K rockovému potenciálu dodám dva príbehy zo Slovenska. Persona Grata, nádej progresivneho rocku, exportný artikel, to zabalila, lebo sa reálne nedokázala uživiť. Keď ti na koncert nechodia ľudia a predaje sú mizivé, viesť profesionálnu kapelu nemá logiku. A nepomôžu ani tí, ktorí si ju kúpili, lebo je ich málo, čo na tom, že sa napr. na Rockboarde zíde tridsať takých, čo tak učinili. Iní fanúšikovia veľmi nie sú.

Rovnaký osud stihol skupinu Gang. Tá stavila na 80's rock (niečo pre Apachea), skladba jej vyšla na sampleri v časopise Classic Rock (v tom po anglicky), takmer okamžite šla na európsky trh, nahrávala o hrala v Nemecku (a inde), lebo tuzemský fanklub bol kusový. A hoci sa jej z môjho pohľadu darilo, zrazu to zabalila. Pretože zasa, financovať profi kapelu v prostredí, kde rock neťahá, nejde.

Skrátka, keby sa niekomu chcelo porovnať hudobné stránky, koľko ľudí je na rockových serveroch a koľko na tých nerockových, dostane sa k tomu, čo tu všetci vieme, ale odmietame si priznať. Rock má svoj zenit popularity za sebou. 

Má to aj výhody. Krivka sa môže v budúcnosti zdvihnúť a z pohľadu tvorby je dnes slobodnejší v zmysle, že ho nikto nepretláča do polôh mainstreamovej nudy. Ale platí, že revolúcia á la druhá polovica 20. storočia je dnes v nedohľadne. Bandcamp je super platforma, len sa na nej zhromažďujú prevažne amatéri. Skvelí muzikanti, ale hudba nie je primárny zdroj ich obživy. A to znamená, že celosvetový úspech v médiách, veľmi potrebný na to, aby nový trend niečo naozaj zmenil, prakticky nemôže vzísť. To je daň za tú slobodu tvorivosti. Či je to dobre? Uvidíme.