Savoy Brown - Witchy Feelin' (2017)

Za posledných dvanásť rokov som nepotreboval sledovať, ktorý album sa umiestnil na prvom mieste akéhokoľvek bluesového rebríčka. Aby som bol presný, ide o roky, kedy vydal album Kim Simmonds a jeho skupina Savoy Brown. V roku 2017 bol tým najlepším počinom album Witchy Feelin’. Prečo?

Nikto nie je taký presvedčivý, hrajúci s prehľadom, nadhľadom, ľahko a zároveň neodolateľne. Klasické trio (basa-bicie-gitara) hrajúce pesničky, ktoré plačú, túžia, usmievajú sa i nazerajú na svet s láskavým pohľadom starešinu, ktorý vie, o čom to je, to je v skratke náplň prezentovaných jedenástich skladieb.

Myslím si, že nálada na albume sa podobá tej na fenomenálnom albume Voodoo Moon (2011), však si vypočujte bahnistú náladovku Livin‘ On The Bayou. Ale pokojne by som mohol menovať skladbu po skladbe. Je to to isté, ale aj nie je. Priaznivci King Crimson tento pocit poznajú, v podstate ide o akýsi In The Wake Of Poseidon po In The Court Of The Crimson King.

Rukopis Savoy Brown sa v posledných rokoch vykryštalizoval do podoby, v ktorej nielen, že dominuje, ale ešte aj pohlcuje akékoľvek snahy o iné podobenstvá. Darmo, keď hrajú majstri svojho remesla, je to iné, ako keď sa na pieskovisku klbčia deťúrence o kýblik s lopatkou. Ono, rozdiel medzi Savoy Brown a zvyškom bluesovej scény je asi taký ako medzi Realom Madrid a Hornými Ozorovcami. Samozrejme, nechýba podmanivá gradácia v závere albumu, najprv sa rozkokoší hitová Can’t Find Paradise, potom zakváka Thundrer, Lightning & Rain, no a pri podmračnej inštrumentálnej skladbe Close To Midnight sa prichytím, že nechcem, aby skončila. Kiežby znela donekonečna. A veru ešte dlho znie v mysli, hoci album skončil.

Keď blues rock, tak takto!
reagovat