Gilbert, Paul - Paul Gilbert & Jimi Kidd - Raw Blues Power (2002)

Viem, kto je Paul Gilbert. Viem, že hral v nezaujímavej (pre mňa) kapele Mr. Big. Vďaka časopisu Classic Rock, ktorého niekoľko čísel vyšlo na počiatku nového milénia, som zaregistroval, že sa vraj pustil do blues rocku a na CD prílohe si hovela rázna vypaľovačka Girls watching. Zaujala ma, nuž som si album kúpil...

Raz-dva-tri a už to jede. Desať skladieb, prevažne rýchlych, prevažne jednotvárne nabudených, prevažne plných moderne exhibicionistických gitarových sól, ktoré možno nadchnú necitlivých súčasných konzumentov, ale nie všetky ocenia citliví bluesoví puristi, to je v skratke album Raw blues power. Úprimne, je to celkom zaujímavá kombinácia nefalšovanej dravosti a moderny v storočných mantineloch blues rockovej hudby. V niektorých momentoch mám pri ňom pocit, aký som zažil pri inom technikovi, Scotovi Hendersonovi a jeho albume Tore down house. Nie, že by sa hudobne podobali, ale kombinácia súčasného inžinierstva a staromilského blues sa málokedy takto vydarí. Pravda, je tu aj niekoľko vymykajúcich sa skladieb, tradične neodpustiteľná (z pohľadu interpreta a zároveň i mojej maličkosti) akože funk-blues kombinácia s názvom Good foot a príjemná pocta Steppenwolf v podobe Sookie sookie. Záver patrí jedinému pomalému blues s názvom Blues power a je to tradične výlet do gitarovej súčasnosti. Nemôžem nespomenúť príjemné spevné refrény, ktoré napomáhajú poslucháčskej prívetivosti, vrcholom v tomto smere je kompletne "nechutne" veselý kúsok Play guitar.

Mám pocit, že album Paula Gilberta a jeho strýka Jimiho Kidda má v sebe nefalšovanú bezprostrednosť, ba čo viac, energie má na rozdávanie, nuž ho môžem odporučiť blues rockovým fanúšikom, ktorým nevadí, že gitarové sóla hlavnej hviezdy majú viac hlavy ako srdca. Som presvedčený, že výsledku napomohla účasť Jimiho Kidda, vo výraze je na tom podstatne lepšie, čo však u starého bluesmana neprekvapuje. Navyše mám pocit, že sa Gilbert dosť krotil a viac vytešoval, čo je rozhodne plus.
reagovat