George Thorogood and the Destroyers - Platinum (2008)

K Thorogoodovi som sa dostal cez Rockpalast, koncert mal otec nahratý na VHS. Zaujalo ma, že nehrá trsátkom a hoci šlo o kombináciu jednoduchého rokenrolu a nekomplikovaného blues, zachoval som si ho v pamäti (a ešte vyzeral ako Alvin Lee). Časom som si zadovážil aj nejaký album (Ride 'till I die), ale v momente, kedy sme s kapelou Žalman Borothers Band zaradili do repertoáru skladbu Bad to the bone, poobzeral som sa po nejakom dobrom výbere (u Thorogooda je jedna istota, stačí počuť jeden album a počuli ste všetky).

A najväčší hit kapely, Bad to the bone, otvára aj túto kompiláciu. Preladiť, zhrabnúť slide, nasadiť najtypickejší bluesový postup, pridať zajakávanie "B-b-b-b-báád" a je to! Nechýba saxofón, ktorý v tvorbe formácie George Thorogood and the Destroyers zohráva hlavnú úlohu zvukového spestrenia (namiesto klávesov, našťastie). Výberovka inak obsahuje už iba dve autorské skladby, a síce rokenrolovku Born to be bad a vynikajúce pomalšie husté blues I drink alone.

Prevládajú klasiky, rokenrolové preteky á la Chuck Berry (No patricular place to go, Hello little girl, Reelin' and rockin'), či uvoľnená zábavka Treat her right. Na druhom konci je potom bluesová istota (dupavé boogie Steady rollin' man, kotlíková verzia klasiky Willie and the jand jive alebo Howlin' Wolf a jeho Highway 69).

Za najvydarenejšie skladby , okrem úvodného megablues, považujem svieži pomalší rokec Get a haircut a predovšetkým živú verziu skladby Who do you love?, ktorú azda ani nemožno pokaziť a Thorogood ju vynikajúco zahusťuje šramotením po gitarových strunách a škrípavo dopĺňa hlasivkami. Práve túto vec som si z Rockpalastu zapamätal a voľbu výberovky som podmienil jej výskytom.

Celkovo je tu, ako ste si možno všimli, dvanásť kúskov z obdobia 80. a počiatku 90. rokov. Všetky skladby sú plnokrvne zahraté, zvuk nástrojov sa ani len neobtrel o dobové komerčné trendy a tak to má byť. Pozitívna energia je nákazlivá ako chrípka a na rozdiel od nej sa z nej človek nechce vyliečiť. Vynikajúca pohodová muzička, ktorá v nabudenom prevedení oživila amerického ducha 50. a 60. rokov, niekedy mi ku šťastiu stačí málo. Platinum nie je prepchaté CD, ale ponúka všetko potrebné k odpočinku a náhodnému poslucháčovi azda ani netreba pátrať po diskografii.

P.S. Škoda, že George Thorogood neskladá viac vlastných skladieb, tých pár expemplárov nemá chybu.
reagovat