Sanguine Hum - Now We Have Power (2018)

Nie je celkom jednoduché písať o kapele, pri ktorej podstatná väčšina informačnej munície už bola „vystrieľaná“ pri recenziách jej predošlých albumov (aj mojou zásluhou). SANGUINE HUM vydali tohto roku svoj štvrtý plnohodnotný štúdiový počin, pričom časové odstupy medzi jednotlivými sú symetricky trojročné. Popri tom im vyšiel aj jeden živý album a predvlani aj vyše dvojhodinový kompilačný (dvoj)disk s materiálom, ktorý sa duplicitne nenachádza na žiadnom rádovom nosiči, teda o kapele z aspektu súdobej frekvencie vydávania svojich produktov možno povedať, že je celkom potentná. Z personálneho aspektu došlo ku zaujímavej korekcii - bubeník Andrew Booker vyťažený aj v iných projektoch (No-Man, Henry Fool, etc.) odišiel, aby sa vrátil pôvodný člen SANGUINE HUM Paul Mallyon, avšak „iba“ v pozícii špeciálneho hosťa.

Album „Now We Have Power“ je kontinuálnym pokračovaním predošlého „Now We Have Light“ predovšetkým obsahom textovej stránky. Bizarný príbeh kombinujúci prvky post-apokalyptického a vedecko-fantastického príbehu s hlavným hrdinom, chlapíkom s menom Don tu pokračuje a hudobné výrazové prostriedky sú vlastne tiež logicky nadväzujúce na predošlý štúdiový produkt. Základom sú výrazné kompozičné útvary s časovým rozsahom oscilujúcim okolo piatich minút, v troch prípadoch doplnených kratučkými inštrumentálnymi medzihrami.

Predovšetkým prvé dve tretiny vyše hodinu trvajúceho albumu sú pre mňa nesmierne silné a sugestívne. Po krehkej a komornej „The View, Part.1“ prichádza prvý vrchol placky - „The View, Part.2“. Hlavný skladateľ, gitarista a výlučný sólový spevák v skupine Joff Winks má príjemne vyššie položený hlas a častá melanchólia a snivosť v jeho vokálnom vyjadrovaní pôsobí na mňa, ako zásah do čierneho. „Skydive“ je hypnotická inštrumentálna skladba, pre túto kapelu s charakteristickou výstavbou a po krátkej klavírnej vyhrávke „Retreat“ prichádza úder na solar – dvojica „Speak to Us“ a sedem minútovka „Devachan Don“ sú hlavné pasáže albumu, ktoré od prvého počutia spôsobili to, prečo ho aj komplexne radím tak vysoko. Tomuto sa vraví „láska na prvý posluch“ a asociácie, ktoré sa pri tom odohrávajú (pravidelne) v mojom vnútri sú verbálne ťažko popísateľné.

Dve kratšie skladby, rocková a predovšetkým gitarová „Pen! Paper! Paper! Pen!“ a nádherne ambientná „Flying Bridge“ sú ideálnym môstikom pre ďalší vrchol placky „Bedhead“. „Quiet Rejoicing“ okrajovo evokuje to, čo robil Jon Anderson na svojou kultovom prvom albume „Olias of Sunhillow“ „Speech Day“ je interesantná najmä preto, že tu spieva ako hosť prekvapujúco aj Kimara Sajn, inak klávesák a bubeník hrajúci v minulosti aj s US legendou avantgardného progu, kapelou Thinking Plague . „A Tall Tale“ je ďalšia kompozične v podstate charakteristická inštrumentálka SANGUINE HUM a nádherná „Flight Of The Uberloon“ je veľmi efektne obohatená o hosťujúcu účasť hráča na trúbku Marka Kesela. „Swansong“ je neprekvapujúci názov epilógu albumu, melancholická pomalšia skladbička s precíteným vokálom Joffa Winksa.

SANGUINE HUM má dve veľmi výrazné osobnosti. Matt Baber je pre mňa, náročného a rozmlsaného prog rockera synonymom toho, že fenomén vynikajúceho hráča na celú plejádu klávesových nástrojov a elektronických krabičiek a komponentov netreba hľadať iba v radoch veľkých kapiel a dinosaurov. Joff Winks nie je gitarový čarostrelec a prstokladový kúzelník, ale sila jeho pomerne jednoduchých riffov a častého používania akustickej gitary je ďaleko údernejšia a efektívnejšia, ako výkony celej plejády „Guitar Heroes“. Obrovská skladateľská chémia medzi týmito dvoma priateľmi už od dávnych školských čias je prepojená a potvrdená tretím do partie, taktiež skvelým basgitaristom Bradom Waissmanom. A návrat strateného syna za bicími (Paul Mallyon) celkovému vyzneniu soundu SANGUINE HUM nepochybne tiež len a len prospel.

Recenzenti z celého sveta môžu písať trebárs, že táto kapela sa vzhliadla predovšetkým v odkaze Stevena Wilsona a hlavne jeho Porcupine Tree. Vôbec by som to nepovedal (aj vzhľadom na vznik, vývoj a smerovanie týchto nadaných hudobníkov) - SANGUINE HUM je stále úplne svojskou a úplne originálnou kapelou, ktorá stále vie výborne a citlivo kombinovať ingrediencie post rocku, (neo)prog rocku, jazz rocku a Canterburskej scény. Britský, ale aj svetový progresívny rock obohacujú takým spôsobom, ktorý necháva trvalú stopu a celkom nepochybne nezapadnú v priemere a šedi mnohých kapiel, snažiacich sa kopírovať a priblížiť veličinám subžánru.

„Now We Have Power“ je pre mňa celkom presvedčivo tohtoročným albumom N.1 vrámci všetkých kategórii rocku a metalu.
reagovat