Allen/Lande - The Battle (2005)

Na vydavateľskú politiku Frontiers Records som už počul rôzne názory. Všemožné spojenia muzikantov a kvantá melodického rocku sú všelijakej kvality, ale občas sa naozaj podarí niečo čo sa oplatí vypočuť. Podobne je na tom aj projekt Allen/Lande, v ktorom sa stretli dvaja špičkoví speváci rockovej a metalovej scény, Russell Allen (Symphony X) a Jorn Lande (Masterplan, Ark, Beyond Twilight a ďalšie). Hlavne prvý album The Battle zaujal moju pozornosť a rovnako na tom bola aj vydarená obálka od skvelého Rodneyho Matthewsa. Všetky skladby zložil kompletne gitarista Magnus Karlsson (Last Tribe, Primal Fear, Starbreaker) a štýlovo sa nachádzajú niekde v strede medzi hard-rockom a heavy metalom. Občas je to líznuté aj progresívnym metalom a myslím, že je to presne tak ako má byť. V podstate polovica songov sú duety a ďalšia polka sú osobitne spievané skladby. Another Battle, Wish For A Miracle, Come Alive, Truth Of Our Time, Silent Rage a The Forgotten Ones sú spoločné spevácke duety. Jorn Lande samostatne zaspieval Reach A Little Longer, My Own Way a Where Have The Angels Gone. Rusell Allen si zobral na starosť Hunter's Night, Ask You Anyway a Universe Of Light.

Pekný a pokojný úvod v Another Battle sa strhne v krásnu epickú vypaľovačku s prirodzene plynúcou melódiou. Tento mimoriadne vydarený štart má svoje pokračovanie aj v Hunter's Night, ktorá je šitá priamo pre Russella Allena. Výborne zložený song s parádne rozvrstvenými melódiami a strhujúcou hard & heavy atmosférou. Do tretice je to opäť skladba par excellence Wish For A Miracle. Lande a Allen si rozumejú spevácky aj emocionálne čo je aj najväčším ťahákom tohto albumu. Za pozornosť stojí určite aj Karlssonove gitarové sólo. Dojemná balada by nemala nič pokaziť a Reach A Little Longer je navyše zaspievaná s citom a oduševnením. Nasledujúce duety Come Alive a Truth Of Our Time by som označil za vrcholy albumu. Krásne prepletené vokály a výrazné refrény fungujú na sto percent a je dosť možné že vám vylepšia aj zlý deň. Spevné gitary a rytmika by nemala nechať chladným snáď žiadneho fanúšika tejto hudby.

Druhá polovica je už o čosi menej nápaditá, no Jorn je veľmi presvedčivý v My Own Way. Nenápadná Ask You Anyway má tiež niečo do seba a tentoraz na body získava gitara Magnusa Karlssona. Príjemne navnadí aj Silent Rage, kde hlavne energický koniec sa mi pozdáva najviac. Where Have The Angels Gone s celkom sympatickou melodickou linkou patrí medzi výraznejšie songy a Lande sa cíti v tejto polohe ako ryba vo vode. Príval energie zaznamená Universe Of Light, ale posledná The Forgotten Ones je ozaj skvostná. Citlivá téma a výborné sóla sú tým správnym ukončením albumu.

Čas od času rád siahnem to tejto doske a páči sa mi v podstate každá skladba. Za tie roky som si vypestoval určitý vzťah k niektorým nahrávkam a The Battle patrí tiež k nim. Pravdepodobne by tento album dostal prísnejšie hodnotenia od iných recenzentov, ale u mňa funguje tento štúdiový projekt od začiatku až do konca. Má akúsi optimistickú nákazlivú atmosféru a preto sa rád k nemu vraciam. Navyše je tu aj čo počúvať a napr. taký bubeník ako Jaime Salazar je muzikant, ktorý veľmi dobre vie čo robí. Takéto spevácke spojenia sú zaujímavé ak sa stretnú tí správni ľudia a Allen a Lande si rozumejú priam dokonale. Trochu sa mi zdá, že Jorn je predsa len istejší lebo toto je typ hudby, ktorý je jeho srdcu blízky. The Battle patrí medzi žiarivé rockové opusy v mojej zbierke a cením si aj takúto hudbu pomerne dosť vysoko.

reagovat