Danny Joe Brown Band - Danny Joe Brown and the Danny Joe Brown Band (1981)

Niekedy začiatkom druhej polovice 90. rokov som začal objavovať čaro hudby Molly Hatchet. Pamätná stanica WDR dávala Rockpalasty a v rámci južariny sa tam zrazu zjavili koncerty Lynyrd Skynyrd, Outlaws a práve Molly Hatchet. Prostredníctvom albumov Flirtin’ with disater, Greatest hits a Devil’s canyon som postupne vnikal do tajov nespútaného southern boogie virvaru. Na zmienenej výberovke sa nachádzala koncertná verzia skladby Edge of sundown, ktorá ma dostala. V tých časoch ešte internet nebol tak komfortný tobôž obsažný ako teraz, ale aj tak sa mi podarilo vypátrať, že skladbu nenahrali ani na jeden svoj album. Naopak, vraj existovala akási skupina Danny Joe Brown Band a skladba je ich! Zohnať však jej CD bolo dlho nemožné a keď sa to konečne dalo, bol som na pochybách, či sa oplatí investovať nemalé peniaze do niečoho, o čom som nič presné nevedel a rok vydania hrozil číslom 1981. Nakoniec som sa poistil. Kúpil som album bratovi na narodeniny s tým, že sa uvidí. Obavy z 80‘s zvuku sa napokon nenaplnili. Ale pôjdem radšej od začiatku...

Sundance je klasická hačetovská pecka. Slide gitara podkreslená „Whiskey man“ rytmikou, do toho Brownov hlas... Čo viac si môže fanúšik Molly Hatchet priať? Ehm. Tvrdšia a posadenejšia Nobody walks on me nemá chybu, akoby vypadla z debutu Molly Hatchet (a viac už sa toto prirovnanie pokúsim nepoužiť, aby nevznikol dojem, že ide o kompilát). A to ani nehovorím, čo je to za bombu, až nastúpi ultra gitarovo melodická smršť The Alamo. Žiadny seriózny južanský výber by nemal túto skladbu opomínať! Spevný a správne hutný refrén prinúti kývať hlavou aj bezstavovce. Alamo je najlepšia skladba na albume, Edge of sundown odpustí. A extáza nekončí. Two days home mierne upokojí tempo (t.j. ide o posadené južanské boogie, na baladu zabudnite), pretože sa blíži ďalšia ultimátna pecka. Áno, spomínaná Edge of sundown! Klavírne intro, jemná spievaná pasáž nasledovaná zrýchlením doplneným, po vzore Free bird, gitarovými orgiami. Slovom – klasika. Názov Beggar man evokuje niečo drsné, ale skladba si hovie skôr v klasickom hečetovskom boogie, tu spomalí do melodického pospevovania, tu zrýchli v gitarovom sólovom inferne. A tak sa mi to páči. Run for your life má výstižný názov. Poslucháč cíti tu naliehavosť bežca. A tie hulákajúce nástupy v refrénoch pripomínajú výkrik nešťastníka rútiaceho sa do priepasti. Prechod na bicie len podčiarkuje rachot padajúceho kamenia. A variantmi na skupinu, ktorú som sľúbil nespomenúť, sú aj skladby Hear my song a Gambler’s dream. Druhá menovaná sa po vzore Creeper plazí a ovíňa okolo poslucháča ako pytón. Záverečná Hit the road je svižná a tvrdá ako žulové pohorie, pretkávané kaňonmi melodických spevných zmien tempa. To bude, brácho, jazda, spieva sa v skladbe Jazda od Žalman Brothers Band a je dosť dobre možné, že má vyzerať takto!

Danny Joe Brown Band dokázala, že južanský rock ani začiatkom 80. rokov nezomrel, naopak, teší sa zdraviu. Nečudo, že sa niekoľko členov napokon integrovalo do Molly Hatchet, však dokázali nahrať jeden z najlepších albumov, ktorý by mohol niesť jej visačku. V roku 1981 jednoducho Molly Hatchet existovala dvakrát, čo vo výsledku znamená viac skvelej hudby! A ako to vyzerá s konečným hodnotením? Jeden z mojich najobľúbenejších južanských albumov. Päť hviezd nič nepokazí.

P.S. Na CD, ktoré sa mi podarilo zohnať, sa nachádza jeden absurdný bonus. V rámci jednej „skladby“ k albumu neznámy autor pripichol koncertný záznam Molly Hatchet z roku 1984! Obsahuje šesť skladieb a niektoré sú dosť veľké rarity. Molly Hatchet hrajú napríklad Crossroads. Nič proti tomu, ale na albume Danny Joe Brown Band?

reagovat

pito63 @ 09.11.2010 09:29:14
Mám za sebou včerajšiu premiéru, takže nebudem robiť žiadne unáhlené závery. Chce to viac času. Na prvý raz dobré.
Hejkal, vďaka za ďalšiu južarinu!