Aunt Mary - Janus (1973)

Aunt Mary po tretie mi nasleduje na jednom CD hneď po debute, takže až na výnimky jasne počuť, že kapela sa na nejaký prudký hudobný (alebo komerčný – ísť s dobou) vývoj nehrala a hrala si to svoje.

Ťažký artrockový nástup s dominantnými klávesmi Path of your dreams otvára album Janus. V spevných pasážach sa nástroje prakticky vytratia, gitara si občas pekne zanôti, je to skrátka taký mix kadečoho vrátane občasných ponorov do 60. rokov. A tam ostane utopená aj v beatlesácky zaonačenej skladbe Mr. Kaye. Nocturnal voice otvára krátke, ale vydarené gitarové sólo. Inak je to opäť nostalgia za uplynulou dekádou až do momentu, kedy sa začne „progresívne“ striedať jeden rockový motív za druhým bluesovým. Záverečné gitarové sólo je lahôdka. Podobne ako nasledujúca skladba For all eternity. To je temnota, ktorú by istý vládca Mordoru mohol aj závidieť. Okrem yesovsky kastrovaných vokálov, tie by asi v radoch nepriateľov šírili skôr rehot a nie strach. Stumblin’ stone je uletená vsuvka, chvíľka boogie, okamžik psycho zvukov a napokon kopa nefalšovaného hrozitánskeho hard rocku. Mňam. Kratšia citlivá All we’ve got to do is dream by uspala aj insomniaka, pekelne vydarená skladba Candles in Heaven sa vracia k poriadnemu rocku, klávesák si berie hlavné slovo v úvode, spevák dodá jemnejšie úseky, všetko niekoľkokrát graduje, zhruba takto má vyzerať pomalá posadená skladba. Gitara má v sebe toľko zlovoľnosti, že klávesy nemajú na výber a najímajú poltergeista čoby zvukára. Inými slovami je to najlepšia skladba na albume. Pozvoľná gradovaná skladba What a lovely day sa nikam neponáhľa, ale emócií i ťažoby má nadostač. Neskutočný záver!


V momentoch, kedy sa kapela vrhne na tvrdšie polohy plné inštrumentálnych hier alebo vyrevovania, som v siedmom nebi. Celkovo ide o lepší album, než debut, a preto ho mám radšej.
reagovat