Reakce na recenzi:

hejkal - @ 01.06.2009

Hneď úvodná Long way from home ukazuje, že rádio friendly produkcia je pre spokojný život hudobníka nesmierne dôležitá. Tantiémy a davy na koncertoch je potrebné prilákať a koncom 70. rokov už poriadna rockerina evidentne nemala dostatok protagonistov, ktorý by mali gule a kašlali na zmenu klímy. Výsledkom je hoci zmienená skladba, ktorá týmto prístupom trpí hodne. Ešte aj synťáky sa miestami úspešne vrhajú v ústrety novej dekáde. Čo už. Ako pravý opak zmieneného sa javí Walking in the shadow of the blues, varhany poctivo varhania, v posadenom tempe to skupine rockuje ako zamladi. A podobnú polohu si uchováva aj zadumaná Help me thro’ the day. Tvrdšiu polohu preukazuje Medicine man, rozhodne patrí k tomu lepšiemu, čo sa na albume nachádza, hoci na staré hard rockové pecky to celkom nemá. Táto skladba zároveň naštartuje takzvanú neurážajúcu časť albumu. Slide gitarka poteší v boogie’n‘roll You’n’me, svižná Mean business prefrčí až k titulnej Love hunter, čo je, slušne povedané, pokus o boogie. Miestami je to zábava, celok zhadzuje predovšetkým vymäknutý zvuk. Raný ejtís sound, syntíky, pokus o gitarové melodično, to je nezaujímavá cukrovinka Outlaw. Lepšie dopadla Rock’n’roll women, prvá časť názvu ju vystihuje. Hoci v spomalenom akože naliehavom medzidobí to už až tak presvedčivé nie je a nejaká minútka zo stopáže by sa tiež mohla stratiť. Kratučká We wish you well sa snaží o dušu pripomenúť Coverdalea ako speváka. Je na individuálnom posúdení, komu sa to páči. Ja sa vcelku nudím.

Navzdory krušnej slohovej práci je to vcelku dobrý album a tri hviezdičky mu dám.

P.S. Remastre vytasili skladby z prvého albumu a parádnu Ain’t no love in the heart of the city v živom prevedení, čo je hneď o niečo lepší pocit.