Areknamés - Areknamés (2003)

Skutočne čarovnú atmosféru 70. rokov, návrat a nostalgiu za Canterburskou scénou a inšpiráciu geniálnymi VDGG a samotným Peterom Hammilom prináša toto ešte neznáme talianské trio.
Multiinštrumentalista a spevák Michele Epifani spolu s rytmickým doprovodom Piero Ranalli/ Mino Vitelli na ploche takmer 55 minút servíruje hudobný pokrm, ktorého sa neviem nabažiť a počúvanie ich prvotiny vo mne vyvoláva syndróm závislého človeka. Takto by mal znieť dnešný reaktivovaný "moderný" Van Der Graaf Generator! Ak toto album počul Peter Hammill (čomu verím), istotne ostal "s otvorenou hubou".
Michele Epifani spieva s typickou intonáciou a frázovaním, ako jeho inšpiračný vzor, používa však aj "krabičky" na občasné skesľovanie hlasu v niektorých dramatických pasážach.
Album nemá žiadnu slabinu, všetkých šesť kompozícií udržiava poslucháča v strehu a akomsi pozitívnom napätí.
Ťažké gitarové riffy, husté melotrony, dramatické zmeny hudobných nálad, naliehavosť Epifaniho spevu, pasáže klasického a symfonického rocku, kombinované s pošmúrnosťou a melanchóliou, to je tvár debutového disku trojice z Apeninského polostrova, o ktorej (pevne verím), budeme ešte neraz počuť...
Jednoznačne odporúčam toto album milovníkom klasických VDGG Petera Hammilla, ale aj kapiel, ako sú britský Parallel Or 90 Degrees Andy Tillisona (teda aj TANGENT), alebo amerických Discipline Matthew Parmentera...

reagovat