Reakce na recenzi:

alienshore - @ 23.08.2015

Ansábel Davida Coverdalea s názvom Whitesnake vydal album cover-verzií a poniektorí poslucháči vrátane mňa majú pocit, že je to asi zlý sen. Vyjadriť úctu Jonovi Lordovi, Ritchiemu Blackmoreovi a Glennovi Hughesovi je určite milé, no tento typ reminiscencie nesie so sebou isté riziká. Jedna časť publika bude nadšená a tá druhá bude pindať, tak ako vždy. Na konci tohto reťazca stojí Coverdale, ktorému na účet naskakujú bubáky a s úsmevom si otvorí šampus na oslavu vydarenej akcie. Považujem toto divadielko za vykalkulované, ale ako sa vraví aj zlá reklama je reklama, dokonca ešte lepšia než tá dobrá. Niekedy treba vedieť povedať zbohom, goodbye, adieu alebo adiós amigos, keď už zjavne nemám čo ponúknuť a nepriživovať sa na svojej minulosti bez zjavnej príčiny.

Aby sme teda len nezasúvali žihadielko bez konštruktívnej kritiky, tak otázka je čo nám The Purple Album vlastne ponúka. Sú to teda skladby z obdobia Deep Purple označujúce sa väčšinou ako Mark III a Mark IV, t.j. roky 1974-1975. Skladby naozaj v ničom zásadnom neprekvapujú, neudivujú a nie sú ani príjemným výletom do minulosti. Zvuk je ostrý a tvrdý, čím v podstate dehonestuje myšlienku tvorby Deep Purple. Sú to samozrejme odchýlky v sólach či nástupoch, ale tie nemajú zásadný vplyv na celkový dojem, keďže produkcia je veľmi monotónna a jednotvárna. Ani David Coverdale nežiari so svojim hlasovým fondom, pretože svoje najlepšie obdobie už má za sebou. Ak sa chcel David rozlúčiť s fanúšikmi, tak určite autorským albumom a ako bonus mohli byť niektoré skladby z obdobia Deep Purple. Absencia Glenna Hughesa (ex-Deep Purple) je tiež udivujúca, najmä ak sa tu nachádza jeho song Holy Man. Jednoducho nebol na tento projekt pozvaný a tak si David pravdepodobne sám so sebou zaspieval aj You Keep On Moving.

Na začiatku stála myšlienka obnovenia starej zostavy Deep Purple a všetko sa nakoniec scvrklo do patetickej kolekcie cover-verzií s moderným nadupaným soundom. Spracovanie skladieb je prvoplánové, pre týchto muzikantov nebol až taký problém pohrať sa s aranžmánmi. Nič osobitné do nich nevniesli, preto len okolo vás prejdú ako hlučný kamión. Napadla ma otázka pre pána Coverdalea. Čo tak zavolať do zostavy Bernieho Marsdena, Mickyho Moodyho alebo napr. Johna Sykesa a stvoriť skutočný posledný album Whitesnake??? Určite by sa s tým dalo niečo spraviť, ale to by musel tento narcizmom zasiahnutý frontman naozaj myslieť na fanúšikov a nielen na prezentáciu samého seba.

Hodnotenie: 2,5