Scale The Summit - The Migration (2013)

Štvrtý štúdiový album The Migration pokračuje tam, kde viac menej skončil predošlý The Collective. Rozdiel je snáď len v mierne tvrdšom smerovaní a energickejšom zvuku, no hudobná sofistikovanosť ostáva aj naďalej dôležitým prvkom ich tvorby. Scale The Summit je momentálne jedna z najtalentovanejších inštrumentálnych kapiel, ktorá má skutočne vytríbený zmysel pre komplexnú hudbu plnú zvratov, premien a melódií. Sú celkom dobrou konkurenciou niektorým súborom, ktoré sa taktiež snažia o to aby mal progresívny metal umeleckú tvár. Inštrumentálna hudba si prekvapujúco získala počas predošlých rokov značný ohlas a či už sú to alternatívne, post-rockové alebo prog-metalové kapely, tak dokazujú že hľadanie nových ciest nemusí byť závislé len na speve a plnohodnotne dokážu zaplniť tento priestor rôznymi motívmi či sólami. Scale The Summit nie je komerčnou záležitosťou a ani ňou nemôže byť už len z hľadiska toho ako to celé znie. Počúvať ich je ako malé dobrodružstvo, pri ktorom vás čakajú skôr tie príjemné zážitky.

Skladby sú ako vždy ťažšie uchopiteľné a na prvé počutie znie album tak, akoby sa všetko zlialo dokopy. To je však len prvotné zdanie, pretože rytmické a gitarové plochy majú poriadne grády a nešetria rôznymi technickými piruetami. Scale The Summit však nechcú skoliť poslucháča oslepujúcou virtuozitou a volia skôr jednoduchšiu formu. Tým je hudba oveľa záživnejšia než pri niektorých chladnokrvne sa tváriacich virtuózoch, ktorí odohrajú milión nôt za minútu. Niežeby páni gitaristi hrali málo, to ani náhodou. Ide skôr o to, ako narábajú s jednotlivými pasážami. Na jednej strane stojí "formálna" komplikovanosť typická pre progresívny metal a na tej druhej melodickosť, ktorá napomáha vstrebávať aj tie náročnejšie úseky. Spojitosť medzi týmito dvoma zásadnými polohami albumu nie je vonkoncom náhodná a všetko je úplne premyslené do najmenších detailov. Niekedy sú nápady skutočne oslnivé a niekedy menej. Album je však tvorený ako celok, takže je to ako jazda po hrboľatých cestičkách a následne aj po rovnej diaľnici.

Odyssey otvára album divokejšími rytmami a drsnejšími gitarami. Práve zvuk gitár je evidentne tvrdší než pri predošlom diele The Collective. Výrazná Atlas Novus stavia na perfektnom tappingu a silnom melodickom nápade, ktorý graduje počas celej skladby. Výborná basa v The Olive Tree skutočne poteší a jej rezonancia dodáva už aj tak veľmi nápaditému songu skutočnú silu. Po Narrow Salient prichádza vrcholná pecka Oracle, ktorá spoločne s Atlas Novus patrí medzi to najlepšie. Ak holdujete jazzu či fusion, bude pre vás tento album jednoduchším orieškom. Páči sa mi hlavne krásne nahratá basa a taktiež aj atmosférické zvuky elektrických gitár, ktoré pracujú v prospech hudby. Posledná The Traveller prinesie nádherné "cynicovské" tempo a fantastický gitarový duel, ktorý to ukončí vo veľkom štýle.

Scale The Summit potrebujú napriek svojej vysokej úrovni nové impulzy do svojej tvorby, aby mohli byť tou kapelou ktorá bude určovať smer. Predpoklady na to sú, hlavne po inštrumentálnej stránke, no nemožno donekonečna stavať na tých istých základoch, keďže ich ambicióznosť siaha na vyššie méty. The Migration je však stále veľmi dobrý a kvalitný album, ktorý dokáže zasýtiť fanúšika gitarovej hudby plnými dúškami. Kam sa Scale The Summit vyberú a či dosiahnu inštrumentálnu dokonalosť, o ktorú sa zjavne snažia ukáže čas. Musím uznať, že ich inteligentné myslenie mi veľmi imponuje a asi aj preto sa im dostáva uznania. Považujem to však za vzácnosť, ktorá sa nevidí až tak často a ani album The Migration nie je z tých, čo by vychádzali každý deň.
reagovat

Honzus @ 05.07.2017 16:37:23
Skvělá recenze! Na tuto kapelu jsem narazil kdysi náhodně přes jejich singl Redwoods. Příjemná, melodicky nabušená instrumentálka vzbudila obrovský zájem a již brzy jsem měl v uších album The Collective, které nasadilo pomyslnou laťku kapely rapidně výš, než jejich předešlá tvorba. Migration ukazuje, že pro kapelu není žádný problém vytvořit technicky náročnější svižnou hudbu, kterou proloží melodiemi, doplní poklidnějšími pasážemi a vzniká optimálně sestavené ucelené dílo. Líbí se mi vyváženost, která zaručuje větší přístupnost pro uši posluchačů, které nejsou na nápor ultrakomplikovanosti zvyklé. Kapelu nadále sleduju, album V považuju taktéž za velmi vydařené. Poté následoval rozpad sestavy, doplnění pro desku In A World Of Fear. Zvědavost na další tvorbu Chrise Letchforda, ať už se obklopí jakýmikoliv muzikanty, mě určitě neopustí. S radostí budu vyčkávat na jeho nové hudební počiny.