Reakce na recenzi:

Brano - @ 07.05.2009

V jedno sparné júlové popoludnie roku 1994 som na hlavnej stanici Mlynské Nivy v našej hlavnej dedine čakal na autobus domov. Náhodou som prechádzal okolo jedného, dnes už neexistujúceho stánku, kde chlapík predával CD a audio kazety. Len tak som prehodil, či náhodou nemá ten nový Yes. Chlapík mi s úsmevom podal zabalenú kazetu a dodal, že mu prišla iba včera. Keď som sa usadil v autobuse, priam obradne som kazetu odbalil a vložil do walkmana. Prvé tóny The calling, zborové vokály, vypätý Andersonov prejav, kapela šlapajúca ako švajčiarske hodinky, ako dobre naolejovaný stroj. Erupcia nadšenia! Lepší úvod si ani nemožno predstaviť. V tej chvíli som sám seba nevidel, ale určite som žiaril od nadšenia ako stovka žiarovka. Čo stovka... dvestovka! I am waiting som počúval so zatajeným dychom. Nádherná pomalá skladba, ktorá postupne prechádza do pompézneho refrénu, znovu ten zborový spev, z ktorého naskakujú zimomriavky a Rabinovo gitarové sólo. Extáza! Človeku sa od šťastia tisnú slzy do očí. Real love a State of play sú hutné rockové záležitosti, v druhej menovanej skladbe dominuje ostrý gitarový riff. Nasleduje zmiernenie tempa v podobe oddychovej rádiovky Walls, ktorú si viem predstaviť napríklad aj v relácii "Pozor zákruta". Zasnená Where Wil you be akoby vystupovala z hmlového oparu. No a záverečná viacdielna kompozícia Endles dream? Tu by som vytkol niektoré slabšie pasáže, prílišnú rozťahanosť a jemne sa vtierajúcu nudu. Ako celok však hodnotím Talk veľmi pozitívne a päť hviezdičiek neudelím iba z úcty k dielam z rokov sedemdesiatych. Týmto albumom si u mňa Yes plne "vyžehlili" sklamanie z predchádzajúcej blamáže s názvom Union.