Savoy Brown - Let It Ride (1992)

Savoy Brown a Phil McCormack na Let It Ride

Už je to vyše troch rokov, čo sa do južanského neba pobral spevák Phil McCormack. Hoci je jeho meno spojené s Molly Hatchet, už predtým o ňom bolo počuť. Ako hosť naspieval dve skladby na album Let It Ride (1992) britskej bluesrockovej formácie Savoy Brown.

Táto skupina stelesnená gitaristom Kimom Simmondsom je na scéne už cca päťdesiatsedem rokov. Za ten čas sa v nej vystriedal zástup muzikantov. Nie je tajomstvo, že pre túto kapelu mám slabosť. Jej albumy zo 60. a 70. rokov tvoria stálicu môjho poslucháčskeho prežívania, no a „znovuobjavenie“ pred desiatimi rokmi ma doslova uhranulo. Aktuálne nie je na svete lepšia blues(rock)ová skupina. Logicky preto v mojej zbierke vykúka čierna diera lemujúca roky 80. až 00. A práve kvôli Philovi McCormackovi som ju čiastočne zasypal. Album Let It Ride som si kúpil naslepo, bez najmenšieho tušenia, čo ma čaká.

Deväťdesiate roky priali retro vlne a bluesmani sa zjavovali ako huby po daždi. Hoci som ich priebežne sledoval a nasával až o dekádu neskôr, k Savoy Brown ma to akosi nelákalo. Napokon, ani Simmonds sa v minulosti nevyhol koketovaniu s „dobovými“ trendami, hoci si vždy zachoval istú úroveň, aj keď sa hral na hairmetalistu.

Phil McCormack mal v podstate veľmi úzku kariéru. Prvýkrát sa zjavil na albume Get Ducked (1987) zabudnutej južanskej kapely Roadducks. Získať tento vlastnoručne vydaný kúsok LP alebo CD (to sa zjavilo o rok neskôr) je prakticky nemožné. Zato jeho hosťovanie na Let It Ride nie je problém zohnať ani dnes. Album trpí klasickým rozmachom lacných CD vydaní. Booklet je stručný „podomácky“ spravený štvorstranný list papiera, ktorý je však potlačený len z vonkajšej strany. Nič to, zoznam skladieb i hudobníkov sa naň vmestil a to je podstatné.

Samotná muzika je neuveriteľne ľahká a prirodzená. Blues rock, z ktorého sála pohoda. Keďže Savoy Brown je vždy Simmonds plus „skvadra“ zameniteľných hráčov (napriek tomu sa u neho vystriedalo viacero solídnych muzikantských osobností), je táto jeho suverénna pohodová nálada obdivuhodná. Miestami sa funkuje (Don’t Tell Me Nothing), inokedy sa éterom šíri neuveriteľne uveriteľné južanské boogie (Flat Out). Za priehrštie bluesových klasík (Nothing But The Blues), coverov (Ain’t No Sunshine) a parádnych náladových dumiek (Down All The Days) dopĺňa celkový dobrý pocit z prezentovanej muziky. Polovica skladieb je inštrumentálna a neprekáža to! Phil McCormack spieva v neskutočne pozitívnej „lynyrdovke“ Let Me Be Your Diver a v nabudenej titulnej južarine Let It Ride. Oboje vo mne evokuje „Hell Yeah“ Dixie. Vôbec sa nečudujem, že následne skončil v Molly Hatchett.

Musím uznať, že ako som od tohto diela nič nečakal, tak ma nesmierne chytá za citlivé orgány a dráždi. Ej, veru sa možno ešte do tej tridsaťročnej jamy plnej neznámych albumov ešte niekedy ponorím. Let It Ride je príjemné dielo, v ktorom nieto miesta pre nič nasilu. A to je dnes veru vzácna komodita.
reagovat