Reakce na recenzi:

Brano - @ 21.01.2008

Sú v živote človeka okamihy,ktoré by sme mohli nazvať kritické,človek sa cíti akoby na križovatke a nevie sa rozhodnúť ktorým smerom sa vydať.Niečo obdobné sa stalo v roku 1975 po odchode charizmatického frontmana,speváka s charakteristickým hlasom Petera Gabriela zo skupiny Genesis.Peter bol už unavený zo šoubiznisu a nemohol venovať dostatok času svojej rodine a maloletej dcérke.Zvyšný členovia však chceli pokračovať a tak na inzerát v rôznych hudobných periodikách hladali kvalitatívne primeranú náhradu.Neviem,či je to pravda,alebo legenda,ale na konkurzoch vyskúšali vraj až 400 ! vokalistov.Medzitým však v študiu nahrávali nový materiál,a nové piesne im len tak skúšobne predspevoval bubeník Phil Collins.Nakoniec členovia kapely usúdili,že nového speváka,ktorého tak úporne hľadajú majú práve "pod nosom".A tak vznikol A trick of the tail.Už úvod tohto albumu je majestátny!Dance on a volcano zaujme svojou energiou hnedˇ na prvé počutie.Je to skutočne tanec vulkánu,z ktorého vyprskla erupcia žeravej lávy.Potom prichádza skľudnenie v podobe pomalej Entangled.Collins spieva prekvapivo veľmi dobre a precítene.Dˇalšie dve rozhodne nadpriemerné skladby Squonk a Banksova trochu smutná a nostalgicky znejúca Mad man moon len dokazujú obrovský skladateľský potenciál vtedajších Genesis.Po žartovnej Robbery,Assault and Battery,nasleduje kompozícia,ktorú mám z celého albumu najradšej a má názov Ripples.Genesis v nej spievajú o pominuteľnosti všetkého okolo nás,o tom,že čas sa už nedá vrátiť späť...clivú atmosféru umocňuje smutné až kvílivé solo Steva Hacketta v strednej inštrumentálnej časti.Po titulnej A trick of the tail nasleduje rovnako majestátne finále,ako úvodná Dance on a volcano,inštrumentálna skladba,ktorej názov predznamenáva,že sa bližime ku koncu-Los endos.Majstrovské prepojenie všetkých skladieb na albume do jedného celku.Som úplne na vrchole blaha!A trick of the tail bol zaslúžene označený ako najlepší album za rok 1976 vo Velkej Británii!