Profil uživatele Jardo
Recenze:
Food Brain / Social gathering
| 2015-03-16 | Hardrock z Japonska? Prečo nie?! Veď táto krajina je známa svojou početnou fanúšikovskou základňou, vernou tomuto štýlu. Takmer každému príde na myseľ legendárny Made in Japan. Pravda, ale to je len jeden (aj keď aký!) z mnohých prípadov. Aj iné rockové skupiny s obľubou koncertujú v Japonsku, pretože tamojší fanúšikovia si vedia (rockovú) hudbu nielen riadne vychutnať, ale pripraviť aj fantastickú atmosféru. Sú tam rockoví fajnšmekri. Navyše, ide o rok 1970 a veľmi dobre vieme, čo sa vtedy na hudobnom poli dialo a výnimkou nebolo ani Japonsko.
Takmer desaťminútová That will do, je vynikajúcim začiatkom. Najprv sa síce ozve nejaký ten rokenrol, ale ten netrvá dlho a naši „šikmookí“ prejdú do brutálnej hard-psych-rockovej jazdy. Bicie s basou makajú ako zamestnanci pracujúci pod prísnym drobnohľadom ich kapitalistického vykorisťo... (pardon)... zamestnávateľa. Nemusíme kapelu vôbec poznať a ihneď nám bude jasné, že najväčšou hviezdou je klávesák Hiro Yanagida. Jeho zručnosti sú do uši bijúce a pripomínajú niektorého z veľkých majstrov hry na klávesové nástroje. Áno, pán Hiro Yanagida je očarujúci... ehm, teda jeho hra. Ale čo to je? Čo sa deje? K slovu sa dostáva aj Shinki Chen, ktorý vystrúha poriadne gitarové sólo, akoby nechcel ostať v tieni svojho kolegu. Akoby tým hovoril: „Počúvajte, veď aj ja to viem. No nie som macher?“ Jeho vstup je výborný a pre pieseň určite prínosný. Fantastický úvod, ktorý končí rokenrolom – tak, ako aj začal.
Naked mountain je polminútový psycho úlet, ktorého prítomnosť tu, je zbytočná.
Waltz for M.P.B. je vcelku pohodová hard/psych pieseň s klávesovým sólom. Prekvapujúco ma tu nezaujalo tak klávesové sólo, ako práca bicích a basgitary - to sa počúva veľmi dobre a ku koncu je skvelé aj to sólo.
Liver juice vending machine – hardrocková pecka, kde sa všetci vybláznia – toto môžem v akomkoľvek množstve, v akýchkoľvek dávkach. Jednoznačne palec hore.
The conflict of the hippo and the pig – pieseň s takýmto názvom nemôže byť nič inšie ako úlet a tento vyše pol minúty trvajúci by som s radosťou oželel.
Clock – ďalšia hard(blues)rocková bomba. Japonci majú ten hardrock proste v krvi.
One sided love – jemná a baladická, ani nie minútu trvajúca, no veľmi príjemne sa počúvajúca hra kláves. To ale hladí uši!
Najväčšie nádeje som vkladal do Diery v klobáse a to je názov predposlednej piesne: The hole in the sausage. Strelený názov - strelená pieseň. Toto však poriadne prestrelili. Nejeden by sa z tých psycho pazvukov zbláznil. To je sila... no, vlastne nad moje sily. Pieseň by som určite o hodný kus skrátil a bolo by fajn.
Necelú minútu trvajúca úbohosť menom Dedicated to Bach ukončuje tento, inak veľmi dobrý album. Ten Johan Sebastian sa musí v hrobe ovracať... ehm, teda obracať a zároveň velebiť Mariána Vargu za jeho poctu a vôbec za to, že mu nevenoval niečo podobne príšerné.
Až na tri krátke psycho úlety a jeden dlhý, ktorý by mohol byť kratší, je to inak parádna porcia hard(psych)rocku, ktorú nám naservírovali títo obyvatelia „krajiny vychádzajúceho Slnka“.
» ostatní recenze alba Food Brain - Social gathering
» popis a diskografie skupiny Food Brain
Mr. Albert Show / Warm motor
| 2015-03-05 | Debutový album Holanďanov Mr. Albert Show ma veľmi zaujal a očaril, tak som bol zvedavý, ako to dopadne s jeho nasledovníkom, ktorý vyšiel rok po eponymnom debute.
Did you really find somebody? – tak sa volá prvá pieseň, dlhá takmer desať minút. Hudobne „nadväzuje“ na predošlý album, čiže je to poriadny koktejl pozostávajúci ako z džezu, tak i zo šťavnatého rocku. A už tu je „starý známy“ z debutu – saxofón, ktorý sóluje na výbornú. A taká je i prvá polovica piesne. Potom sa tempo spomalí, pieseň prejde do kľudnejšej polohy a musím povedať, že aj to jej veľmi svedčí. Posledná časť skladby sa nesie v štýle jej začiatku, teda dôrazný rock tú celú parádu uzatvára.
I´m not more than a sign – oproti debutu sa vytratilo džezovanie, no rockovanie našťastie nie. Inak je to hravá, spevná pieseň, ktorá sa ľahko vryje do uší, čomu pomáha i veselá flauta.
Electronic baby – máme tu ťažký hardrockový rif, na ktorý by bol pyšný snáď i Tony Iommi. S takýmto hard (alebo až stoner/doom) rockom ma kapela veľmi milo prekvapila. Gitara, bicie a basa naozaj (pri)tvrdia muziku. Svoje tu tiež robí aj striedanie tvrdých pasáží s takými tajomno-atmosféricko-melancholickými, kde spevák spieva tak dramaticky a naliehavo, že v spojení s tou atmosférou (basa je brutálna) až naskakujú zimomriavky. Pieseň potom ozvláštni aj „zborový“ spev a treba pochváliť aj tie „heavy“ bicie. To je fakt sila - ani sa mi nechce veriť, že uplynulo takmer sedem minút.
Let it all hang out – fantastický džezrock, ako sme na to u týchto Holanďanov zvyknutí. Bombastická kapela, ktorú som si veľmi obľúbil. Prečo sa výraznejšie nepresadili, zostáva tak záhadou (ja viem, tej kvalitnej muziky bolo v tom čase kvantum – ale aj tak...).
Bantal je melodická nádhera, kde môžeme počuť bluesharp.
Woman - posledná a najdlhšia (vyše 11 min.) ponúka džezom dýchajúci progresívny rock so skvelými hudobnými motívmi, nápadmi a sólami. Sú to machri...
Bonusy: I can´t help it – rytmická so skvelými (ako inak) saxofónmi a výborným spevom.
Show me your tongue – pohodový rokenrol, zaostávajúci za produkciou skupiny.
Can´t find my way home – poriadny rock s poriadnym spevom, pri ktorom sa spevák vôbec nešetril, ale dal do toho všetko – tak to má byť!
Hooked on you – melodický rock, ktorý vás dostane do varu.
Picking up your page – brassrock vystrkujúci džezovo-bluesové rožky ukončil tento album, s ktorým mi bolo tak dobre.
Debut Mr. Albert Show si ma získal ihneď a tento album som vnímal ako jeho slabšieho pokračovateľa. Po mnohých počúvaniach som názor zmenil. Jednotku považujem stále za vynikajúcu, avšak „dvojku“ vnímam tiež ako dosť vydarený album, hoci oproti debutu trochu (ale nie o veľa) slabší. Veľmi, veľmi silný album. Oproti debutu pribudlo viac experimentovania (napr. Electronic baby je neskutočná). Ubudol ženský spev. Škoda, že sa výraznejší úspech nedostavil, veď potenciálu na to bolo.
» ostatní recenze alba Mr. Albert Show - Warm motor
» popis a diskografie skupiny Mr. Albert Show
Mr. Albert Show / Mr. Albert Show
Koniec šesťdesiatych a začiatok sedemdesiatych rokov môžeme pokojne označiť ako zlatý vek rockovej hudby, pestrosť ktorej bolo možno badať v jej rôznych subžánroch. V tomto období nielenže došlo k ich vzniku, formovaniu, či vykryštalizovaniu sa, ale „zlatým vekom“ toto obdobie nazývam aj preto, že sa tak dialo takmer v celom (hudobnom) svete – t. j. daná hudobná revolúcia neprebiehala len na Britských ostrovoch, či „za veľkou mlákou“, ale kvantum kreatívnych, poctivo makajúcich a pre rockovú hudbu „zapálených“ skupín alebo hudobníkov bolo možno nájsť azda v každej krajine. V tomto kontexte, holandská hudobná scéna, patrí z môjho pohľadu k tým najzaujímavejším - jasné, že sa vyjadrujem a hodnotím to, čo mám /napočúvané/, príp. som to počul, takže „podpichovačky“ typu, či nie je moje tvrdenie odvážne, keď nepoznám napr. hudobnú scénu Bahrajnu, Kambodže, Madagaskaru, či Trinidadu a Tobaga, si nechajte za klobúkom. Jedným z hudobných telies z krajiny, kde sa hral „totálny futbal“ a ktoré mi učarovali, je prog/jazzrocková kapela Mr. Albert Show. Poďme sa „pozrieť“ na jej prvotinu. Hádajte, v akom roku „prišla na svet“?
Eponymný debut začína Aktom lásky (pre istotu uvediem, že to je názov prvej piesne, aby vám na um neprichádzali dvojzmyselné myšlienky). Na úvod nám kapela ponúkne jazzrock, aký spĺňa všetko, čo by som čakal od kapiel tých najzvučnejších mien. Spev mi tu veľmi sadol, hammondky robia čarovné pozadie a bubeník je kapitola sama o sebe – je fantastický. Neskôr sa pridajú „prudko riffujúce“ saxofóny a tiež sa pritvrdí. Tieto dve polohy sa ešte vystriedajú. Začiatok je vynikajúci.
Nasleduje Kings of galaxy, kde si veselo vyhrávajú saxófony - k mojej spokojnosti. Čo tu však najviac prekvapuje, v porovnaní s prvou piesňou, tak to je skvelý a veľmi výrazný ženský vokál. Malé mínus má pieseň za „hitovo znejúci“ refrén, ktorý „ma veľmi neberie“.
S piesňou King horse tu máme ďalší vydarený jazzrock, s „neprepočuteľným“ riffom a harmonikou.
V Don´t worry opäť počujeme ženský vokál. Navyše tu je aj zborový spev, ktorý protagonisti podali neodolateľným spôsobom s veľmi vkusným „krovím“ v podobe hammondiek. Mám tu vôbec zmieňovať saxofóny? Je asi jasné, že tu majú svoje nezastupiteľné miesto. A mám vôbec spomínať, že sa jedná o ďalší podarený jazzrockový kus? Dobre, aby som sa neopakoval, tak uvediem, že je to podarené džezrockové číslo
White bear skin coat je veselá rytmická pieseň, kde sa spevák rozhodne neulieva. Opäť saxíky, opäť skvelý bubeník. Proste to šľape.
Wild sensation má ľahko zapamätateľný motív, čo je určite plus a plusom je aj energia a entuziazmus, s ktorým títo Holanďania hrajú.
There´s a sad song in the air je ukážkové predstavenie zručností kapely, ako i jej skladateľských schopností. Vrchol albumu – borci sa predvádzajú a fakt to vedia. Progresívny jazzrock v ich podaní ma nadchol. Skvelé hudobné nápady, zmeny tempa, inštrumentálne pasáže, sóla – škoda slov, to treba počuť.
White ponúka ženský vokál, ktorý je v spojení s „džezrockom made in Mr. Albert Show“, proste výborný. Skúšal som to mnohokrát, ale toto sa mi neopočúva.
Revolver ma iba usvedčuje v tom, že mám do činenia s poriadnym kalibrom. Tie sóla sú úžasné.
Debut týchto Holanďanov ponúka fantastické hudobné predstavenie a na základe textu si ľahko môžete domyslieť aj to, že si ho kedykoľvek veľmi rád pustím.
» ostatní recenze alba Mr. Albert Show - Mr. Albert Show
» popis a diskografie skupiny Mr. Albert Show
Creepy John Thomas / Brother bat bone
Čudesný obal má ihneď zlákal a v spojitosti s rokom vydania dával tušiť, že by to mohlo byť niečo pre moje uši.
Úvodné vybrnkávanie v Down in the bottom je vhodným úvodom, ďalej však príde spev typu „mám to všetko na saláme“ a tak som trochu zmätený. Každopádne, gitara hrá v tejto, bluesom podfarbenej, piesni „prvé husle“ a či je to vybrnkávanie alebo sólo - počúva sa to dobre. Na ten spev som si po čase zvykol. Celkom fajn vecička na úvod, no nič ohromujúce.
Pieseň What´s the matter with the mill ma dostala do rozpakov. Počuť tu akustickú gitaru a do toho spevák v „duete“ so svojim unudeným kolegom, ktorého hlas znie ako po piatich pivách a šiestich poldecákoch a ktorý sa tu ocitol asi náhodou (v porovnaní s ním je spev z úvodnej piesne radostným jasotom), niečo stále zahlási v nepravidelných intervaloch. No, čo už - čudný obal, čudná pieseň, ktorá je našťastie krátka.
Rapídne zlepšenie však prichádza s titulnou piesňou. Zvuk gitary, jej vybrnkávanie a riffovanie, mi tu veľmi sedí a v spojitosti s mierne chrapľavým spevom je z toho lahôdka, aká mohla uzrieť svetlo sveta len v tých časoch, iba v tej dobe, mnou tak milovanej. Toto deväťminútové bluesrockové boogie je jednoznačne vrcholom albumu a ak by som mal niekomu ukázať, prečo počúvam bluesrock a vôbec prečo počúvam hudbu prevažne z tej doby, tak by som mu pustil túto parádnu skladbu. V jej strede sa prekvapujúco objaví (približne) dva a pol minúty trvajúce sólo na basovú gitaru, pri ktorom len mľaskám a neodpustím si poznámku, že albumy s rokom „narodenia“ 1970, s prevahou prevalcujú produkciu nasledujúcich dekád.
This is my body je ďalšia skvelá pieseň. Táto trojminútová boogie-southern-bluesrocková pecka pokračuje v tom výbornom a je ďalším dôvodom, prečo mám tento album v obľube. Milujem bluesrock, milujem takéto starinky. Gitarové sólo je vynikajúce a ide sa ďalej, aby sme prešli k tretiemu vrcholu albumu.
A tým je druhá najdlhšia, takmer deväťminútová, pieseň s názvom Standing in the sunshine. Spev tu pripomína ten z prvej piesne, no klasicky, v rámci tohto albumu, tu gitary hrajú prím. To vyhrávanie, riffovanie a sólovanie robí mojim ušiam radosť aj v tejto piesni. Muzikantom vychádza pohrávanie sa s melodikou a ja len súhlasne, s úsmevom na tvári, pokyvujem do rytmu. Hudba je naozaj pocitová, emočná záležitosť. O tom to je – a ja mám z tohto diela pocity veľmi dobré. Gitarista sa očividne (alebo skôr ušičujne) vyžíva v sólovaní a ja toto nadšenie zdieľam s ním. Krása ako stvorená pre moje uši.
Album uzatvára najkratšia pieseň – dva a pol minútové tanečné boogie 100 lib. Noomy, pri ktorom aj „tanečník“ ako ja, začína doma na koberci predvádzať všelijaké tanečné figúry. Hoci v mojom prípade je to skôr nejaký neidentifikovaný druh bojového umenia. Po zmienenej čudnej piesni, druhá najslabšia na albume, ale jej klad som uviedol vyššie.
Druhý album zoskupenia Creepy John Thomas sa u mňa teší obľube a hoci to nie je nič prelomové alebo ohromujúce, jeho počúvanie ma napĺňa radosťou. Prečo? Hudba je pocitová záležitosť a emócie sa oklamať nedajú. Emócie dávajú najavo, že to je príjemná, pozitívne pôsobiaca, muzička. Mňa dokáže potešiť aj takýto „obyčajný“ album, pretože na moje pocity pôsobí neobyčajne. Hudbe zdar!
» ostatní recenze alba Creepy John Thomas - Brother bat bone
» popis a diskografie skupiny Creepy John Thomas
Catfish / Live Catfish
Debutový album Catfish som si rýchlo obľúbil. Moje bluesrockové cítenie a vôbec, to hudobné, tam dosiahlo takmer vrchol, nebyť „parazitov“ menom country piesne. Preto ma vedomosť o existencii živáku napĺňala veľkým očakávaním a bol som rád, že Catfish tak neostali iba jednoalbumovkou.
Živý záznam otvára Nowhere to run, kde sa na úvod ozvú melodické klávesy a tým predznamenajú vývoj piesne. Frontman kapely, Bob „Catfish“ Hodge spustí svoj barytón a je z toho energická pecka. Pri speve sa odviazal a kapela hrá tiež s chuťou, čo je na výsledku veľmi dobre počuť. Melodický (hard)rock z čias, kedy daný žáner neznel prvoplánovo alebo sa násilne tlačil do rádií a uší poslucháčov. A keď už aj znel tak, že by sa mohol zmestiť do tracklistu rádií, tak keď ste to počúvali (heh, píšem v minulom čase – akoby som vtedy žil) medzi dobovým hardrockom, progresívnym rockom, blues- alebo jazzrockom, tak „konkurenciu“ takejto „spoločnosti“ ustál bez problémov a človek ani nevnímal rozdiely medzi žánrami, ale proste len počúval „sakramentsky“ skvelú muziku.
To platí aj o melodickej jazde menom Money. Tak sa hrajú živáky – na plno a s nasadením. Všetci pózeri, predvádzajúci sa machri atď, ktorí pri svojom vystúpení nesiahnu na dno svojich síl, sú mi ukradnutí. Nechcem ich počuť, nechcem ich vidieť. Takto sa hrajú koncerty, takéto majú byť živé vystúpenia. Z tohto živáku srší energia, nasadenie a entuziazmus – viď Money.
A už je tu vrchol albumu – 300 pound fat mama – pieseň známa (a jediná) z debutu Get down. Kapela exceluje svojou zohranosťou, ako aj sólovými zložkami. Spevák už tradične ide na maximum - takto si predstavujem akýkoľvek živák. Pieseň sa nesie v pomalom tempe, skoro až ospalom, za čo môže „neprebudený“ bubeník (ale... neberte to doslovne, iba chcem pochváliť to tempo, ktoré tu šialene dobre pasuje k celkovému vyzneniu piesne), ako i klávesy navodzujúce barovú atmosféru niekedy pred záverečnou – aj tak je skladba plná života. Kvôli takým piesňam, ako je táto, kvôli takým výkonom milujem koncerty. Bluesrock v celej svojej nádhere, hudba v celej svojej kráse – čo viac dodať.
O Mississippi river platí to, čo som písal aj o prvých dvoch kúskoch. Je to svižná rockovica s typickým „Catfishovým“ vokálom. Ja ho žeriem. Frontman jak vyšitý. Sólová gitara pekne vyspevuje a výska, kým klávesy robia skvelé podklady – o veselú náladu nie je núdza.
Najrýchlejší (melodický) rock (spočiatku určite) na albume sa volá Letter to Nixon, čo je rýchla boogie, rock´n´rollová skladba, kde nechýbajú ani zmeny tempa. Opäť musím pochváliť sólovú gitaru, ktorá sa tu za vynikajúceho klávesového sprievodu, pekne vyblázni. Klávesák začne hrať aj nejaký ten rokenrol, čo nevydrží ani taký tanečný antitalent – šliapač kapusty, ako ja a hneď mi je do tanca. Bob „Catfish“ Hodge je výborný, presvedčivý a pre mňa má všetko to, čo má taký frontman rockovej kapely mať. Nad celou tou rýchlou, melodickou a energickou hrou kapely sa vypína jeho hlas.
Tanečný rokenrol Whole lotta shakin´ goin´ plní funkciu prídavku a ukončuje tak koncert kapely. Koniec je taký, ako aj celý album - svieži a nabitý energiou.
Vydarený obal albumu pasuje k tejto hudbe ako uliaty. Koncert je tiež veľmi vydarený. Škoda, že tu kapela „nestavila“ na bluesrockovú mincu v takej miere, ako na debute a to je aj jediné, čo by som jej vytkol. Dobre, tak napokon to nie jediné, pretože ten rokenrol, ktorý však na živo v ich podaní má svoju silu, by tu veľmi nemusel byť a miesto neho by som s nadšením prívítal bluesrock, ktorý som tu predsa len postrádal (s výnimkou 3. piesne). Kapela to všetko hrá s energiou a o speve frontmana platí detto – nasadenie je najväčšou devízou tohto živáku. Škoda, že Catfish toho nevyprodukovali viac. Oba albumy mám veľmi rád. Každý z nich je iný, každý zaujme „po svojom“. Oba preto vrele odporúčam.
» ostatní recenze alba Catfish - Live Catfish
» popis a diskografie skupiny Catfish
Catfish / Get down
Je to možné? Naozaj nemá ten magický hudobný rok 1970 konca-kraja, dna alebo nejakej inej hranice? Nie, nie som poverčivý na nejaké magické čísla a ani sa nezaujímam o numerológiu. Iba vychádzam z vlastnej skúsenosti. Jedná sa o ďalší skvelý album, ktorý vtedy uzrel svetlo sveta. Komu učaroval bluesrock, je na správnej adrese.
Úvodná pieseň s názvom Catfish nie je tým najlepším kúskom pre zoznámenie sa s tvorbou kapely. Táto spevná countryovka nie je práve dôvod, prečo si tento album cením. Country nemám veľmi v obľube. A to je aj jedinou slabinou albumu - ak by sa medzi bluesrock neinfiltrovalo country bolo by to podstatne lepšie – na druhej strane, tak veľa ho tu až nie je.
S ďalšou piesňou (The hawk) tu už máme bluesrock, ako sa patrí. Uvedený hudobný žáner je moja krvná skupina a tak sa pri tejto hudbe cítim ako ryba vo vode, ako prasa v bahne, ako politik pri preberaní úplatku. Poslucháč si určite všimne aj spevácky prejav Boba „Catfisha“ Hodgea, ktorý je jasným poznávacím znakom kapely. Sólo na fúkaciu harmoniku (nikde nie je uvedená) a na klávesy navádza dojem, že je to stále „tá istá hudba“, ktorú hrali černošskí bluesmani a ja sa pri nej len rozplývam ako chlapi v aute zízajúci na ženskú v mini sukni, prechádzajúcu cez priechod pre chodcov. Proste viem, že toto je muzika presne pre mňa – tie sóla sú lahôdka, pochúťka, maškrta.
No place to hide je pohodový kríženec country a blues, s prevahou prvého menovaného.
A máme tu vrchol albumu – 300 pound fat mama. Tak toto je poriadne ťažká (heh, verná svojmu názvu) bluesrocková nálož. Hodge je za mikrofónom tak presvedčivý, že by mohol ísť aj do politiky. Ten by kľudne mohol dabovať aj medveďov, o starých čiernych bluesmanov nehovoriac. Krása, krása, krása. Tá gitara, ten spev, tie klávesy, tá atmosféra, tá súhra, bicie, rytmika... To je hudba! To je muzika! Moja záľuba, môj bluesrock, moja muzika. Klenot, ktorý vrele konkuruje aj tzv. nesmrteľným piesňam.
V nasadenej úrovni sa držíme ďalej. Hodge exceluje aj v Love lights. Jeho spev je fantastický, vôbec sa nešetrí a pridal na razancii. To ale má „drajv“, to je ono! Klávesy tu robia úžasné pozadie – v jednoduchosti je krása. Gitarové sólo tomu všetkému nasadzuje korunu. Bluesrock je pre mňa nevyčerpateľný prameň pozitívnych emócií a táto pieseň to jasne potvrdzuje.
Nasleduje slabší moment – veselé, poldruha minúty trvajúce, country - Coffee song.
Reputáciu albumu napravuje Tradition, čo je bluesrock s americkou príchuťou. A opäť som ako ryba vo vode. Takáto hudba ma nikdy neomrzí – slová chvály sú opodstatnené a zaslúžené.
To platí aj o energickom, nadupanom bluesrocku s názvom Sundown. Klávesy tu hrajú skvelé podklady a tá sólová gitara! No darmo, požehnaná doba je proste dobou požehnanou.
Posledná pieseň je najdlhšou na albume a najdlhší má aj názov: Reprise: Catfish/Get high, get naked, get down. Klávesovo-gitarové inštrumentálne predvádzanie nemá chybu a ja sa len uisťujem, že sa nachádzam vo vybranej spoločnosti. Sólové orgie sú podporované neúnavne pracujúcou rytmikou a tie bicie to je masaker! Po Tučnej a poriadne ťažkej mame a jej nasledovníkovi, sa jedná o tretí vrchol albumu. Len sa nestačím diviť, čo všetko zapadlo prachom zabudnutia.
Takýto bluesrock ma nikdy neprestane baviť, darmo si niektorí môžu myslieť, že je to len „stále tá rovnaká stará hudba“. Pokojne ich nechávam v presvedčení, že napr. akási avantgarda je jediná pôvodná, originálna, príp. prínosná. Iste, nie je ohraničená určitými mantinelmi ako napr. bluesrock, tak to zvádza a na prvé počutie sa naozaj môže zdať, že „to tu ešte nebolo“, ale aj tam majú hudobníci inšpirácie – akurát, že nie sú žánrovo ohraničení (čo môže byť plus, ale ani vôbec nemusí – a u mňa väčšinou aj nie je), tak je ich mnoho viacej, preto ich zakomponovanie do hudby nie je také jednoznačné. Niekto sa môže vytešovať a rozplývať sa nad množstvom hudobných nápadov, kým druhý z toho nemá očakávaný pôžitok. A tak si počúvam svoj starý dobrý bluesrock, ktorý pôsobí na moje emócie silou tsunami a pozitívne emočné vlny následne na moju maličkosť, ktorá je od radosti celá bez seba. Tým som nechcel nič a nikoho zhadzovať, iba som uviedol svoj pohľad v súvislosti s „poslucháčskym vyznaním môjmu bluesrocku“.
» ostatní recenze alba Catfish - Get down
» popis a diskografie skupiny Catfish
Akritas / Akritas
Blíži sa koniec roka a mnohí zvyknú bilancovať. Obvykle to síce nerobím, ale teraz si dovolím výnimku. Píšem moju 50. recenziu a pridávam 10. profil tu, na Progboard. Nechválim sa (sú tu aj väčší borci), iba konštatujem a som rád, že takéto dve maličké „jubileá“ pripadli nie príliš známej gréckej formácii Akritas, ktorá vydala svoj jediný album v dobe požehnanej. Nuž, pozrime sa mu na zúbok.
Muzika na albume je vydarenou kombináciou symfonického progresívneho rocku, artrocku, classical rocku, ale tiež aj gréckych folklórnych prvkov, ktorých zakomponovanie do spomenutej hudby muzikantom vyšlo. K tomu je potrebné ešte spomenúť, že hudobníci mali určite záľubu v talianskom progresívnom rocku. Pridajme ešte štipku psychedélie s džezom a máme predstavu o hudbe, ktorú títo muzikanti ponúkajú. Osobité čaro albumu dodáva spev v gréčtine, no inštrumentálne časti prevažujú. Niektoré hudobné motívy a nápady sú neskutočné, ako napr. v Memory – to by som dokázal počúvať aj hodiny. Ten grécky folklór tam priam brutálne a presne zapadol. Keď k tomu pripočítam ešte fantastickú sólovú gitaru, tak je jasné, že sa jedná o jeden z vrcholov albumu. Pri niektorých piesňach mám dojem, že týmto gréckym hudobníkom s nimi pomohol sám maestro Varga. A to je pre mňa veľké plus, veď tieto pasáže je radosť počúvať. Pieseň Ego hovorí za všetko. Naozaj, na Emersona by som bol prisahal, že v niektorých piesňach hrá sám majster Marián Varga. Výborným príkladom je aj Festival - geniálne! Ten hudobný motív by som vedel počúvať do nekonečna. Sólová gitara tu pekne vyšíva. Spomenuté piesne sú jednoznačne vrcholmi albumu. Za nádherné klávesové a gitarové motívy si môj obdiv zaslúžia Aris Tasoulis a Dimos Papachristou.
Niektoré hudobné motívy sú priam nadpozemské. Inak. album ponúka veľmi vydarenú kombináciu spomínaných hudobných štýlov. Po tomto gréckom zázraku sa určite oplatí siahnuť.
» ostatní recenze alba Akritas - Akritas
» popis a diskografie skupiny Akritas
Fire / The magic shoemaker
Poviem vám príbeh, nádherný príbeh... Týmito úvodnými slovami druhej piesne albumu by som chcel začať s predstavením tohto albumu s čarokrásnym obalom. Jedná sa o koncepčný album, ktorého dušou je Dave Lambert. Práve on sa nedal znechutiť nezhodami s nahrávacími spoločnosťami (ktoré kapelu „nútili“ robiť hudbu podľa ich predstáv), ale tvoril ďalej. Začal od znova a zostavil album, ako rozprávku rozprávanú deťom. Klobúk dolu pred originalitou nápadu!
Album otvára miniatúrka Children of imagination, kde zaujme Lambertov vokálny vstup. V nasledujúcej, Tell you a story, si vychutnávam to, čo dáva albumu osobité čaro – Lambertov spev, alebo presnejšie, jeho farba hlasu, ktorá sa do tohto rozprávkového albumu veľmi hodí. Úvodné slová „I tell you a story, a beautiful story...“, naozaj znejú, ako z nejakej rozprávky, ktorej príbeh rozpráva nejaká rozprávková bytosť. Táto veselá pieseň je určite ozdobou albumu a výborne nás vtiahne do deja albumu. Bolo by nespravodlivé pochváliť len Lamberta. Za predvedenú hru si to zaslúžia všetci. Hudba sa ťažko opisuje – je ako keby z dôb dávnych, proste je to rozprávka... Nasleduje detsky milá Magic shoes, ktorá pokračuje v nastavenej línii príbehu pre deti. Medzitým je počuť detské hlasy, čo dáva celku hodnoverný dojem. Je to určite veľké plus a skvelý nápad zároveň. Reason for everything je (po Tell you a story) ďalšou ozdobou albumu. Rovnako tu chcem vyzdvihnúť Lambertovo „rozprávkové“ vyspevovanie. Veľmi pohodová pieseň, prerušovaná hlasmi rozprávača a detí. Ďalšou ozdobou albumu je pokojná Only a dream a aj tu zopakujem, že Lambertova farba hlasu je jedinečná a k tomuto albumu sa hodí, ako nedoplatky k obyvateľom sídliska Luník IX. Áno, ťažko by som si vedel bez jeho hlasovej štylizácie, vyspevovania, rôznych hlasových polôh a zafarbenia hlasu, predstaviť tento album. Iste, niekomu sa jeho spevácky prejav môže zdať prehnaný alebo afektovaný, mne tu však dokonale pasuje. Po krátkej vsuvke s názvom Intro nasleduje rezká, priam tanečná, Flies like a bird a rovnaká charakteristika platí aj pre Like to help you if I can a v podobnom duchu sa tiež nesie aj veselá I can see the sky. Hlasy medzi piesňami sú samozrejmosťou, veď sa jedná o príbeh. Najpôsobivejšou piesňou albumu je tajomná a pomalá Shoemaker. Tá zvláštna atmosféra je hmatateľná. Fantázia! Prím tu hrajú klávesy a gitara. Zároveň patrí k tomu najhodnotnejšiemu tohto albumu. Toto sa Lambertovi a spol. dokonale podarilo. Veľmi, veľmi pôsobivé... V kontraste s tým, pôsobí krátka pojašená countryovka Happy man am I. Lambertov vokál, tak typický pre tento album, uzatvára toto dielo, kratučkou Children of imagination.
Nevšedný album, ktorý mám veľmi rád. Obal albumu patrí medzi moje najobľúbenejšie vôbec.
Je zaujímavé, že mnohé z tých nahrávok, ktoré v čase svojho vydania prepadli, resp. nezaujali, dočkali sa úspechu až po rokoch a tešia sa stále vzrastajúcemu záujmu. Pravda nie masovému. Fanúšikov, ktorí po rokoch „kriesia“ záujem o neuznané diela môžem rozdeliť do dvoch skupín. Na jednej strane tu sú zberatelia, ktorí kupujú originálne platne vydané pred rokmi v neveľkom náklade, za ceny, za ktoré by sme mohli vidieť viacero koncertov svojich obľúbencov alebo si mohli zadovážiť niekoľko diskografií niekoľkých interpretov. Na druhej strane sa tieto nahrávky tešia aj záujmu fanúšikov a rôznych hudobných nadšencov, ktorých počet stúpa a vďaka reedícii na cd (no dobre – aj /alebo najmä/ vďaka stiahnutiu z netu – k tomu však výrazne prispela práve reedícia na cd) sú sprostredkované aj nám, "ľuďom dneška".
» ostatní recenze alba Fire - The magic shoemaker
» popis a diskografie skupiny Fire
Carol Of Harvest / Carol of harvest
Zvykne sa stať, že mnohí umelci sa väčšieho uznania dočkajú až po rokoch. To je aj prípad Carol Of Harvest. Veľmi rád by som preto predstavil eponymný album tejto nemeckej kapely, pretože si to určite zaslúži.
Prvá pieseň album je zároveň jeho najdlhšou a tiež jeho najväčšou ozdobou. Presný zásah do čierneho. Škoda slov – no ale niečo predsa len napíšem, veď táto pieseň je toho hodná. Put on your nightcap začína nejakým fúkaním vetra, do čoho sa ozve melancholické vybrnkávanie Axela Schmierera. Do bezchybnej melancholicko-snovej vlny nastúpi Beate Krause so svojim neodolateľným ženským vokálom. Jej čarovne zastretý hlas má v sebe niečo magické, niečo, čo robí jej spev príťažlivým a čoho sa moje uši nevedia nabažiť. Jej spev ich (moje uši) „núti“ počúvať veľmi sústredene – áno, neviem od jej spevu „odtrhnúť“ svoje uši. Dokonca si trúfnem povedať, že na jej speve stojí celý album (nechcem tým zmenšovať prácu jej kolegov a predovšetkým Schmierera – hlavného skadateľa a mozgu kapely – no keby Beata Krause, tak skvele nespievala, neviem, či by album tak upútal moju pozornosť). Pritom má dievčina len šesnásť rokov! Neuveriteľné, však? Ťažko opísať jej trochu tajomný spev a melancholický, snový prejav. A takto pôsobí aj úvodný viac, než vydarený kus. K tej melanchólii a snovej nálade treba doplniť ešte nejaký ten surrealistický podtón. Potom sa pieseň trochu rozbehne. Celá kapela hrá solídne, no najmä gitarista je výborný – parádne vybrnkáva, skvele sóluje, ponúka svoje nápady a je v tom veľmi presvedčivý. Carol Of Harvest tu ponúka svoju verziu progresívneho rocku miešaného s folkom a trochou psychedélie. Autorom tejto piesne (ale i ďalších) je gitarista Axel Schmierer, ktorého chválim predovšetkým za tento majstrovský kus, ako i za krásne „gilmourovské“ sóla. Najviac ma však dostala Beate Krause – za jej vokálny výkon si zaslúži, aby sa o nej viac hovorilo – určite! Ešte raz chcem osobitne spomenúť aj klávesáka za jeho „vystrájanie“, ktoré sa tu priam hodí. Rytmika je tiež výborná a dáva piesni po jej rozbehu tie správne grády – najmä posledných päť minút je v podaní bubeníka a basáka úchvatných.
You and me je veľmi pekná akustická pieseň s opäť bezchybnou Beate Krause, ktorá je veľmi presvedčivá, veľmi presvedčivá... Jej ušľachtilý, jemný prejav robí z tejto krátkej piesne lahodnú pochúťku pre moje uši. Nerozumiem, ako sa táto dievčina mohla z hudobného poľa vytratiť, veď v hrdle má zlato. No, vďaka jej za tento album. Po úvodnom skvoste, je to najlepšia pieseň na albume.
Somewhere at the and of the rainbow začína Schmiererovým melancholickým vybrnkávaním, na ktoré by si mohol dať aj patent. Osobitne chválim spev a gitaru, len ten refrén je na môj vkus taký „rádiovo-odrhovačkovský“. Celkom fajn pieseň, ale prvé dve boli nikde inde, navyše vôbec mi tu pred koncom nesedia klávesy. Inak dobrý výkon kapely v tejto pomalšej/stredne tempovej piesni, kde môžeme počuť elektrickú aj akustickú gitaru.
Treary eyes sa mi páči viac, ako jej predchodca. Akustická gitara tu hrá prím; Schmiererovi to od začiatku do konca veľmi sluší. Speváčke to (tradične) ide, no najviac ma zaujala v poslednej minúte piesne.
Poslednou piesňou albumu je Try a little bit, ktorá v rýchlejších pasážach trošičku pripomenie úvodný kus. Je v nej všetko, čo kapela na albume zatiaľ prezentuje: fantastický sólový ženský vokál Beate Krause, akustickú muziku, kríženie folku s progresívnou rockovou hudbou, melanchólia, snové surrealistické momenty, Schmiererové „gilmourovské“ sóla. Oproti úvodnej bombe pôsobí trochu, ako jej chudobný príbuzný. Na druhej strane, ale treba povedať, že prvá pieseň je mimoriadne číslo a zrovnávať s ňou inú je preto nezmysel. Keď sa mi zdalo, že hudobných nápadov by tu mohlo byť aj viac – veď má necelých desať minút; tak s rozbehom piesne sa to značne vylepšilo, hoci spev pozostáva „iba“ z „la la la...“, ale v podaní Beaty sa to počúva výborne.
Bonusy sú živými nahrávkami a keby nemali takú zvukovú kvalitu, akú majú, tak by to bolo oveľa lepšie. Škoda.
Nemci Carol Of Harvest nahrali album, ktorý vyšiel v malom náklade (tak nečudo, že výrazne nezaujal – čo sa však po rokoch zmenilo), ale spokojne môžem povedať, že sa im vydaril. Gitarista Schmierer to, ako mozog kapely, správne režíruje a Beate Krause je vynikajúca. Nedá mi ešte raz nespomenúť úvodný skvost Put on your nightcap – paráda!
» ostatní recenze alba Carol Of Harvest - Carol of harvest
» popis a diskografie skupiny Carol Of Harvest
Blackwater Park / Dirt box
Áno, presne podľa tejto skupiny pomenoval Mikael Akerfeld slávny album Opeth. Obdivuje mnohé staré a slávne kapely, no aj jeho obľuba k tým menej slávnym je tiež známa. Tiež má rád aj túto vykopávku z Nemecka.
Mental block by mal vynechať každý, kto má blok pre hardrock. Ja to našťastie nie som a užívam si šťavnaté riffy i klávesový hardrock z dielne týchto Nemcov. Roundabout je ďalšia energická, plnokrvná, šťavnatá hardrocková riffovačka. Je jasné, že som sa ocitol v dobrej spoločnosti. One´s life si to pekne sype, škrípe a riffy odsekávajú jedna radosť. Proste to šľape. To isté platí aj o Indian summer. Toto je plnokrvný hardrock (z ktorého boogie vystrkuje svoje rožky). Dirty face ponúka boogie hardrock s barovým pianom. Rock song je jednoznačný vrchol albumu, kde môžeme počuť prvotriedny (a pre týchto Nemcov tak typický) šťavnatý, energický hardrock, ktorý sa tu fantasticky dopĺňa s progresívnym rockom. Nárez jak hovädo! Ako stádo divých svíň! Kapela ukázala svoje schopnosti v plnej kráse. Rock song sa nebojím zaradiť do kategórie „veľkých piesní“. Poslednou piesňou je cover od Beatles For noone (v orig. For no one) a je to (opäť) energický hardrock s pekným gitarovým sólom. Vydarená cover verzia.
Zaujímavá raritka plná energických riffov: obaja gitaristi tu odviedli skvelú prácu. Netreba zabúdať ani na rytmiku: kapela šľape, ako dobre naolejovaný nemecký stroj. A popri tom hardrocku, ktorého je tu požehnane, sa dočkáme i blues, boogie, či progresívnych prvkov v hudbe. A ešte raz musím pripomenúť jedinečnú Rock song.
» ostatní recenze alba Blackwater Park - Dirt box
» popis a diskografie skupiny Blackwater Park
Blast Furnace / Blast Furnace
A je tu dánska kapela menom Blast Furnace, ktorej v roku 1971 vyšiel jediný, eponymný album. Lahôdka z kategórie najlahodnejších.
Prvá pieseň albumu, First and last, je špičkovým spojením progresívneho rocku s tvrdým rockom a prívlastok „heavy prog“ je na správnej adrese. Lepšia pieseň na úvod snáď ani nemohla byť. Jej začiatok je tvrdý ako skala a tu musím vyzdvihnúť predovšetkým Toma McEwana za jeho zdrvujúcu hru na bicie. Muzikantom to šľape jedinečným spôsobom a ja sa rozplývam, ako emočne labilní jedinci pri telenovelách.
Ginger cake pokračuje v podobnom duchu. Thor Backhausen si vynikajúco rozumie ako s flautou, tak aj s organom. Neils Vangkilde machruje na svojej gitare a ozaj mu to ide. Pochváliť však chcem všetkých.
Jaywalker je ďalšie parádne predstavenie tejto dánskej kapely. Veľká škoda, že sa viac nepresadila, kvality na to má až-až. Oproti predošlým piesňam príde k zmierneniu tempa i tvrdosti, ale piesni to vôbec neškodí, práve naopak, má svojskú atmosféru. Plynie jedna radosť. Je po ňou podpísaný aj Arne Würgler a tak je aj táto, na rozdiel od prvých dvoch, kľudnejšia. Naviac, je to dôkaz, že kapela disponuje viacerými výbornými skladateľmi, čo je strašne fajn. Posúďte sami.
Ďalšou piesňou z jeho dielne je pohodová miniatúrka B-Major blast, ktorá tu padne vhod a počúva sa sama, za čo môže aj Würglerova harmonika.
Menovaný multiinštrumentalista má prsty aj v This time of year, kde si vzal na starosť aj vokály. Túto nádhernú baladu vyšperkuje Backhausen svojim clivým gitarovým sólom, z ktorého plnými dúškami prýštia emócie na všetky strany takým spôsobom, že konkuruje aj televíznym reláciám získavajúcim sledovanosť vďaka neveselým, emocionálne silným ľudským príbehom.
Nasleduje Toytown, čo je esencia hráčskych i skladateľských schopností týchto pánov hudobníkov. Žeby vrchol albumu? Blast Furnace je pozoruhodná skupina – v mojich ušiach určite. Za zmienku stoja aj veľmi vkusné doprovodné vokály.
Man bites dog – ako vo väčšine piesní na albume, tak aj tu má vokály na starosti Tom McEwan, no prekvapujúce je, že si vzal na starosť aj piano, pretože v ostatných piesňach ho zaobstaráva Backhausen. Táto smutná balada kapele nesmierne sedí. Mňa do smútku však neprivádza ani náhodou, pretože moja radosť z tejto hudby neprestáva.
Perfektná ukážka progresívneho rocku a muzikantského umenia sa volá Long distance, kde hrá prím Backhausen na flaute a Vangkilde na elektrickej gitare. Ďalšia veľmi silná pieseň. Ian Anderson sa môže spokojne usmievať, nezmazateľne sa zapísal do dejín hudby.
Určite nesmiem vynechať Goodbye Mr. Bobo, pretože má na albume svoje miesto. Skvele ju odspieval McEwan a Backhausen dominuje so svojim pianom. Svojská pieseň.
Ďalšou, ktorá robí z albumu delikátnu záležitosť, je Dr. Night, kde chválim Backhausenovu hru a McEwanove bicie plus vokál. Výborný kus, ktorý dokazuje, že album je skrytým pokladom.
Bye bye Bobo je ďalšia pieseň z dielne Backhausen/McEwan, tak je jasné, čo tu bude mať hlavné slovo. Krátka, ale určite nie do počtu, práve naopak, pekne zapadá do zloženia albumu.
Poslednou je bonusová Lister du omkring hjorner, ktorú zložil Würgler a tak sa opäť jedná o pomalšiu, miestami stredne tempovú skladbu, ako je to jeho zvykom. Naviac, hlas ktorý tu môžeme počuť, patrí tiež jemu a spieva v rodnom jazyku (!). No, ale dáva zo seba tie emócie! Krásna melancholická a veľmi zaujímavá pieseň.
Výborný album dánskej kapely, ktorý nespravodlivo upadol do zabudnutia. Tým nechcem povedať, že ho nikto nepozná. Mám na mysli to, že tak kvalitná muzika si zaslúži byť viac v povedomí. Nuž som k tomu aspoň takto prispel, dúfam. Veď sa jedná o moju srdcovku.
» ostatní recenze alba Blast Furnace - Blast Furnace
» popis a diskografie skupiny Blast Furnace
Cardeilhac / Cardeilhac
Keď som prvýkrát videl obal tohto albumu, tak som sa trochu zľakol a myslel si, že tí ľudia nemôžu byť normálni, ale nejakí choromyseľní. No, pri ďalších pohľadoch to už bolo inak. Pripadal mi celkom vtipný, tie smiešne postavičky mi vyčarili menší úsmev na tvári a tak je to dodnes. Dôležité je ale to, že sa jedná o ďalší jednoalbumový zázrak. Tentoraz zo Švajčiarska.
Otváracia pieseň albumu, Pick up your gun, sa pohybuje niekde medzi (miestami purpleoidným) klávesovým hardrockom a progresívnym rockom, s prevahou prvého menovaného. Už úvod tak naznačil, o čom bude celý album. Paráda, muzikantom to sype na výbornú a ja som rád, že som sa k tomuto dielu dostal. Vhod padne aj Locherova muzikantská srandička. Skvelé melódie tomu nasadzujú korunu, takže chválim Häuslerovu gitarovú hru a tú Locherovu na organe. Ďalej je tu Everybody, kde nikto nepoľavuje, ale všetci poctivo hrajú. Balsingerove basové linky nemajú chybu a Denis Angelini spieva s nasadením, ako to predviedol aj v úvodnej skladbe. Tu sa pre zmenu dočkáme zas menšej vokálnej srandovnej vložky. Pekné gitarové sólo, aké zahral Häusler, vždy privítam s radosťou. Klávesový hardrock týmto Švjačiarom proste ide. V rezkej Pushers dwell všetci prepli na vyššiu rýchlosť a pekne sa odviazali. Sadness sa spočiatku nesie na smutnej vlne, čo má „na vine“ Locherov organ, ako i Angeliniho prejav. Smutné, uveriteľné a krásne zároveň. Proste to hltám. Naozaj zodpovedajúce svojmu názvu. No potom to chlapci pritvrdia a je z toho parádna progresívno-hardrocková jazda. Häusler riffuje, čo mu sily stačia. Jeho riffy sa pokojne vyrovnajú aj tým známejším z dielne jeho slávnejších kolegov. Neviem sa ich nabažiť. Locher nezaostáva a jeho organ si tiež povie svoje. Pieseň ďalej opäť pokračuje v smutnej nálade a vrcholom všetkého je Häuslerove clivé gitarové sólo. To je ono! Určite sa jedná o klenot albumu. She don´t care udržiava vysokú úroveň albumu i naďalej, čo ma teší, ako školákov správa o chrípkových prázdninách. Neutral si tak zabluesuje, ako i zadžezuje, no celkovo je to poriadna dávka progresívneho rocku. Po Sadness druhý vrchol albumu. Sólová gitara i organ hrajú prím. Balmerove bicie sú bezchybné, rovnako aj Balsingerova basová gitara. Takto sa hrá progresívny rock. Ukážková paráda. Nightmare nás nevystraší, práve naopak, počúva sa výborne. Táto progrocková balada patrí k mojim najobľúbenejším piesňam na albume. Skupina je zohratá a Angeliniho prejav vynikajúci. Dáva tomu svojskú pečať a ja mu to všetko žeriem. Posledná, hardrocková/heavy progová, Loch Ness, je tretím vrcholom albumu. Brutálne zvládnutá inštrumentálka, kde každý zo seba dostal maximum, je pre mňa potvrdením, že mám do činenia s vynikajúcimi hudobníkmi a ostáva tak pre mňa záhadou, prečo je toto ich jediný počin.
Smelo môžem napísať to, čo aj pri jedinom albume skupiny Horse. Je to jedna z mojich najobľúbenejších vykopávok, ale aj v celkovej mojej zbierke po nej veľmi rád a často siahnem. Dielo, ktoré si rozhodne zaslúži pozornosť.
» ostatní recenze alba Cardeilhac - Cardeilhac
» popis a diskografie skupiny Cardeilhac
Hate / Hate kills
Ako to už väčšinou býva, prvý kontakt s albumom nadväzujem prostredníctvom jeho obalu. Inak to nebolo ani v tomto prípade. Čože je to za kapelu? Hate? A album sa volá Hate kills? Hmm... Akoby bol na obale zobrazený nejaký rozzúrený futbalový fanúšik idúc na najväčšie futbalové derby dvoch rivalov Celtic Glasgow a Glasgow Rangers (áno, pre mňa je najväčšie derby zápas spomínaných mužstiev – tradičných rivalov a potom Arsenal – Tottenham, teda žiadne el Clássico – to len tak na okraj). A to som ani nevedel, že mám do činenia so škótskou skupinou! Niečo mi hovorilo, že hudba ma zaujme, ale nebude drsná, akoby sa podľa obalu mohlo zdať. Uvediem teda dojmy z prvého počúvania, ktoré sa ani po čase nemenili, ale ostávajú rovnaké...
Album otvára pieseň Come along, ktorá začína melancholicky a moja pozornosť hneď zbystrie, pretože muzika doslova naznačuje, že niečo „veľké“ má prísť. A ono to prichádza! Na moment, keď sa ozval Rab Munro, nikdy nezabudnem. Fíha, ten chlap má ale poriadny hlas! Som si povedal. Jeho spev ma úplne odrovnal a tak som sa ďalej zmohol iba na konštatovanie že „ten spevák má taký mužský hlas“ – inak som v tej chvíli jeho hlas nevedel opísať. Jeho spev ma, jednoducho, ohromil, omráčil a to v tom najlepšom zmysle slova. Refrén sa mi páči tiež, ale ako to už väčšinou (v mojich ušiach) býva, verzie sú silnejšie. Rab ich spieva so smútkom v hlase a celkovo aj tak pôsobia. Navyše, trochu temnejšie a melancholicky – niečo nádherné. Potom sa tempo zmení a hromový nástup pred refrénom fantasticky podkresľuje sólovou gitarou Jim Lacey. Zborový refrén je neodolateľný. Veľmi príjemne tu prekvapí dychová sekcia. Skupine to spolu pekne klape.
Nasledujúca, Corridors začne, naopak, svižne a potom sa pomalšie pasáže striedajú s tými ráznejšími. Je to ideálna kombinácia hardrocku s rockom progresívnym (s dôrazom na to prvé menované). Všetko tu vychádza a všetko do seba zapadá. Mne tak ostáva len tešiť sa z tejto parády. Nesmiem však zabudnúť ani na (opäť) výborného frontmana, ktorý spieva ako z veľkej knihy.
V My life sa len utvrdzujem v tom, že mám do činenia s pánom spevákom. Bravó majstre! Ten chlap ma hlas sýty, ako môj žalúdok po svadobnej hostine a hlboký, ako výstrih Pamely Anderson. Áno, je zážitok počúvať tohto majstra svojho remesla, ako tu v celej kráse predvádza svoj plný sýty hlas, ktorým disponuje. Pieseň začína čarovne, pomaly a neskôr sa rozbehne do poriadneho refrénu s parádnou podporou dychového záprahu. Tomu hovorím plnokrvná hudba! Jeho barytón je neodolateľný a keď v pomalšej, počiatočnej časti dôjde na spev slov „my guitar“, tak si hovorím, že Rab je obdarovaný od samotného Boha, ktorý mu to azda ani lepšie do vienka nadeliť nemohol.
Kľudná Seems like any fool a je snáď najvernejším zobrazením pohodovej skladby. Táto skladba mi evokuje absolútnu pohodu a vyžaruje z nej úplný pokoj. Navonok je to možno obyčajná pieseň, ale práve v tej obyčajnosti tkvie jej neobyčajnosť. Veľmi rýchlo mi zbehne a ja sa, dokonca, na tu chvíľu ocitnem v ilúzii, že život je bezstarostný (neplačem, že nie je, iba konštatujem) a to je jej najväčšou devízou. Cítiť, že muzikanti si ľudsky rozumeli. Čo môže byť lepšie. Z hlasu speváka sála príjemné teplo, ktoré hladí moje uši.
Za ňou nasleduje Time for change a nakoľko je tu čas na zmenu, tak táto je ráznejšia a počuť, že títo Škóti nemajú problém ani pridať na dôraze, či pritvrdiť a mne, ako hardrockovému fanúšikovi týmto spôsobujú radosť. Alan Pratt si tu za svojimi bubnami odvedie vynikajúcu prácu a Rab je nepochybne pán spevák.
Z It´s alright to turn srší dobrá nálada na všetky strany, k čomu určite prispejú dychy. Klobúk dolu pred aranžérskou prácou. Musím pochváliť všetkých muzikantov. Počúva sa to mimoriadne dobre. Jim Lacey pekne zasóluje a Rab Munro spieva proste tak, ako to vie len on – je svojský, ľahko rozpoznateľný, no pritom bravúrny.
She needs me je melodický rock v plnej kráse, kde Neil Bruce so svojim organom ukáže, že v skupine nie je len do počtu a Rab je jednoducho macher.
Never love again – mám vôbec písať, že aj tu je Rab Munro fantastický a nenapodobniteľný? Je to tak zbytočné, ako nápis „keep away from fire“ na oblečení; veď je to jasné ako facka. Čo, ako facka, ako poriadna nakladačka. Krásna melodická pieseň k spokojnosti uší, duše i tela. Muzikanti kladú dôraz na melodiku, nielen v tejto piesni a ide im to na jednotku.
Po nádherných melodických rockových piesňach to kapela, realizáciou skladby Realisation, zdramatizuje. Jedná sa o ďalší vynikajúci hardrockový kus, kde Jim Lacey skvele riffuje, rytmika basy Lennyho Grahama a bicích Alana Pratta tvrdo pracuje a výsledkom je ďalší zásah do čierneho. Alan Pratt je fantastický a Rab Munro suverénny, suverénny, suverénny... Obrovská škoda, že jeho hlas sa neobjavuje na viacerých albumoch. Tak veľmi mu to ide!
I´m movin´ down je skvelým ukončením tohto neobyčajného albumu. Títo chlapi sa pre melodický rock museli narodiť, robia ho šialene dobre. Žiadne klišé, presladené cukrové polevy, či gýčové rádiové hitíky, z ktorých tínedžerkám pri pohľade na plagát svojho „geroja“ tečú slzy po tvári, zmývajúc im tak ich mejkapom mumifikovaný ksicht (ehm, teda xicht, či ako to píšu), aby nakoniec pod náporom emócií odpadli. To platí pre celý album, nielen pre poslednú pieseň.
Moje uznanie si zaslúžia všetci muzikanti, menovite: Neil Bruce (orgán, piáno a doprovodné vokály), Lenny Graham (basová gitara a doprovodné vokály) – títo dvaja sú aj hlavnými skladateľmi kapely, Jim Lacey za hru na sólovej gitare, Alan Pratt to vynikajúco odmakal za bicími a Rab Munro za jedinečné predstavenie svojho hlasu, ktorým „vévodil“ celému albumu. Všetko spolu pekne šľape. V tomto zmysle mi tu Rab Munro a jeho spevácky výkon pripomína Chrisa Farlowa na jedinečnom diele Daughter of time, pretože obaja predviedli neslýchaný výkon, no pritom nešlo o vyzdvihnutie svojho ega na úkor kapely (ale pozor, nezrovnávam muzikantov z Colossea s tými z Hate).
Rab Munro sa ihneď katapultoval medzi mojich naj spevákov a tým myslím, medzi úplnú špičku, medzi tých naj z naj. Iba máloktorý spevák spieva, tak ako on, iba máloktorý, máloktorý...
Jeden z mojich najobľúbenejších albumov vôbec. Srdcovka.
» ostatní recenze alba Hate - Hate kills
» popis a diskografie skupiny Hate
Missing Link / Nevergreen!
Začnem takto: obal albumu tejto skvelej nemeckej formácie je komický a neprehľadnuteľný, čiže dobre zapamätateľný a to je pre kapelu plus. Toľko na úvod. Teraz by som chcel predstaviť jediný (ale aký!) album Missing Link a jeden z mojich najobľúbenejších všeobecne.
Spoiled Love - album začína zlovestne a svoje povedia aj drsné gitarové riffy, no po necelej minúte kapela prepne na melancholickú vlnu, v ktorej je takisto neodolateľná. Presne taký je aj naliehavý vokál Gabriela Dominika Muellera, ktorý tu pasuje, ako k politikom úplatky. Jeho spevácky prejav ma úplne dostal a veľmi svojsky dotvára atmosféru piesne. Gitara Markusa Singa si pekne zasóluje a nezaostáva ani Gunther Latuschik, ktorý na seba upozorní saxofónovým sólom. Nesmiem zabudnúť ani na klávesovú hru Dietera Miekautscha, ktorý tvorí tú správnu melanchóliu a výborne sa počúva. Sólové vložky tu perfektne zapadajú a svedčia o zohratosti kapely. Nasleduje inštrumentálna skladba Song for Ann, kde predvedie Dieter Miekautsch krehkú klávesovú hru. A už tu je Time will change s „colosseumovským“ jazzrockom ako vystrihnutým z debutu spomínaných majstrov. Heckstall-Smith bol pre Latuschika určite inšpiráciou. Jazzrock na jednotku, viac netreba dodávať. Only me si taktiež jazzrockuje ako z veľkej knihy a som si úplne istý, že mám do činenia s viac, než zdatnými hudobníkmi. Tu chcem vyzdvihnúť aj vokál Muellera, ktorý vie pieseň zaujímavo vystupňovať a dodáva jej aj osobité čaro. Ďalšou v poradí je inštrumentálka Sorcery, ktorá je zároveň cover verziou originálu Charlesa Lloyda. Už si pripadám ako opakovací papagáj, ale ani tu nemôžem nenapísať, že sa jedná o ďalšie vynikajúce jazzrockové prestavenie. Gitarové sólo je priam úžasné. Pekne sa tu vyblázni aj Miekautsch so svojimi klávesmi. Filled up ponúka peknú hru kláves, do ktorej Mueller vyspevuje jemu typickým spôsobom. Pieseň spočiatku jazzrockuje, ako sa patrí, ale potom to kapela pritvrdí a musím povedať, že aj tvrdý rock jej ide. Táto pieseň je parádna záležitosť a pritvrdená rytmika bicích Holgera Brandta a basy Davea Schratzenstallera, robí z tejto piesne moju obľúbenú. Poslednou je Kids hunting – po počiatočnom (ako inak) výbornom jazzrockovaní si hudobníci povedali, že to nielen pritvrdia, ale aj zrýchlia. Výsledkom je poriadna rýchla proto metalová jazda, kde všetci makajú, najmä však bubeník a basák, ktorý do toho reže neskutočne dravo. Muellerov vokál je famózny, dáva piesni svojskú pečať. Gitarové sólo je priam dokonalé. Čo viac si želať. Ešte je tu bonusová cover verzia Friday on my mind od Easybeats (zaujímavosť k tomu je uvedená v profile). Je to taká rocková hitovka a lá Missing Link. Poteší tu jačák, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Byron.
Ak by som mal vybrať naj piesne, boli by to 1., 6. a 7., ale to by bolo nespravodlivé voči 3., 4. a 5., tak za vrchol albumu /bez srandy/ považujem 1., 3., 4., 5., 6. a 7. pieseň. Druhá je veľmi pekná, ale v nej sa predstaví „iba“ klávesák. Bonusová je síce naozaj dobrá, ale oproti ostatným nemá až tak fantastické hudobné nápady, čo je možno spôsobené aj tým, že je kratšia. Navyše, je to „iba“ bonus (ale do počtu alebo ako výplň určite neslúži).
Toto dielo je radosť počúvať. Páni muzikanti to proste vedia. Naozaj, hudobníci sa so svojimi nástrojmi poznajú, ako... ako napr. bratranec so sesternicou v komunite istého nemenovaného etnika. Áno, dokonale poznajú svoje nástroje, svoje remeslo, ba čo viac, sú skvele zohratí a na výslednej hudbe to je aj počuť. Nemôžem nepísať takto v superlatívoch, pretože výkon kapely na albume ma k tomu „donútil“. Jazzrock je bezchybný. Album prekypuje aj mnohými progresívnymi prvkami a tvrdý rock sa tu predvedie tiež.
Môj najobľúbenejší album z bohatej nemeckej scény, ktorý aj celkovo patrí k mojim favoritom všeobecne, nielen v rámci jazzrocku.
Určite by si zaslúžil väčšiu pozornosť.
» ostatní recenze alba Missing Link - Nevergreen!
» popis a diskografie skupiny Missing Link
Stonehouse / Stonehouse creek
Nikdy ma neprestane udivovať, čo sa to na hudobnom (rockovom) poli koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov dialo. Konkrétne myslím to množstvo neznámych a zabudnutých kapiel, ktorým vyšiel iba jeden album a potom už nevydali ani hlások, riff, či notu. Zmizli, ale našťastie to málo, čo po nich ostalo, má svoju hodnotu. Jasným príkladom je aj kapela Stonehouse so svojím jediným albumom Stonehouse creek z roku 1971.
Album začína veľmi sviežo – krátkou miniatúrkou s klávesmi a akustickými gitarami sa kapela ohlási titulnou piesňou. Ďalej do nás chlapci vpália hutný hardrockový kus s barovým klavírom, menom Hobo a to je zárez, ako sa patrí. Nasleduje vrchol albumu: Cheater. Táto ťažká hardrocková skladba, by mohla biť jednou z ozdôb diskografií aj tých najväčších legiend hardrocku. Vyníma sa tu famózny riff, ako keby ho zložili Blackmore a Iommi spolu. Famózny spev Jamesa Smitha ide na doraz, na hranicu (svojich) možností a gitarové sólo celú pieseň správne dotvára k dokonalosti. Nightmare je rýchly hardrock, kde miestami počuť Led Zeppelin, čiže je to ďalšia paráda. Crazy white folk je taký „ležérny“ hardrock s prvkami folku a country. Znie to zaujímavo a ani ten folk a country neuberajú piesni na tvrdosti, práve naopak, Peter Spearing má jasnú záľubu v tvrdých riffoch, v čom mám plnú podporu u Iana Snowa a Terryho Parkera. Down, down je energický a plnokrvný hardrock. Spearing tvorí riffy tak, ako keby to bola tá najjednoduchšia vec – to platí nielen o tejto piesni, ale o celom albume, ktorý je popretkávaný skvelými riffmi. Nemôžem si pomôcť, ale tie klávesy dodávajú tej hudbe strašne veľa. Ain´t no game nie je žiadna hra, ale poriadny rock z dielne Stonehouse. V Don´t push me sa s tým skupina nepára, pritvrdí a to jej veľmi svedčí. Topaz je kusisko poriadne tvrdého kameňa. Snáď ani nemusím dodávať, že aj tu sú prítomné výborné riffy, skvelé sólo a nabudená rytmika. Four letter word ponúka opäť súhru hudobníkov, tak ako ju mám rád. Ani tu neuberajú, ale dávajú do toho všetko. Album končí miniatúrkou, ktorou aj začal, pričom tentoraz je za jej názvom (reprise). Veľmi pekná bodka za albumom, ktorý mám rád. Tou prvou a poslednou piesňou mi tak pripomína veľdielo Animals od Pink Floyd
Ďalší zabudnutý album zabudnutej skupiny len dokazuje, že cenných starožitností nikdy nie je dosť a stále je čo objavovať, čo mi spôsobuje veľkú radosť.
P. S. Otáznik mám iba pri jednej veci a tou je fakt, že na albume počuť piano, kým v personálnom obsadení nie je o ňom (prípadne o ďalšom hráčovi) ani zmienka.
» ostatní recenze alba Stonehouse - Stonehouse creek
» popis a diskografie skupiny Stonehouse
C. A. Quintet / Trip thru hell
| 2014-07-02 | Koniec šesťdesiatych rokov, Amerika a psychedélia patria neodmysliteľne k sebe tak, ako politika, lobistické skupiny a (následná) tvorba zákonov. Jednou z radu amerických kapiel produkujúcich spomínanú hudbu daného obdobia je C. A. Quintet. Obal albumu ma ihneď zaujal a bol som veľmi zvedavý aj na hudbu. Piesní je veľa, tak urobím prierez albumom:
Trip thru hell: hneď na mňa zapôsobil hlavný motív (ako som to nazval). Je to psychedelická záležitosť, naprieč ktorou sa vznáša taký zvláštny opar. Piesňou sa tiahne fantastický vokál 16-ročnej Toni Crockett. Výborne sa to počúva. Páči sa mi to a tento motív bude na albume znieť ešte niekoľko krát, čo je pre mňa pozitívum, pretože je to fakt vydarené. Je tu aj bubenícke sólo a lá In a Gadda da vida, po ktorom je tu opäť tzv. main theme, ktorá prejde do psychedelickej kakofónie a potom zas nastúpi hlavný motív. Niektoré psychedelické momenty sú vydarené, ale niektoré vôbec a je to skôr psycho, ako dávka psychedélie. Čo je jasný mínus, pretože pri niektorých pasážach ma bolí hlava (práve tým myslím to „psycho“). Na albume sa nachádzajú aj „sixtýsovky“ – veď sa v tejto dekáde nachádzame, tak prečo nie? Pri niektorých si však hovorím práve to „nie“. Radšej by som bol, keby tu neboli vôbec. Sú pre mňa typicky „sixtýsovsky“ nudné. Trpia týmto syndrómom a tak tieto popovo-psychedelické piesne nezachráni ani ich „rockovosť“. Avšak niektoré sixtýsovky môžem aj vtedy, keď v nich počuť typický popový spev tejto dekády, ktorému som na chuť nikdy neprišiel. Jedná sa o energické a svižné kúsky. Takéto mám rád. Je radosť to počúvať - akoby sa skupina prebrala z nejakej depresie a opäť začala žiť. Trip thru hell part 2 – opäť tu „vévodí“ famózna Toni Crockett, ako v duete, tak aj sólo. To dievča to poriadne valcuje!!! Cover I put a spell on you je celkom fajn. To, čo nasleduje za tým – I shot the king - si zaslúži pozornosť... A teraz: fanúšikovia Kiss a priatelia ich svetoznámeho hitu I was made for lovin´ you, pozor! V 40 min. počuť niečo nie nepodobné motívu ich megahitu – aspoň ja to tak počujem: nemôžem si pomôcť, ale vždy tam počujem niečo z menovaného šlágru Kissákov – ten ich motív, riff, popevok. Motív piesne I shot the king má (napriek svojej ťažkopádnosti) v sebe nejaké zvláštne kúzlo.
Album má spomínané klady a tiež aj zápory. Musím mať na neho náladu, ale ak ju mám, pustím si ho rád. Napriek niektorým výčitkám, ho považujem za zaujímavý produkt svojej doby, ktorý má čo povedať poslucháčovi aj dnes.
» ostatní recenze alba C. A. Quintet - Trip thru hell
» popis a diskografie skupiny C. A. Quintet
Rainbow / Long Live Rock 'n' Roll
Tretí album, ktorý som od Rainbow získal, bol práve tento a ani tu sa moje očakávania nemenili. Boli rovnako vysoké, pretože „Blekmúrovi“, Diovi, Powellovi a spol. som jednoducho nemal dôvod nedôverovať.
Album otvára titulná pieseň so skvelým gitarovým riffom a to je úvod, ako sa na skupinu takého kalibru patrí. Blackmoreove sólo to len potvrdzuje - páni, ten muzikant si naozaj dal záležať na každom tóne a aj rýchle sólo neodohral ako nejakú exhibíciu rýchlosti prstov, ale nechal naplno vyznieť každý jeden tón. V tom je naozaj výnimočný. Lady of the lake nadväzuje na začatú hardrockovú líniu a L. A. connection je jej dôstojným pokračovateľom. Album nám zatiaľ ponúka jeden hardrockový kus lepší ako druhý a to nás najväčšie klenoty ešte len čakajú! A už tu je Gates of Babylon s typickým diovským textom. Atmosféra piesne sa ťažko opisuje – to treba počuť. Nekompromisný hardrock nás utvrdzuje v tom, že sa nachádzame medzi tými najlepšími, ktorí to vedia, ako málokto.
Ďalšou v poradí je moja veľmi-preveľmi obľúbená Kill the king. Čo k nej napísať? Aha, okrem toho, že je to môj favorit, tak Oliver Cromwell by si na ňu zrejme veľmi rád zatancoval, zaskákal a predviedol poriadny headbanging. No, naspäť k veci: aj tu sa môžem opakovať, že tento kus patrí medzi to naj (nielen) z dielne týchto pánov hudobníkov. Majster riffov, Blackmore, vytasí ďalší zo svojich neopakovateľných riffov a ja sa len čudujem, koľko skvelých riffov dokáže tento pán gitarista vyprodukovať. V tejto rýchlej jazde sa stretáva hardrock s heavy/speed metalom a mne sa toto rande neskutočne páči! Nemám slov. Spev, rytmika a vôbec celá kapela šľape na plný plyn, akoby sa išlo „do tankoch na Budapešť“. Blackmoreove prsty robia po hmatníku šialené, nie však samoúčelné, šprinty a jeho sólo je tou správnou a nenahraditeľnou prímesou v tejto beštiálnej dávke hudby. Nadupanejší hardrock možno počuť snáď len na veľdiele menom In rock, za to heavy, či speed metalové spolky by tú dravosť mohli len závidieť! Nasleduje razantný hardrock The shed (subtle), ktorý svojim dvom famóznym predchodcom zdatne sekunduje - je to moja obľúbená pieseň a čo je dôležité, za skvostmi výrazne nezaostáva. Sensitive to light je energický hardrock na jednotku. Album uzatvára moja srdcovka - Rainbow eyes. Nádherná jemná pieseň, dokonale zvládnutá po všetkých stránkach. Toto nepočuť je hriech! Neberte ma vážne, ale je to ozaj krásna záležitosť. Fantastický záver fantastického albumu s krásnym spevom a mne sa tisnú slzy do očí. Dio odchádza, ostáva len nostalgia.
Tretí album tejto kapely je môj najobľúbenejší. Produkcia kapely po Diovom odchode začala upadať a mňa až tak veľmi nezaujala. Tým nechcem povedať, že hlavným zdrojom úspechu bol preto Dio. Príčinou úpadku nie je Diov odchod, ale zmena Blackmoreovho skladateľského prístupu. On bol mozog kapely a určoval jej smer. Po tomto albume sa však rozhodol vydať inou cestou. Škoda. Toto obdobie Rainbow 1975 – 1978 (vrátane bezchybných živákov) je však fantastické.
Vrátim sa ešte k albumu. V roku 1978 nebolo vôbec ľahké stvoriť na poli hardrocku niečo, čo tu ešte nebolo. Tento album je však jasným dôkazom výnimočnosti celej kapely, ktorá ponúkla svieži, excelentný a vysokokvalitný hardrock. Blackmoreovi môžeme len ďakovať, že sa rozhodol párplovskú Mk III opustiť a vytvoriť toto zoskupenie.
» ostatní recenze alba Rainbow - Long Live Rock 'n' Roll
» popis a diskografie skupiny Rainbow
Rainbow / Rising
Nadšený z počutia prvého albumu, tešil som sa aj na druhý počin tejto výbornej hardrockovej formácie. Obal albumu ma zaujal a tušil som, že to tak bude aj s jeho obsahom. Rainbow som spoznal na strednej škole, keď mi tieto nahrávky nosil kamarát z vedľajšej triedy.
Rázna hardrocková vecička s razantným Diovým vokálom (nemôžem si pomôcť, ale ten chlapík sa musel pre tento druh hudby narodiť) a vynikajúcim sólom nám otvára tento album a volá sa Tarot woman. Ďalšia skvelá hardrocková pieseň s presvedčivým Diovým spevom nasleduje za ňou a tou je Run with the wolf. Starstruck a Do you close your eyes sú kúsky, ktoré potešia uši nejedného rockera. Zatiaľ sme svedkami perfektného hardrocku a to najlepšie ešte len má prísť!
Dostali sme sa k eposu s názvom Stargazer. Páni muzikanti podávajú fantastický výkon. Ak by som mal urobiť nejaký rebríček najzaujímavejších piesní, ktoré som kedy počul, tak tento opus magnum by stál hodne vysoko. Kapela na nás vysype excelentný hardrock. Atmosféra piesne nás vtiahne priamo do deja a razom sa stávame účastníkmi toho, o čom hovorí text piesne. Pieseň má obrovskú silu. Kapela exceluje a mne pri takomto výkone neostáva nič iné len dať (ten imaginárny) klobúk dole z hlavy. Album uzatvára Light in the black, ktorá nie je o nič horšia ako jej slávny predchodca. Je to pekelná hardrocková jazda, kde kapela hrá ako o život. Powell tu dokazuje, že patrí k bubeníckym výšinám a že je ozajstná osobnosť hardrocku. Jeho hra ovplyvnila mnohých bubeníkov tvrdšieho razenia. Predovšetkým tieto posledné dve piesne albumu radím k vrcholom hudby a pokojne by obstáli vedľa takých piesní, ako napr. Close to the edge alebo You and I a o dĺžku hmatníka Ritchieho gitary, by snáď aj vyhrali. Pri počúvaní sóla, ktoré hrá Blackmore proste žasnem. Je to kvalitné, precízne a rýchle sólo, na aké sme od tohto majstra zvyknutí a tu len podotknem, že napriek rýchlosti tohto sóla, počujeme nádherné tóny, ktoré Blackmoreové prsty „vypáčili“ z gitarových strún. Nie je to teda nejaký súzvuk niečoho, čo prehrmí ako rýchlik (trrrrrrrrrrrr) – ako to môžeme počuť od iných rýchloprstých gitaristov – práve naopak, je to ukážka umenia prvotriednej kvality. Áno, Ritchie nám na záver naservíruje poriadne sólo, aby sme neostali na pochybách, či je toto dielo naozaj mimoriadne. Jasné, že je!
Jeden z klenotov dejín hudby na seba nenechal zabudnúť. Veď uplynulé roky a mnohí inšpirovaní hudobníci pokračujúci v jeho odkaze hovoria za všetko. Naviac, Blackmore pozdvihol Dia a Powella na medzinárodne uznávané hviezdy a veľké postavy rockovej hudby. Samozrejme, že bez ich umenia a snahy by to nešlo, čiže na svojom vzostupe pracovali tvrdo a oprávnene na ten vrchol patria. Ritchie však vedel, že v nich niečo cenné drieme a práve pri tomto velikánovi sami vyrástli na velikánov a rešpektované osobnosti. Za takýto výkon však pochvala patrí všetkým členom kapely.
» ostatní recenze alba Rainbow - Rising
» popis a diskografie skupiny Rainbow
Rainbow / Ritchie Blackmore's Rainbow
Ritchie nemohol urobiť lepšiu vec, ako to, že odišiel z párplovskej Mk III. Dejiny hudby sa mu za to nesmierne poďakovali. Hudobné smerovanie vtedajších párplov nebolo podľa jeho predstáv, tak jednoducho odišiel a založil svoju kapelu, ktorej patrí nezastupiteľné miesto v rockovom (ale vlastne aj v metalovom) dejepise. Toto bol môj prvý album, ktorý som od tohto zoskupenia počul.
Man on the silver mountain otvára album a je to parádny hardrockový kúsok, ktorý začína (ako inak) skvelým gitarovým riffom. Ihneď ma zaujal aj Dio. Self portrait je ďalšia vynikajúca hardrocková vypaľovačka, ktorá nemá chybu. Nemá síce taký riff, ako úvodná pieseň, ale o to viac sa mi tu páči Diov spev. Black sheep of the family je ďalší vydarený kúsok a zaujal ma viac, než originál. Catch the rainbow je jedna z najslávnejších piesní tejto kapely. Grandiózna. Pieseň má takú atmosféru, že skutočne mám pocit, akoby som sa tej dúhy dotýkal. Dio dal do spevu celé svoje vnútro. Nasleduje úderná hardrocková skladba s (ako inak) fantastickým Ritchieho sólom – Snake charmer.
The temple of the king je veľmi pôsobivá baladická pieseň. Škoda reči, to sa musí proste počuť. Veľmi zaujímavá skladba. If you don´t like rock´n´ roll na nás síce vyvalí rock´n´ roll, ale v hardrockovom šate. Ešteže tak. Veď preto! Dio to zaspieval výborne. Nasleduje moja najobľúbenejšia pieseň na albume – Sixteen century greensleeves. Rázna hardrocková záležitosť s tradične famóznym Ritchieho riffom a taktiež aj sólom. Diov vokál je tu fantastický. Úderná hardrocková pieseň, ktorá si do môjho hard a heavy revíru vytesala svoje stále miesto a nielen tam, pretože pri porovnaní s inými piesňami, napr. rôznymi artrockovými esami, obstojí bez porážky. Nemám slov, vždy ma odrovná. Still I´m sad je (hardrocková) inštrumentálka a cover Yardbirds zároveň. Tento vynikajúci album nemohol mať lepšie ukončenie, ako toto.
Ritchie vedel, čo chce a tento album to len dokazuje. Dio je tu famózny a celá kapela šľape na plný plyn, no nezabudne ponúknuť aj nádherné baladické molítvy. Veľmi vydarený debut. Tutovka.
A ešte niečo... Je veľmi zaujímavé sledovať Ritchieho vývoj. Nakoľko nebol spokojný s hudobným smerovaním Deep Purple (a zrejme sa aj nevedel vysporiadať s tým, že už nie je hlavný skladateľ skupiny), tak založil túto jedinečnú formáciu. Na základe atýchto súvislostí, možno niekto čakal pokračovanie hardrocku párplovskej Mk II, ale Ritchie ukázal, že nebude kopírovať. Samozrejme, skladby nesú jasný Blackmoreov rukopis, ale nie je to žiadne opakovanie alebo vykrádanie jeho predošlej tvorby a tým ukázal dostatok invencie a dokázal, že stále má čo ponúknuť.
P. S. Obal albumu sa mi tiež veľmi páči.
» ostatní recenze alba Rainbow - Ritchie Blackmore's Rainbow
» popis a diskografie skupiny Rainbow
Jethro Tull / Thick as a Brick
Viackrát som sa chystal, že k tomuto majstrovskému výtvoru niečo napíšem. Vždy ma však niečo odradilo. To niečo bola (a stále je) moja neschopnosť opísať tento hudobný skvost. Jednak napísať niečo, čo by skutočne odpovedalo tomu, čo nám toto veľdielo ponúka a na druhej strane, opísať to tak, aby aj tí, ktorí ho zatiaľ ešte nepočuli, zostali udivení a naštartovalo ich ho počuť. Ale je jasné, že sa mi to nepodarí. Nie som profík ako Petr Gratias, ani neviem písať odborným štýlom ako alienshore alebo použiť také trefné prirovnania a výstižné charakteristiky ako hejkal a nedokážem písať tak pútavo ako Brano. To, čo sa v mojom vnútri odohráva pri počúvaní tohto albumu, by nedokázal opísať snáď ani sám veľký Dostojevskij. Moje ja teda kapituluje pred týmto unikátom, pretože akákoľvek snaha by bola nezodpovedajúca realite počutého a preto len „pavlovsky“ skonštatujem, že ani (ľudské) ucho nepočulo... ! (a dodám) tak božské hudobné nápady, aké zdobia tento album.
» ostatní recenze alba Jethro Tull - Thick as a Brick
» popis a diskografie skupiny Jethro Tull