Profil uživatele Brano
Recenze:
Mangala Vallis / Lycanthrope
| 2021-03-31 | Už na predošlej platni The Book Of Dreams sa v skladbe New Century zaskvel legendárny spevák Bernardo Lanzetti(Acqua Fragile,PFM).Na albume Lycanthrope mu patria všetky hlavné vokály a bol to dobrý výber.Ten najlepší!Špecifický,jedinečný,napätý,trochu trasľavý,kolísavý vokál jednoznačne dominuje počas celých 62 minút.Na tomto albume podal Bernardo svoj vrcholný životný spevácky výkon!
Hudba je úžasná,jasne čerpajúca zdroje v dávnych 70-tych rokov minulého storočia...avšak na rozdiel od debutu The Book Of Dreams tu nie je naviazanosť na gabrielovských GENESIS až taká okatá.Rozsiahle mellotronové plochy,analógové klávesy ,moogove riffy, dvanásť strunová akustická gitara a hlas Bernarda Lanzettiho,ktorý sa chveje ako tetiva luku po vystrelení šípu.Stačí si vypočuť tretiu skladbu Call me Alias a človeku sa hneď tisnú slzy do očú.Najväčšia pochúťka pre art-rockera sú najdlhšie epické kompozície The Boy that Howls at the Moon a ešte lepšia The Mask.To je nebo,priatelia,to je NEBO!
Lycanthrope je vrcholné dielo skupiny Mangala Vallis,ktoré siaha až takmer k 5*.Určite poteší všetkých priaznivcov talianskeho progresívneho rocku,romantikov(vychádzajúc z témy albumu) a všeobecne tých,ktorí majú radi kvalitnú hudbu.
» ostatní recenze alba Mangala Vallis - Lycanthrope
» popis a diskografie skupiny Mangala Vallis
IZZ / Don't Panic
| 2021-01-20 | Deviaty album tejto New-York-skej progresívnej kompánie považujem za ich najucelenejší a najkompaktnejší.Je to vyzreté dielo muzikantov,ktorí na fotkách z bookletu CD pôsobia skôr ako jedna veľká harmonická rodina a nie ako rockový band.
IZZ nám na ploche 44 minút ponúkajú iba 5 skladieb.Na obale je tajomná matematická rovnica,ktorej samozrejme nerozumiem,iba faktor 42 má vraj znamenať odpoveď na zmysel života.Titulná skladba má jasný zámer.Neprepadajte panike!Refrén sa vám rýchlo vryje do mozgovne a bude vás prenasledovať na každom kroku.Anmarie Byrnes a Laura Meade,tieto dve krásne baby,majú tak úžasne dokonale zladené vokály až sa mi chce plakať.Skladba je umne vystavaná a chytľavý refrén je už len pomyselná čerešnička na torte.
Po svižnom úvode nasleduje epická 18 minútovka "42" a to už je ťažšie prístupnejšie sústo.Inštrumentálne aj vokálne dobrodružstvo,ktoré si vyžaduje intenzívnu sústredenosť poslucháča.Rafinovane a elegantne zľahka pulzujúce klávesy Toma Galgana,invenčná gitara Paula Bremnera a ťažké basgitarové linky Johna Galgana, pripomínajúce nebohého Chrisa Squirea z Yes,sem-tam mierne jazzový rytmus a zmiešané žensko-mužské vokály Laury , Anmarie a bratov Galganovcov.V melódiách je zdanlivý neporiadok a nie je tu ani nejaký pevný opakujúci sa refrén alebo štruktúra,ktorej by sa dalo zachytiť.Avšak to všetko spolu paradoxne vytvára
hudobný monolit s pevným fundamentom vzdialene odkazujúci na Tales From Topographic Oceans od Yes.Posledné tri minúty atmosféra hustne a graduje vďaka nástupu organu a gitarového sóla.
Po ťažkom art-rockovom náklade je tu oddychová akustická dvojminútovka Six String Theory.Oddych však netrvá dlho a už sa na nás valí wakemanovsko-crimsonovská inštrumentálka Moment Of Inertia,ktorú považujem za najsilnejší moment tohto albumu.Progrocker musí chrochtať blahom a spokojne vrtieť chvostom.Posledná Age of Star to všetko priklincuje a Laura a Anmarie nám v záverečných minútach ešte zopakujú,že nemáme prepadať panike,čím vlastne nadviažu na úvodný song a fakticky aj na posolstvo celého albumu a uzavrú tak pomyselný kruh.
Don´t Panic je 44 minút kvalitnej muziky,ktorej musím nasúkať plných 5 hviezd.Inak sa nedá!
» ostatní recenze alba IZZ - Don't Panic
» popis a diskografie skupiny IZZ
Grand Tour / Clocks That Tick (But Never Talk)
Grand Tour je zoskupenie ktoré založili veteráni škótskeho prog-rocku pôsobiaci v skupinách Abel Ganz a Comedy Of Errors.Ich prvý album Heavy On The Beach mal veľmi pozitívny ohlas medzi progrockovou verejnosťou a páni si ním nastavili pomyselnú latku kvality značne vysoko.Je inšpirovaný postapokalyptickým románom "Na pláži" ,ktorý v roku 1957 napísal Nevil Shute.Skupina ľudí na pláži v Austrálii s hrôzou očakáva rádioaktívny mrak,ktorý sa k nim blíži zo severnej pologule.Román sa dočkal tiež aj úspešného filmového spracovania.
Témou albumu Clocks That Tick(But Never Talk) sú tiež temné 50.roky minulého storočia,konkrétne tajný program CIA zameraný na kontrolu mysle človeka.Hudbu zložil prevažne klávesák Hew Montgomery a texty napísali spoločne Montgomery a spevák Joe Cairney.Strašidelné až hororové intro odpáli titulnú skladbu,ktorá je aj najsilnejším momentom albumu.Akoby plynulo nadväzovala na predošlý album Heavy on the Beach.11 minút,ktorým niet čo vytknúť!Hlavný hrdina prežíva rôzne nepríjemné paranoidné stavy,v hlave počuje cudzie hlasy,ktoré u neho vyvolávajú paniku.Dráma dosahuje vrchol v skladbe Shadow Walking.Uvedomujem si,že vokál ktorým disponuje spevák Joe Cairney(Comedy Of Errors) nemusí vyhovovať každému,mne však nevadí.Je fakt,že hudba postupom času stráca na razancii a nevdojak sa pristihnem,že myšlienky mi unikajú iným smerom.Záver albumu pôsobí trochu rozťahano až nudne čo kazí celkový dojem z inak celkom sympatického neo-progového dielka.Preto je moje hodnotenie je 3,5*.
» ostatní recenze alba Grand Tour - Clocks That Tick (But Never Talk)
» popis a diskografie skupiny Grand Tour
Flower Kings, The / Islands
"Všetko,čo potrebujem je láska!" dávajú svetu najavo Kvetinoví Králi,ktorí sa s dvojalbumom Islands vyštafírovali ako do kostola na nedeľnú omšu.Pod obalom od Rogera Deana sa skrývajú dva disky s vyše 90 minútami kvalitnej muziky!Roine Stolt a jeho družina tentoraz neodviedli "len" štandardný výkon,ako na predošlom albume Waiting For Miracles,ale podarilo sa im prudko sa odraziť smerom k výšinám a skutočne zázrak dosiahnuť a nie len naň čakať.
Na to,že skupina existuje už 25 rokov,znie ich hudba až prekvapivo sviežo.Keďže covid-potvora znemožnila muzikantom koncertovať,tak iba jedenásť mesiacov po vydaní Waiting For Miracles prichádza na trh hneď dvojalbum s kvetinovým posolstvom lásky.Roine Stolt už ustúpil od dlhých epických kompozícií a dvojalbum tvoria ,s výnimkou 9- minútovky Solaris,už len kratšie skladby.Ale keď si dvojalbum vypočujete ako celok,zistíte,že všetko do seba zapadá ako dokonalá skladačka.Svojou pestrosťou a farebnosťou sa Islands približuje ku klenotom ako Stardust We Are alebo Flower Power!A to je už čo povedať!Nájdete tu jasné odkazy na klasických Yes,jazz-rockové až ľahko avantgardné šantenie Franka Zappu až skončíme niekde pri country music(najmä Morning News).Ostrovy skrývajú množstvo hudobných pokladov v podobe nežných lyrických meditácií,je tu za priehrštie scénickej hudby tak príznačnej pre TFK,ale tiež mohutné zborové vokály a patričná dávka prog-rockovej pompéznosti.Po aranžérskej stránke je dvojalbum vypiplaný do dokonalosti.Rytmika Reingold-DeMaio je tradične precízna,Stoltova gitara je snáď všade a Hasse Fröberg spieva s úžasným citom,akoby to malo byť už poslednýkrát.TFK odviedli kus poctivej práce na ktorú môžu byť právom hrdí!
Z pestrej mozaiky,ktorú tvorí 21 piesní ťažko vyberať niečo naj...ale ak môžem,tak čisto subjektívne to je najdlhšia skladba Solaris,oduševnelá All I Need Is Love a najmä Telescope vďaka Stoltovým gitarovým sólam...A vlastne,dvojalbum je tak obsahovo bohatý,že nepochybne každý si tu nájde svoj obľúbený song.
» ostatní recenze alba Flower Kings, The - Islands
» popis a diskografie skupiny Flower Kings, The
Flower Kings, The / Waiting For Miracles
Waiting For Miracles.V tomto prípade sa však,napriek názvu, žiadny zázrak nekoná!The Flower Kings nahrali štandardný kvalitný album so všetkými atribútmi,na ktoré sme boli v ich tvorbe zvyknutí.Samorejme,že časy Stardust We Are,Flower Power alebo Unfold The Future sú už dávno preč a nikdy sa nevrátia,ale The Flower Kings majú fanúšikom prog-rocku stále čo ponúknuť.
Tento album by bola chyba odložiť po prvom vypočutí.Jednotlivé fragmenty,substancie,chute a detaily poslucháč objavuje postupne každým ďalším posluchom.Predtým čierno-biela obrazovka sa záhadným spôsobom vyfarbuje,farby začínajú mať jasné kontúry,jemné odtiene a prekvapivú ostrosť.Čierno-biely elektrónkový televízor Tesla Kalina sa pred vašimi očami mení na dnešný moderný LED televízor s bohatou škálou farieb.
Mám rád tento album ako celok,ale najviac u mňa boduje 10 minútovka Vertigo,sympaticky veselá odviazaná Wicked Old Symphony a trochu temná The Rebel Circus.Z každého rožku trošku.Roine Stolt aj s partiou ma týmto albumom nesklamali,naopak sa teším na ich tohtoročnú novinku.
» ostatní recenze alba Flower Kings, The - Waiting For Miracles
» popis a diskografie skupiny Flower Kings, The
Sylvan, Nad / The Bride Said No
Nad Sylvan sa narodil v roku 1959 v Kalifornii.Jeho otec bol tenisový šampión Hugh Steward a matka mladučká švédka Agnete Sylvan.Rodičia sa o krátky čas rozviedli a malý Nad (vtedy ešte ako Hugh Erik Steward)vyrastal u starých rodičov v drsnej robotníckej štvrti v meste Malmö.Citlivý a introvertný chlapec sa stal terčom šikanovania od svojich spolužiakov.Táto bolestná skúsenosť ho navždy poznačila.Pochopenie našiel u starých rodičov,ktorí podporovali jeho nadšenie pre hudbu.Nad sa naučil hre na piano a potom mu učarovali ďalšie klávesové nástroje ako organ,mellotron,minimoog,Elka String...
Mladý Nad bol veľkým fanúšikom skupiny Genesis a v roku 1977 sa v Štokholme zúčastnil na ich koncerte v rámci turné Wind&Wuthering.Vtedy ešte netušil,že raz bude spolupracovať so Stevom Hackettom na projekte Genesis Revisited II.V civilnom živote sa živil dlhé roky ako prepájač telefónnych hovorov a pracoval najmä na nočné služby.Stále však koketoval s myšlienkou presadiť sa v hudobnom svete.To sa mu podarilo až s kolegom Bonamicim v projekte Unifaun(2008).Následne sa mu ozval Roine Stolt(Kaipa,TFK,Transatlantic...) a Nad sa stal súčasťou skupiny Agents Of Mercy s ktorou nahral tri štúdiové albumy.Až potom mohol zanechať svoje civilné zamestnanie a venovať sa naplno hudbe.
Keď jeho blízky priateľ,ktorý mal záľubu v ženských šatách spáchal samovraždu,tak sa Nad na znak smútku začal tiež obliekať do ženských šiat.Ďalšia rana osudu Nada postihla,keď sa počas nahrávania albumu Agents Of Mercy dozvedel o smrti svojej milovanej matky.Práve cestou na pohreb zložil skladbu Carry Me Home,ktorej koncept mal v hlave ,podľa jeho vyjadrenia, posledných desať rokov.Skladba otvára album Courting the Widow(2015),ktorý je prvou časťou upírskej ságy,ktorá pokračuje na albumoch The Bride Said No(2017) a The Regal Bastard(2019).
The Braid Said No nie je až tak výrazne "genesisovský" ako jeho predchodca Courting the Widow.Mám rád najmä skladby The Quatermaster,ktorá ma ohromila svojou energiou a tiež hrou na bicie v podaní Nicka D´Virgilia(Spock´s Beard,Genesis,Big Big Train...),krehkú When The Music Dies,v ktorej Nad vystupuje v kostýme s anjelskými krídlami a samozrejme titulnú 12 a pol minútovú The Bride Said No,kde mu skvele sekundujú vokalistky Tania Doko a Jade Ell a najmä chrámový organ na záver...to je lahoda!V špeciálnej limitovanej edícii sa ešte nachádza bonusová skladba Black Ship.
Nad momentálne žije a tvorí v dome v prírode,na samote,niekoľko kilometrov od Štokholmu.Spoločnosť mu robí jeho mačka Skrut,krorá zamňaukala aj v skladbe Ship´s Cat(Courting The Widow).Často chodí na prechádzky k blízkemu jazeru a venuje sa botanike a poznávaniu rastlinstva.Jeho znalosti v tejto oblasti sú obdivuhodné.
Album The Bride Said No ma napriek svojej nespornej kvalite a hviezdnemu obsadeniu(Steve Hackett,Guthrie Govan,Tony Levin,Roine Stolt...)neoslovil tak intenzívne ako jeho predchodca.Moje hodnotenie je 3,5* no vzhľadom k vyššie uvedenému zaokrúhľujem na slabé 4*.
» ostatní recenze alba Sylvan, Nad - The Bride Said No
» popis a diskografie skupiny Sylvan, Nad
Hackett, Steve / At the Edge of Light
Všetko to začalo inzerátom v časopise Melody Maker,ktorý znel "A Able Accordionist...".Skupina Genesis práve vtedy hľadala nového gitaristu namiesto Anthonyho Phillipsa,ktorý to vzdal pre trému počas verejných vystúpení,takže Steva Hacketta pozvali na skúšku,ten okamžite presvedčil a už ako plnoprávny člen skupiny sa podieľal na nahrávaní albumu Nursery Cryme(1971).V Genesis zotrval do roku 1977,kedy po albume Wind&Wuthering oznámil odchod z dôvodu nedostatku tvorivého priestoru.
Napriek tomu sa počas svojej bohatej sólovej kariéry opakovane vracal k plodným rokom svojho pôsobenia v Genesis.A to či už vo forme playlistov koncertov,alebo vydaním štúdiových albumov Genesis Revisited(1996) a Genesis Revisited II.(2012) za ktorým nasledovalo veľmi pôsobivé koncertné spracovanie.Steve,povzbudený týmto úspechom, bol zjavne pri chuti a počas piatych rokov doslova vychrlil tri výborné albumy z ktorých najlepší je práve ten posledný-At The Edge Of Light.
Úvod je v odvážnom orientálnom štýle a samozrejme nemôžu chýbať kvílivé gitarové sóla.Steve ich priam sype z rukáva.Beasts in Our Time odštartujú hutné symfonické aranžmány evokujúce napínavý soundtrack.Steve spieva za doprovodu akustickej gitary.Atmosféru vyhecuje sólo na saxofón a v ďalšom kole na gitaru.Skladba na záver naberá na obrátkach zásluhou Stevových divokých gitarových riffov.Paráda!Under the Eye of the Sun je v znamení priam Yes-ovských zborových vokálov.V inštrumentálnej časti snivú atmosféru 12- strunovky umne striedajú rytmickejšie pasáže so všadeprítomnou Hackettovou sólujúcou gitarou.
Steve Hackett a gospel?!? A prečo nie?Ústna harmonika ako z nejakého westernu a božské hlasy sestier McBroom-ových.Durga a Lorelei to poriadne rozbalili!Those Golden Wings je 11 minút absolútnej blaženosti.Orchestrálne aranžmány,akustická gitara,Steve + sprievodní vokalisti...a znovu ten cinema efekt ako v skladbe Beasts in Our Time.Stevova gitara kvíli,narieka tak s citom a tak naliehavo až mi nevdojak zvlhli oči.Pokiaľ hľadám vreckovku už sme niekde v Azerbajdžáne za zvuku sitar a ďalších špecifických etno-nástrojov,ktoré si nedovolím ani vymenovať.Znie mi to ako balalajka,ale nie je to balalajka.Nasledujúca Hungry Years je napriek názvu celkom veselá pesnička,ani sa nenazdám a nohy mi samé podupávajú do taktu.
Keď som prvýkrát počul tento album,tak som slintal ako Goro biely pes,ktorý práve zhliadol svoju paničku.Vedel som,že je len otázkou času,kedy mi CD pristane v mojej zbierke.Ak toto nie je majstrovské dielo,tak potom čo už je?
» ostatní recenze alba Hackett, Steve - At the Edge of Light
» popis a diskografie skupiny Hackett, Steve
Sylvan, Nad / Courting the Widow
Tento album je doslova požehnaním pre fanúšikov gabrielovských Genesis.Nad Sylvan je podivný chlapík so zvláštnym imidžom,tentoraz "prevtelený" do vdovy,veď príbeh sa odohráva v 17.storočí.Aj to je dôkaz,že svoju rolu prežíva naozaj intenzívne.Pripomína mi to Petra Gabriela,ktorý na koncertoch Genesis vždy prekvapil nielen publikum,ale aj svojich spoluhráčov na pódiu nejakým šokujúcim prevlekom.Tiež na to spomína Phil Collins vo svojej knihe.Ako príklad uvediem ženské šaty a masku líščej hlavy,alebo legendárneho Slippermena-bizarné chodiace monštrum celé ovešané varlatami.Aj Nadov vokálny prejav je značne "genesisovsky" teatrálny,čo mne osobne len a len vyhovuje.Navyše je aj mimoriadne variabilný,schopný zobraziť celú škálu nálad a detailne vyšpecifikovaných emócií.
Steve Hackett, Gary O'Toole, Rob Townsend, Nick D'Virgilio, Nick Beggs, Roger King a Roine Stolt..to sú slávne mená muzikantov,ktorí nahrávali tento album a myslím,že nepotrebujú už žiadny ďalší komentár.Čo meno,to pojem!Album ma baví od začiatku do konca,hluché miesto tu nenájdete.Najdlhšia kompozícia,22 minútová To Turn the Other Side,sa mi zdala spočiatku zbytočne natiahnutá,ale zdanie často klame.Postupom času a s pribúdajúcimi posluchmi som aj tu stále objavoval niečo nové a skryté,čo mi pri predošlom počúvaní nevdojak uniklo.Subjektívne mám najradšej skladby Echoes of Ekwabet a Where the Martyr Carved His Name,ale album ako celok pôsobí veľmi kompaktne,takže je veľmi ťažké vybrať to naj.Veľmi milo pôsobí skladba Ship's Cat aj so záverečným zamňaukaním.Túto pieseň má rada aj moja žena a keď počúvam tento album,tak sa vždy na ňu teší.
Album má dobrý zvuk a je vyslovene návykový!Keď vás chytí do svojich osídiel,už sa z nich len tak ľahko nevymaníte!
Vdova sa plaví cez Atlantik za svojim osudom.Proti svojej vôli.Ako bude príbeh pokračovať?To sa dozviete na nasledujúcom albume The Bride Said No.
» ostatní recenze alba Sylvan, Nad - Courting the Widow
» popis a diskografie skupiny Sylvan, Nad
Leap Day / From the Days of Deucalion - Chapter 2
Dunenie hromu a za zvukov doznievajúcej búrky sa ozve zúfalé volanie Josa Hartevelda.Hudba mohutnie a pripomína úvod veľkolepého soundtracku.Trojminútové intro Pseudo-science prechádza do krehkej skladby Amatia,ktorú charakterizuje kľudné pomalé tempo vyšperkované gitarovými sólami Eddie Muldera.Aj Josov spev má skôr rozprávačský rozmer a do nejakých výšok sa nepúšťa.Oživenie a mierne zrýchlenie tempa nastáva až v inštrumentálnej skladbe Taurus,kde v prvej tretine skladby predvádza Peter Stel skutočné basgitarové hody.Inštrumentálka je plná klávesových vyhrávok a gitarových sól,pánov to evidentne baví.Atmosféra hustne,hudba vyslovene graduje,nálada sa však náhle mení a záver je znovu v pokojnejšom duchu a plynule prechádza do skladby Phaeton,čo je typická Leap Day-čina so všetkým čo k tomu patrí.
Leap Day sa upísali poľskému vydavateľstvu Oskar a obal tohto albumu má na "svedomí" tiež poľský výtvarník Rafał Paluszek.Leap Day vyrástli z tvorivého podhubia holandských neo-progových kapiel Trion,Flamborough Head,Pink Floyd Project,Nice Beaver...Takže sa jedná všetko o skúsených muzikantov zdatných vo svojom remesle.Takže niet sa čo čudovať,že si trúfli aj na spracovanie takej náročnej témy akú ponúka román Immanuela Velikovského -"Worlds of Collision" z roku 1950.Veď tajomné záhady nekonečného vesmíru a dávnych civilizácií fascinujú ľudí dodnes.
A sme v druhej polovici albumu.Ya-Who, dievčina na pozadí kvázi ázijskej hudby prednáša text v čínskom jazyku,obsah ktorého údajne korešponduje s kontextom tejto témy.Po jej "prejave" ešte na chvíľu pokračuje čínska idylka až má človek pocit,akoby sa prechádzal po Veľkom čínskom múre hľadiac niekam do diaľav,keď snívanie prerušia Roozenove bicie a skupina si razí to svoje akoby sa ani nechumelilo.Musím priznať,že s tou číňankou to bol geniálny ťah.Nasleduje rytmickejšia skladba God Of War s typickým Leap Day-ovským lepkavým refrénom,ktorá by sa kľudne mohla hrať aj v rádiách.Plná krásnych melódií a gitarových sól je aj desať minútová inštrumentálka Deucalion.Tu sú zastúpené všetky prednosti Leap Day ako sú všadeprítomné klávesy a nádherné Mulderove gitarové sóla...A je to tu,vrchol albumu v podobe skladby In the Shadow of Death.Hymnické intro postupne mohutnie a naberá na sile,do Josovho spevu servíruje Eddie Mulder sekané riffy a v čase 6:25 to príde.Vesmírny hudobný orgazmus!!!Zaznie chrámový organ,ktorý vystrieda jedno z najkrajších gitarových sól aké som v živote počul.Srdcervúce,plačúce,kvílivé.Eddie Mulder je žiaľ podobne nedocenený gitarista ako Nick Barett zo skupiny Pendragon.
Keď som prvýkrát počul tento album,tak ma okamžite chytil za srdce a poriadne mnou zalomcoval.Bolo to v roku 2015 a rovnaké pocity,rovnakej intenzity mám aj dnes,v roku 2020.Album hodnotím ako majstrovské dielo neo-progu a radím ho na úroveň takých klenotov ako je Subterranea od IQ,Misplaced Childhood od Marillion,alebo The Visitor od skupiny Arena.
» ostatní recenze alba Leap Day - From the Days of Deucalion - Chapter 2
» popis a diskografie skupiny Leap Day
Leap Day / From the Days of Deucalion - Chapter 1
Skupinu Leap Day založili v roku 2008 veteráni holandského progresívneho rocku,ktorí predtým účinkovali v skupinách Flamborough Head,Trion,King Eider,Pink Floyd Project a Nice Beaver.Bola to veľmi tvorivá liaheň,ktorá zaručovala kvalitu.Dôkazom toho je aj skvelý debut Awaking The Muse a nasledujúci album Skylge´s Lair.Do tretice sa páni z Leap Day rozhodli pre ambiciózny hudobný projekt na motívy knihy Worlds In Collision od bieloruského spisovateľa židovského pôvodu Immanuela Velikovského.Táto pseudo-vedecká kniha vydaná v roku 1950 sa nakoniec stala bestsellerom.
Uchopiť takúto ťažkú tému a pretaviť ju do hudobnej podoby je vskutku veľmi náročné.Na to treba odvahu a tá im zjavne nechýbala.Album začína veľmi kľudne a rozbieha sa len veľmi pozvoľna.V Ancient Times dominuje akustická gitara,je to veľmi jemné intro,ktoré plynulo prechádza do takmer desaťminútovky Signs On The 13th.Tu už prevládajú skôr symfonické aranžmány podporené dvoma klávesákmi-Derk Evert Waalkens-om a Gert van Engelenburg-om.Spevák Jos Harteveld disponuje zaujímavým hlasom,nazval by som to ako "trochu chrapľavejší" Peter Gabriel.Album sa naplno rozbehne až v skladbe Changing Directions,ktorá je rytmická a má riadne chytľavý refrén,takmer okamžite zapamätateľný.Celý album pôsobí ako jednoliaty celok.Jednotlivé skladby na seba plynulo nadväzujú a ako predely slúžia rôzne tajomné zvuky,ako je zvuk búrky,cvrlikanie hmyzu,rôzne "kozmické zvuky" či záhadné vrešťanie neznámych bytostí a príšer.V skladbe Insects pocítime silnú príchuť 70-kových Genesis,ten refrén je fakt čarovný.Hurricane je poriadny rockový kúsok,ktorý začína prenikavým zvolaním Josa Hartevelda a aj to je dôkaz kvality jeho hlasu.Kus poctivej práce odviedol aj gitarista Eddie Mulder.Jeho gitarová hra je vkusná,nevytŕča a je jasne začlenená v prospech celku.V skladbe Haemus hneď v úvode ponúkne Eddie fantastické sólo a vlastne v celej skladbe podfarbuje vokál Josa Hartevelda a keď treba,tak vie vyčarovať aj tvrdé rockové riffy.Llits Doots Nus - Sun Stood Still je skvelá inštrumentálna bodka za výborným albumom,kde sa poriadne vyšantili obaja klávesáci v súboji s gitarou Eddieho Muldera.
From The Days of Deucalion Chapter 1 je len predvoj čohosi veľkého,čo príde o dva roky pod názvom Chapter 2.A práve Chapter 2 mal už pri prvom vypočutí na mňa účinok päste Vladimíra Klička vrazenej medzi oči.
» ostatní recenze alba Leap Day - From the Days of Deucalion - Chapter 1
» popis a diskografie skupiny Leap Day
Gabriel, Peter / So
So je komerčne najúspešnejší a najslávnejší Gabrielov album.Tie piesne pozná snáď každý,tak by som napísal iba pár zaujímavostí.
Album sa nahrával v skromných podmienkach v stodole,ktorú postupne prerobili na štúdio.Celý album bol nahrávaný na dva magnetofóny Studer A 80 a bol použitý aj vtedy pomerne vzácny a drahý syntetizátor Farlight CMI.Celkové náklady boli 200 000 libier.
So vyšlo 19 mája 1986 a ja som sa k nemu dostal zhruba o dva roky neskôr.To je pre mňa typické.Vtedy som bol unesený z Europe-The Final Countdown a album So som nejako prehliadol.Kamarát mi ho potom nahral z LP platni na kazetu Philips.Keď som ho prvýkrát počul,bol som ako obarený.Celkovo pôsobil veľmi ucelene,konzistentne a pritom každá pieseň popisovala zvlášť nejakú tému alebo príbeh.Dojímala ma skladba Mercy Street inšpirovaná americkou poetkou Anne Sexton,ktorá si svoje depresie kompenzovala a zmierňovala písaním
básní.Rovnako som bol namäkko z duetu Don't Give Up,kde sa zaskvela Kate Bush.A ľúbostný song In Your Eyes,to už nemám slová...O rok na to som si zohnal aj soundtrack Passion,ktorým som sa ale dosť ťažko prehrýzal a doteraz som ho poriadne nespracoval.
Tiež si pamätám ako na sklonku 80-tych rokov bola LP platňa So vo výklade predajne Opus v našom okresnom meste spolu s Tinou Turner.Päťnásobný platinový album So.Ach to boli časy...
» ostatní recenze alba Gabriel, Peter - So
» popis a diskografie skupiny Gabriel, Peter
No Name / 20 Candles
Po dlhšom čase som tu zase s NO NAME :-).Táto luxemburská neo-prog skupina si pozornosť podľa mňa zaslúži.20 Candles nie je výberovka v pravom slova zmysle.Páni pri príležitosti 20 výročia existencie vydali výber zo štyroch doterajších štúdiových platní.Jednotlivé skladby však znovu nahrali,doplnili nejaké nástroje(saxofón na Broken Heart,gajdy na Battlefield),vylepšili čo sa dalo,vychytali všetky muchy a nedostatky...a výsledkom je dokonale namakaný naleštený hudobný produkt,akýsi prierez tvorby NO NAME (+ pár nových ešte nevydaných skladieb),ideálny na prvé zoznámenie sa so skupinou.
NO NAME ponúka prvotriedny melodický neo-prog.Úprimne precítený vokál Patricka Kiefera nabitý emóciami,svieža klávesová práca Alexa Rukavinu ktorá v ničom nezaostáva za technikou hry Cliva Nolana,parádne gitarové sóla a občasné riffy Yves Di Prospera,presná rytmika Muller-Sonntag...Mňa najviac berie 12 minútový Orient Express,vozil by som sa v ňom aj celý deň.Škoda len,že z albumu "4" sa na tento výber dostala iba jediná skladba Thoughts Pay No Toll.Ostatné tri štúdiovky sú zastúpené pomerne obsiahlo.
20 sviečok odporúčam tým,ktorým v žilách prúdi krv každodenne okysličovaná neo-progom...všetkým tým,ktorí sú Marillion,IQ,Pendragon pozitívni...Neo-Prog forever!
» ostatní recenze alba No Name - 20 Candles
» popis a diskografie skupiny No Name
No Name / 4
No Name-4 je jeden z najlepších albumov subžánru s názvom Neo-Prog.Dá sa povedať,že je to album ukážkový,referenčný,prvoligový,nesúci všetky poznávacie znaky žánru a spĺňajúci kvalitatívne atribúty,ktoré zaraďujú skupinu No Name hneď vedľa klasikov žánru ako sú Marillion,Pendragon,Clepsydra,IQ,Arena,Silhouette...
Skupina vznikla v Luxemburskom Dudelange v roku 1988 a zakladajúci členovia boli spevák Patrick Kiefer(prezývaný "Kuffi"),vynikajúci klávesák a skladateľ Alex Rukavina a bubeník Chris Sonntag.Po piatych rokoch vydali No Name debut Zodiac a v nasledujúcich rokoch dva báječné albumy The Secret Garden(1995) a The Other Side(1998).Jeden lepší ako druhý!Potom sa na dlhých osem rokov odmlčali z dôvodov rodinných a osobných,aby sa v roku 2006 vrátili vo veľkom štýle s mimoriadne kvalitným dielom s jednoduchým názvom "4",označujúcim štvrtý štúdiový album skupiny v poradí.V zostave nastala menšia zmena,na poste basgitaristu Gillesa Loesa vystriedala Iris Sontag,ktorá hrá tiež na flautu a zabezpečuje aj sprievodné vokály.Album vydal francúzsky label Musea.
Čo dodať k hudbe samotnej?Napadá ma jediné slovo a to dokonalosť!A to v celej šírke aj hĺbke významu tohto slova.Tu treba len počúvať,konkrétne včera večer som si album vypočul 2x za sebou a mal som silné pokušenie vypočuť si ho aj tretíkrát.Najradšej by som ho počúval opakovane až do rána bieleho.Skladby sú rovnocenné a tak nemá význam robiť nejakú muzikologickú analýzu,alebo rozbor skladbu po skladbe.Všetkých 6 trackov drží pozoruhodne pokope a tvoria jeden pevný železo-betónový monolit bez jedinej trhliny.Kompozície sú brilantné,melódie ohromujúce,rovnako tak inštrumentálne výkony a nasadenie muzikantov.Patrick Kiefer spieva v životnej forme.Ak by som predsa len mal vypichnúť moje subjektívne naj,naj...tak by to bola epická 17 minútovka A Recollection Of Dreams a nasledujúca úderná pecka Visions.Kto má rád Neo-Prog a tento album nepozná,tak to treba rýchlo napraviť!Nebudete sklamaní!Moje hodnotenie je 4,5* pre jeden z najlepších neo-prog albumov aké som kedy počul!
» ostatní recenze alba No Name - 4
» popis a diskografie skupiny No Name
Abel Ganz / Shooting Albatross
Rok 2008 bol v progresívnom rocku mimoriadne úrodný.Svoje zásadné diela vydali skupiny ako sú Beardfish,Karmakanic,Pendragon,Moon Safari,Simon Says,poľskí Millenium,či izraelskí chlapci Amaseffer....ale prekvapili tiež škótski veteráni ABEL GANZ,ktorí po dlhých 14 rokoch prišli s fungl novou štúdiovkou.Trecie plochy medzi jednotlivými členmi sa časom obrúsili a tak album Shooting Albatross nahrala uzmierená zostava starých skúsených muzikantov,ktorých môžeme označiť za účastníkov prvej vlny britského neo-progu spolu s IQ,Marillion,Twelfth Night či Pendragon.
Album začína trochu akusticky zasnene až ležérne pätnásť minútovkou Looking For a Platform,ktorá sa neskôr ako pokropená živou vodou zvrtne vo vitálne výrazný "yesovský" viachlasný refrén ,potom nasledujú dlhšie klavírne vyhrávky Hewa Montgomeryho(ktorého poznáme tiež zo skupiny GRAND TOUR) záverom popretkávané 12 strunkou Hugh Cartera.Vrcholom albumu je nasledujúca epická vyše 23 minútová skvostná kompozícia So Far,ktorá začína romanticky šumom mora,neskôr sa pridávajú píšťalky a husle,potom bicie,klávesy a sólo na elektrickej gitare.Ako hosť spieva Alan Reed,ktorého poznáme skôr z jeho pôsobenia v skupine PALLAS a len málokto vie,že v Abel Ganz vlastne začínal svoju spevácku kariéru.Skvostný epos s celou plejádou nástrojov ako sú Hammond a Moog,Mellotron,flauta,husle,kontrabas,mandolína...Jemné akustickejšie pasáže sa občas prekvapivo striedajú s tvrdšími gitarovými riffmi a Reedovým chrapotom.Jack Webb len tak prepletá na minimoog až sa mi zdá,že sa mu každú chvíľu zauzlia prsty.Bravo!!!Megaepos smeruje nezadržateľne do vygradovaného finále,kde dominujú analógové klávesové nástroje a mellotron a nad všetkým kraľuje vypätý Reedov vokál. Sheepish začína rezko s pôsobivymi gitarovými vyhrávkami na klávesovom podklade,spevák Stuart "Mick" MacFarlane však nedisponuje takým precíteným a výrazným hlasom ako Alan Reed,to treba povedať veľmi otvorene.Ventura je posledný štvrťhodinový epos,kvalitatívne v ničom nezaostáva za predošlými tromi.Je tu cítiť silnú nostalgiu za časmi dávno minulými,za prvou polovicou 70-tych rokov,za zlatou érou prog-rocku.Sú tu nežné akustické pasáže strihu Anthonyho Phillipsa,nádherné romantické zákutia s mandolínou a s 12 strunkou na mellotronovom podklade,ktoré občas vyruší sólo na elektrickú gitaru.Ideálne pre staro-genesisovských nostalgikov.
A čo dodať na záver?Shooting Albatross je dokonalý album,ktorý je radosť počúvať.Páni odviedli kus poctivej práce za ktorú im patrí veľká vďaka!
» ostatní recenze alba Abel Ganz - Shooting Albatross
» popis a diskografie skupiny Abel Ganz
Silhouette / Beyond The Seventh Wave
| 2020-03-03 | Holandskí velikáni Neo-Progu Silhouette si albumom Across The Rubicon nasadili latku tak prekliate vysoko,že len ťažko sa k tomuto zásadnému veľdielu ešte niekedy priblížia.Across The Rubicon je ťažiskový album celého subžánru na úrovni najlepších albumov od velikánov ako sú Marillion,Pendragon,IQ,Pallas...,ktoré vlastne charakterizujú celý Neo-Prog ako taký.
Aký je vlastne Beyond The Seventh Wave?Dobrý,avšak nie zásadný!V kapele nastali personálne zmeny,najvýraznejšia na poste bubeníka.Oproti predošlému albumu Across The Rubicon chýba to obrovské nasadenie,ten drajv,neprestajné zvukové tsunami,mohutné vokály,pocity závratu,kedy nie je čas sa nadýchnuť...Album je vo viac kľudnejšej polohe,nachádza sa tu viac akustických a jemne symfonických pasáží,ktoré majú na "svedomí" hosťujúci muzikanti hrajúci na husle,flautu,klarinet(Devil´s Island).Vokálne to ťahá hlavne Erik Laan ,ktorému miestami vkusne sekunduje speváčka MaryO.Najsilnejšie miesto na albume je dvojdielna suita Web Of Lies dosahujúca takmer 13 minút.Tá najviac pripomína predošlý album Across The Rubicon.Treba ešte spomenúť hviezdneho hosťa zo skupiny Kayak-Tona Scherpenzeela,ktorý si zahral na Moog a ďalšie analógové klávesové nástroje.
Beyond The Seventh Wave obsahuje všetky atribúty,na ktoré sme u skupiny Silhouette zvyknutí.Hravé gitarové riffy(miestami pripomínajúce kanadskú Sagu),mohutné klávesové steny,množstvo pekných melódií...Album sa veľmi príjemne počúva,avšak zďaleka nedosahuje kvalitu galaktických rozmerov svojho predchodcu.
» ostatní recenze alba Silhouette - Beyond The Seventh Wave
» popis a diskografie skupiny Silhouette
Magellan / Impending Ascension
Tento album patrí do klenotnice progresívneho rocku.Veľmi ma srdce bolí,že takýto klenot korunovačného charakteru nemá tu na Progboarde ani jedno hodnotenie a ani zopár slov,nieto ešte recenziu.Tak skúsim ja,zopár slov ,tak od srdca.
S hudbou kalifornskej skupiny Magellan som sa stretol tak vyše 20 rokov dozadu,prostredníctvom albumu Test Of Wills(1997).Okamžite to so mnou zalomcovalo a dostal som takú šlehu akoby vypadla okresná elektrocentrála.Tá nespútaná energia,sila hladačstva,objavovania nových hudobných území,elegantné spojenie art-rocku, neo-progu a prog-metalu s pridaním veľkej dávky dramatickej pompéznosti.Najviac ma "zabili" metalové riffy a do toho trombón Trenta Gardnera!Maximálne nezvyklé spojenie,dovtedy som nič také nepočul!
Magellan však nie je hudba pre každého.Je to ťažká hudba a rovnako aj textovo náročná.Nemyslím to nejako elitársky,alebo snobsky,že ten kto počúva Magellan je intelektuálne niečo viac ako poslucháč iných žánrov.To vôbec nie!Jednoducho kompozičná aj aranžérska práca Tenta Gardnera je natoľko specifická,že osloviť široké masy asi ani nebol zámer.Témy,ktoré sa v textoch rozoberajú nie sú veselé.Vojna,násilie,smrť,zmysel utrpenia,otázky viery či neviery v Boha,krízové duševné stavy,kríza hodnôt a ľudskosti,opis dramatických historických udalostí-napr. krutovláda diktátora Pinocheta v Chile,vojna vo Vietname...
Možno poslucháčsky najprístupnejší je prvý album Hour Of Restoration(1991).Parádna nahrávka plná nákazlivého nadšenia,pozorný poslucháč vybadá vplyv velikánov Kansas,ale aj takých Styx...Nasledujúce dielo Impending Ascension(1993) má už značne inú atmosféru.A temnejšiu.Kostru albumu tvoria tri vyše 11 minútové kompozície Estadium Nacional,Waterfront Weirdos a Storms And Mutiny-ktorá pojednáva o vzbure na lodi slávneho portugalského moreplavca,podľa ktorého je vlastne skupina Magellan pomenovaná. Estadium Nacional popisuje krvavý vojenský prevrat v Chile v roku 1973.Mohutne zosynchronizované zborové vokály dávajú tejto skladbe neskutočnú silu!Virtual Reality to je prorocký obraz doby v ktorej práve žijeme a ktorá naberá stále absurdnejšie rozmery.
Tragický osud mali aj bratia Gardnerovci.Najstarší brat Jack padol vo vojne vo Vietname,gitarista Wayne trpel zhubným nádorom na mozgu a príšerné bolesti ho dohnali až k samovražde.A Trent Gardner,duša celej kapely,skladateľ a hudobný génius,tvorca legendárnej rockovej opery Leonardo-The Absolute Man,zomrel v roku 2016 iba dva roky po svojom bratovi Wayne-ovi.
Bratia,chýbate mi veľmi!Vašu hudbu na strieborných kotúčikoch opatrujem ako oko v hlave...ale to vedomie,že už nie ste na tomto svete ma jednoducho desí!
» ostatní recenze alba Magellan - Impending Ascension
» popis a diskografie skupiny Magellan
No Name / Wonderland (as TNNE)
Podobne nedocenená ako švajčiarska Clepsydra je aj luxemburská neo-prog skupina NO NAME.História tohto pozoruhodného hudobného zoskupenia začína v roku 1988,kedy v meste Dudelange sa dali dokopy spevák Patrick Kiefer,prezývaný "Kuffi",klávesista Alex Rukavina a hráč na bicie nástroje Chris Sontag.V rokoch 1993 až 2006 vydali štyri fantastické štúdiové albumy,pri ktorých musí pookriať každý fanúšik žánru.Vrcholom je najmä album "4" z roku 2006,ktorý je vysoko cenený tak hudobnými laikmi ako aj odbornou kritikou.No Name fakticky ukončili činnosť v roku 2010,no zakladajúci členovia Kiefer a Rukavina to bez hudby dlho nevydržali a už o dva roky nastal comeback kapely už pod zmeneným názvom The NO NAME Experience a v 2014 uzrel svetlo sveta album s názvom The Clock Thath Went Backwards.
Dámy a páni,dovoľte aby som Vám predstavil album Wanderland,zatiaľ posledný v ich diskografii!Prvé čo udrie do očí je vydarený obal albumu ktorý je dielom výtvarníka Manuela Rodriguesa Sanchesa.Rozprávková krajina plná zázrakov,kde neplatí gravitácia ani žiadne iné fyzikálne zákony,domy rastú na kvetoch,jednoducho fantázii sa medze nekladú...O všetky skladby sa po skladateľskej ale aj aranžérskej stránke postaral Alex Rukavina,najväčšia hnacia sila a zároveň mozog aj duša súboru.Gitarové party bravúrne zvládol hosť z Mexika Claudio Cordero...áno je to ten Cordero zo skupiny CAST,ktorá je označovaná ako "mexický Genesis" a jedná sa o jednu z najvýznamnejších progrockových skupín z latinskej Ameriky.
A aká je hudba?Jedinečne rozmanitá,majestátna a povznášajúca!Kto má rád kapely Pendragon,Marillion,IQ,Jadis či Clepsydra,ten nemôže byť sklamaný!!!V ich hudbe je niečo nadpozemsky vznešené a zároveň kráľovsky noblesné.Bohaté navrstvené klávesové plochy,krásne gitarové sóla a niekedy až takmer metalové riffy Claudia Cordera a mimoriadne kultivovaný vokálny prejav speváka Patricka Kiefera-Kuffiho.Jeho hlas pôsobí láskavým dojmom no zároveň primerane dôrazne.Rytmika Gilles Warner(bicie) a Michel Casedei della Chiesa(basa) je naprosto famózna,najmä basa...to jednoducho treba počuť!!!No Name forsírujú hudbu silne melodickú,plnú dynamiky a melodických zvratov a kontrastov,kde sa nedá poprieť značná skladateľská invencia, inteligencia a kompozičná zručnosť skúseného Alexa Rukavinu.Vidíme to už v úvodnej dvojdielnej skladbe My Childish Mind.Jemný floydovský feeling badať pri skladbách Katrina Killed the Clown a poslednej Eight Weeks.Floydovský duch nie je na škodu aj keď na druhej strane trošku uberá na originalite a špecifickom sounde skupiny.Na záver je tu celkom milo až detsky pôsobiaca ,po francúzsky naspievaná prevzatá bonusová skladba Le Fil Du Temps.
Ak si album kúpite a zaradíte do zbierky,tak rozhodne nebudete ľutovať.Nie je to síce hudba na prvé počutie a prvý dojem môže vyvolať sklamanie možno aj pocit akejsi fádnosti a nevýraznosti,ale...keď dáte albumu šancu,dostatok času a vypočujete si ho viackrát,tak pred vašimi očami za začne ako leporelo roztvárať krajina zázrakov a vy sa budete cítiť ako Alenka v ríši divov.Slastných okamihov je tu neúrekom a keď sa vám album dostane "pod kožu",tak CD nosič bude zaručene veľmi dlho okupovať váš CD prehrávač.
» ostatní recenze alba No Name - Wonderland (as TNNE)
» popis a diskografie skupiny No Name
Transatlantic / Kaleidoscope
| 2019-11-08 | Ako dlhoročný fanúšik superskupiny Transatlantic a tiež domovských skupín jednotlivých členov(The Flower Kings,Spock´s Beard,Dream Theater,Marillion), musím v tomto prípade vztýčiť varovný prst!Prečo?
No pretože album Kaleidoscope je bohapustý recyklát z prvých troch albumov skupiny!
Aj napriek tomu,že mali páni prázdnu špajzu sa rozhodli napiecť veľkú hudobnú tortu.No v tomto prípade to nie je torta,ale skôr tortúra!A to som sa veľmi snažil a v čase vydania aj veľmi tešil...ale zostal som sklamaný.Tak som tomu nechal čas a včera som si album znovu pozorne z youtube vypočul.A zase nič.Rokmi overené rutinné ľahko predvídateľné postupy,minimum prekvapení,prázdnota,nuda...a to všetko zabalené v pompéznom nabubrelom obale imitujúcom pozlátkovú gýčovitosť hollywoodskych trhákov.Páni muzikanti,ktorí dokázali stvoriť také napínavé strhujúce mnohominutážne megaopusy ako Duel With Devil,Stranger In Your Soul,All Of The Above alebo The Whirlwind, tentoraz šliapli vedľa a podcenili svojich verných fanúšikov,ktorým roky servírovali parádny sofistikovaný progresívny rock ako na zlatom podnose.A zhýčkaný náročný fanúšik chce ďalší originál a už sa neuspokojí s napodobeninou(aj keď technicky dokonale prevedenou).Jednoznačne chýba tomu niečo hlbšie...moment prekvapenia,dramatičnosť,zimomriavky,slzy v očiach,dojemná pokora v duši...a túžba zažiť(vypočuť) si túto hudbu ešte raz a ešte raz...
Aj včerajší pokus skončil tak,že som len s najväčším sebazaprením dopočúval túto vleklú nudu ťahajúcu sa ako zelený sopeľ po kapesníku.Ďalšiu šancu tomu nedám,škoda času, a originál CD si do zbierky nekúpim ani keby stál tri forinty.
» ostatní recenze alba Transatlantic - Kaleidoscope
» popis a diskografie skupiny Transatlantic
Anubis / A Tower Of Silence
Anubis je staroegyptský boh podsvetia a temnoty a tento názov si zvolil aj neo-progrockový súbor z austrálskeho Sydney.Oprávnene,pretože nosná téma väčšiny ich koncepčných albumov je bolesť,utrpenie,odcudzenie,depresia,smrť a posmrtný život.
Dejová línia ich druhého albumu A Tower of Silence sa začína špiritistickou seansou nezrelých teenagerov v starej opustenej budove.Zjaví sa im duch dievčaťa,ktoré bolo na začiatku 19.storočia na tomto mieste uväznené,týrané a našlo tu aj svoju smrť.Jej nešťastná duša však blúdi a nedokáže dosiahnuť akúkoľvek naplňujúcu formu posmrtného života.
Po hudobnej stránke sa jedná priam o vodopád silných emócií.The Passing Bell (Part I-VI) je úvodná majestátna epická 17 minútovka,kde sa prelínajú hutné klávesy so srdcervúcimi floydovskými gitarovými sólami a uhrančivým spevom.Ako by ste zmiešali tie najlepšie momenty skupín IQ a Pink Floyd.The Passing Bell plynulo prechádza do nasledujúcej skladby Archway of Tears.Ako príbeh napreduje,stupňujú sa aj pocity a emócie poslucháča,ktorý sa nevyhne empatii s osudom nešťastného dievčaťa.Umocňujú to náhle a časté zmeny tempa,melódií a harmónií,ohromujúce prechody z jemnejších akustických pasáží do mohutných výbuchov klávesov a gitár podporených šesťčlenným chorálom.Titulná skladba A Tower Of Silence nás svojou melanchóliou odnáša kamsi do prvej polovici
70.rokov kedy v hudbe kraľovali Genesis.Akustické gitary podfarbuje aj flauta.Atmosféra albumu absolútne vygraduje v skladbe The Holy Innocent.To je gejzír emócií!Ak ste doteraz zostali chladní,tak táto skladba vás zlomí!
A Tower Of Silence je vrcholné a kruciálne zásadné dielo Neo-Progu s rovnakým významom a dôležitosťou ako je Misplaced Childhood od Marillion,Subterranea od IQ,The Visitor od Areny,The Cross&The Crucible od Pallas,alebo Posthumous Silence od Sylvan...
Produkcia,mix,kvalita zvuku je na vysokej úrovni a album ako taký si zaslúži ako po technickej,tak aj po umeleckej stránke absolutórium.Je veľmi málo takých albumov ako je tento!
Päť hviezd je žalostne málo a preto A Tower Of Silence hodnotím všetkými hviezdami,ktoré žiaria na oblohe počas jasnej letnej bezoblačnej noci.
» ostatní recenze alba Anubis - A Tower Of Silence
» popis a diskografie skupiny Anubis
Mangala Vallis / The Book Of Dreams
Na úvod treba otvorene povedať,že debut talianskych neo-progrockerov Mangala Vallis v podstate nič nového ani prevratného neprináša.Analógové klávesy nás zavedú do zlatého obdobia art-rocku,do prvej polovice 70-tych rokov a počujeme hudbu,ktorú sme už raz počuli,či už od Genesis,alebo neskôr od Marillion.Dokonalá hudobná paramnézia!Staré otrepané kompozičné postupy a aranžmány.Akoby vsadenie na istotu a kŕčovitá zväzujúca obava vykročiť niekde mimo označeného chodníka.
The Book Of Dreams je koncepčne ladený album a každá skladba je venovaná jednej z kníh slávneho francúzskeho spisovateľa vedecko-fantastickej literatúry Julesa Verna(1828-1905).Väčšina z nás,"husákových detí" sme ich v detstve priam hltali.Verneovky boli spolu s Mayovkami veľký hit!Iné sa ani nedalo,v TV boli dva programy,ktorých vysielanie sa mimo športu a filmov pre pamätníkov nedalo pozerať...a my šťastnejší,ktorí sme bývali na juhozápade sme chytali österreich drei radio a na východnej norme maďarské Petőfi Rádió.Ale vrátim sa k hudbe.Album začína dosť pompézne v podobe Is the End the Beginning?Je to úderná energická,klávesami nabitá desaťminútovka,avšak opäť pocit už raz počutého.Najviac bije do očí tretia titulná skladba,kde je podobnosť s I Know What I Like (In Your Wardrobe) od Genesis neodškriepiteľná!Mňa zaujala až inštrumentálka Under the Sea,kde už badať, také síce bojazlivé,ale presa už len vykročenie z tieňa Genesis a náznak vlastnej kreativity.Záver je vydarený v podobe skladby New Century,ktorú naspieval Bernardo Lanzetti známy zo skupín Acqua Fragile,ale najmä z PFM(Premiata Forneria Marconi).Jeho špecifický vokál jednoznačne obohatil tento album a bolo veľmi správne,že páni Cocchi,Cattini a Consolini(zakladatelia Mangala Vallis) si Lanzettiho pozvali na nahrávanie ich ďalšieho albumu Lycanthrope(2005) a to je už iná šleha!
Podčiarknuté a zrátané...The Book Of Dreams je v podstate dobrý album,ale v progresívnom rocku určite nie zásadný.Hodnotím 3,5*,ale keďže mám na takúto hudbu slabosť,tak s prižmúrením všetkých štyroch očí zaokrúhľujem nahor.
» ostatní recenze alba Mangala Vallis - The Book Of Dreams
» popis a diskografie skupiny Mangala Vallis