Guns N’ Roses / Appetite For Destruction

Názory na 80. ro(c)ky v hudbe sú mimoriadne pestré, od nostalgických elégii za uplynulou dekádou, cez odmietanie a ľahostajnosť, až po nadšenie a entuziazmus z objavovania nového. Pluralita názorov je skvelá vec a v tomto prípade je viac než namieste, nakoľko (aj) toto desaťročie rozhodne poznačilo viacero hudobných trendov a udalostí, ktoré ponúkli vďačný materiál na debaty a subjektívne hodnotenia – kladné i záporné.
Presuňme sa ale už konkrétne do (druhej)polovice tejto dekády. Na rockovej/metalovej scéne sú pomerne príznačné prúdy - často sa skloňuje škatuľka glam metal (Bon Jovi, Mötley Crüe), hlučné sú „reinkarnácie“ heavy metalu (Iron Maiden), etabloval sa tzv. thrash metal (Slayer a zatiaľ ešte Metallica), niektoré skupiny trošku spomaľujú a umožňujú „naskočiť“ širšej verejnosti (Van Halen), iné opisujú sínusoidu, raz to je trefa-hore, často však vedľa-dole (Queen), priateľ zvierat a chodiaca legenda už má presadenú sólovú značku (Ozzy Osbourne), na obzore sa objavuje „grandž“ (Soundgarden) a niekto vytriezvel a chystá comeback, ale smerom do trošku teplejších vôd bližšie k pokladni (Aerosmith).
A práve na odkaz posledných spomínaných bude nadväzovať mladá skupina z L.A., ktorá svojim débutom čiastočne pripomenie hardrock 70. rokov, odetý do nového šatu a s prímesou súčasných hudobných nálad. Guns 'N Roses vydávajú svoj début Appetite for Destruction roku 1987 a ponúkajú na ňom živočíšnu hudbu, na rozhraní obscénnosti a umeleckej kvality.

WELCOME TO THE JUNGLE – už v úvodnej skladbe sa ukazuje na čom bude album postavený – gitarová súhra I. Stradlina a Slasha a spev A. Rose-a. Pridajte bum-plésk bicie S. Adlera (mne osobne to v skladbe pripomína P. Rudda z AC/DC), ku konci nielen riffy, ale aj melodickú gitarohru a basovú linku McKagana, a máte otvárak ako oči.

IT'S SO EASY – tvrdé predstavenie, basgitara a bicie sú na gitaru v pasážach doslova až nalepené, tá si však sem tam utečie „zakvíliť“. A spevák nám ukazuje ďalšie polohy hlasu.

NIGHTRAIN – pieseň o vínku, tu je tá živočíšnosť a neviazanosť a ja v istých momentoch práve tu cítim Aerosmith 70-tych rokov. Poctivý hardrock.

OUT TA GET ME – je to hard, a sú to Guns 'N Roses s ich zvukom, a ja si nemôžem pomôcť cítim tam trochu aj tej punkovej rebélie.

MR. BROWNSTONE – tu je to pravé orechové-gitarové, presne to čo sa mi na GNR páči – ako jednoducho a krásne do seba zapadá hra oboch gitaristov, nikto neťahá nikoho, obaja si hrajú svoje a znie to super. A basa ala bom bom bom je len bonbónik.

PARADISE CITY – ah, hitovka. Známy ľahší začiatok a hvizd píšťaly odštartuje rockové besnenie postavené na známom riffe. Čo viac dodať, skladba je veľmi známa a populárna a Adlerove bubnovanie sa mi páči najmä tu.

MY MICHELLE – nikdy som tomuto kúsku neprišiel na chuť, až na basovú linku, ktorá je presne podľa môjho gusta a záhadne mi pripomína jednak Queen a jednak Davea Alexandra z The Stooges.

THINK ABOUT YOU – viď Out Ta Get Me, akurát mínus punk, toto je hard'n'heavy besnenie. Internet hovorí, že tú hrá gitarový prím Stradlin a pri opätovnom počúvaní je to myslím badateľné a mne sa jeho hra páči viac než gitara jeho proťajška, nakoľko z nej cítim viac tie hardrockové korene, bez prímesi nejakého charakteristického zvuku, aký má Slash.

SWEET CHILD O' MINE – a sme doma. No čo už, je to obohrané (na úrovni Smoke On The Water...), ale je to fajn. Akási vykladná skriňa pre Slasha, charakteristickejšiu skladbu pre „jeho“ tón si ani neviem predstaviť. A „ľúbivá“ je tu aj basgitara, raz darmo Duff McKagan to prstami vždy vedel trafiť.

YOU'RE CRAZY – rýchle predstavenie, nič zvláštne, za pozornosť stojí možno sólo, každopádne už tu necítiť nejakú výraznú invenciu, blíži sa koniec platne?

ANYTHING GOES – rockový základ, určitá zmyselnosť a... talkbox! Talkbox v gitarovom sóle je super nápad, možno trošku experiment v porovnaní so zvyškom albumu, ale určite vydarený. Opäť raz pochválim aj basgitaristu, perfektne sa drží celkového rytmického vyznenia skladby.

ROCKET QUEEN – pomalší začiatok, s parádnou basou - ktorá je charakteristická pre celú skladbu – a potom sa rozbehne gitarová dvojhra a uprostred nás čaká trošku netradičná „vokálna vsuvka“. Ku konci skladby cítiť akúsi satisfakciu z celého albumu, predstavenie končí, no skupina je stále high in the sky.

» ostatní recenze alba Guns N’ Roses - Appetite For Destruction
» popis a diskografie skupiny Guns N’ Roses

---

Led Zeppelin / I

Druhá polovica 60.-tých rokov minulého storočia - psychedelický rock je po dosiahnutí svojho vrcholu už na ústupe, resp. sa začína objavovať, dá sa povedať, jeho sofistikovanejšia podoba, ktorou je prog rock; blues rock naberá tvrdšie kontúry a začína sa stierať hranica medzi ním a tvrdším rockom. A práve v dejinách rockovej hudby je toto obdobie mimoriadne plodné a dôležité, heavy metal nadobúda pomerne jasné obrysy, profiluje sa rola gitaristu ako ťažiskového hráča v rockovej skupine. Na svojom prvom turné, ešte ako The (New) Yardbirds, je štvorica hudobných a rockových individualít. Čoskoro sa zatvárajú do štúdia a už pod novým názvom, ktorý čoskoro dobyje svet, vydávajú rovnomenný debut – Led Zeppelin.

GOOD TIMES BAD TIMES – skladba nielenže dôstojne otvára album, pri jej počúvaní si človek musí uvedomiť s čím, s kým má dočinenia. Šikovná výkladná skriňa skupiny, nikto sa nestratí, najviac mi v nej rezonujú gitara – Page, a bicie – Bonham.

BABE I'M GONNA LEAVE YOU – balada, z gitarového folk rocku dopĺňaného bluesovým servírovaním od Planta sa vykľuje hardrockový „duel“ medzi gitaristom a bubeníkom a tieto pasáže sa plynulo prelínajú v celej dĺžke skladby. Zo Zeppelinovských balád mi najviac imponuje Plantov vokál práve v tejto (snáď ešte Since I've Been Loving You...)

YOU SHOOK ME – pôvodným interpretom je Muddy Waters, verzia od Led Zeppelin je charakteristická tým stieraním sa hraníc medzi blues rockom a trebárs hard rockom, čo som spomínal v úvode. Inštrumentálna časť – gitara a najmä premiéra tichého mága skupiny J. P. Jonesa na organe je fantastická. Plant sa predvádza aj hrou na ústnej harmonike, nenapodobniteľná rytmická zložka v podobe Bonhamovho bubnovania je dezertom.

DAZED AND CONFUSED – neviem, či viem byť objektívny keď spomínam túto skladbu, ktorá má na albume u mňa výsostné miesto a patrí medzi moje najobľúbenejšie od skupiny vôbec. Basová gitara, ktorej tóny si človek po počutí bude vedieť vybaviť aj o polnoci u mňa patria k obľúbeným od Jonesa. Pageova rýchlohra, wah-wah a hra so slákom sú nezabudnuteľné, rovnako ako Bonhamovo bubnovanie, pri ktorom dodnes mávam pocit, že mal akosi viacej rúk ako iní bubeníci. Plant do toho spieva, plače, kvíli, vzdychá, a že to tam pasuje o tom ani nemusím.

YOUR TIME IS GONNA COME – melódiou jedna z najveselších, optimistickejších skladieb od skupiny. Nemôžem si pomôcť, keď počujem organ J. P. Jonesa automaticky si predstavujem gospel a vytrháva ma z toho len Bonhamove vytrvalé tuc, tuc, tuc, tuc. Voľajako mi to do koloritu LZ nepasuje, nie je to však zlé počúvanie.

BLACK MOUNTAIN SIDE – ak mi k skupine nesedí predošlá skladba, tak táto už vôbec. V žiadnom prípade nie je zlá, no indický rock a zvuky sitary (aj keď tam žiadna nie je) mi k rockovej explózii akosi nesedia. Ostáva mi len konštatovať, že to je pre mňa jeden z nepochopených prejavov Pageovej skladateľskej geniality...

COMMUNICATION BREAKDOWN – a naspäť do vyjazdených koľají, rýchle, dynamické, rokrenrolové... Skladba začne a skončí ani to človek nečaká a pre mňa to je jedna z tých skladieb kde pekne počuť aké sú členovia skupiny individuality no zároveň ako krásne to spolu vedia zahrať.

I CAN'T QUIT YOU BABY – blues rock, ktorý je skôr blues, ako by bol rockom. Page ukáže, že je správny bluesman (to sólo...), toto sú akísi tvrdší Yardbirds, tu s viac pasujúcim, Plantovým vokálom.

HOW MANY MORE TIMES – ďalšia kompozične nepredvídateľná chuťovka akou je napríklad Dazed and Confused. Striedanie (rockových) žánrov a nálad, opäť (aj) sláková gitara, opäť nezabudnuteľná basa a Bonham-chobotnica. Trošku mi to viacej inklinuje ku „klasickému“ rocku/blues rocku, zatiaľčo v Dazed cítim výraznejšie podfarbenie psychedéliou. Samozrejme je rovnako fajn, ako prvá menovaná, tú mám však o čosi radšej.

» ostatní recenze alba Led Zeppelin - I
» popis a diskografie skupiny Led Zeppelin

---

Deep Purple / Machine Head

Vo väčšine prípadov má každá skupina album, ktorý môžeme označiť za ich créme-de-la-créme, čerešničku na torte. Pre mňa je to pri Deep Purple práve Machine Head. Tvrdý rockový zvuk zvýraznený virtuozitou jednotlivých členov posúva túto platňu do hardrockovej (heavymetalovej) siene slávy. Nahraný v slávnom pojazdnom štúdiu The Rolling Stones, album predstavuje Deep Purple na ich umeleckom zenite.

HIGHWAY STAR - úderný gitarovo-basový vstup do skladby sprevádzaný Paiceovými bicími napovie čo od úvodnej kompozície albumu očakávať. Dynamickosť, živelnosť - charakteristické pre skladbu od začiatku až po koniec. Energický vokál Iana Gillana elegantne dopĺňa inštrumentálnu zložku. Organovým sólom sa blysne Lord, avšak to gitarové zdobí skladbu ako šperk - Blackmorove prsty "jazdia" po hmatníku presne ako titulná postava spievajúca text - Highway Star.

MAYBE I'M A LEO - charakteristický riff a bubnovanie sprevádzajú skladbou až do konca, hlavne Paice svojími údermi ukazuje talent a konzistenciu. Tempo oproti otváracej skladbe albumu je miernejšie, energia sa však nestráca. Blackmorove sóla sú viac bluesovejšie.

PICTURES OF HOME - výkladná skriňa pre gitaristu, Richie Blackmore v tretej skladbe ukáže čo so svojím Fenderom vie. Sólami popretkávaná skladba je odznakom jeho kvality. Svoj priestor má aj Jon Lord a mini-sólom na basgitare sa predvedie aj Roger Glover.

NEVER BEFORE - opäť kvalitné bubnovanie, mňa osobne však skladba ničím zvlášť nezaujala, za pozornosť možno ešte stojí Gillanova práca s hlasom.

SMOKE ON THE WATER - čo povedať, ak dáte hoc aj Eskimákovi prvýkrát do ruky gitaru, tak z nej vylúdi úvodný riff skladby. Nájsť obohranejší rockový motív dá človeku riadnu námahu. Melodická súhra Glovera s Lordom stojí za to, gitarové sólo ponúka pri opakovanom počúvaní vítané osvieženie. Gillan kvalitne odspieva pravdivý príbeh o vzniku pesničky/albumu, ktorý rockoví fanúšikovia poznajú naspamäť...

LAZY - najdlhšiu skladbu albumu otvorí Jon Lord organovým partom (podľa mňa jeho najlepším na albume - neuveriteľné striedanie nálad), postupne sa pridajú bicie a gitara. Blackmore úspešne konkuruje organistovi a krásne sa striedajú vo vedení skladby. Gillan sa spevom zapojí až v druhej polovici, zahrá aj na harmoniku, krásne podfarbenú Gloverovou basou. Opraty v závere skladby prevezme Blackmore, zvyšok však inštrumentálne nezaostáva.

SPACE TRUCKIN' - hard'n'heavy, takto by sa dala opísať posledná kompozícia na Machine Head. Dominantný gitarový riff, mohutný bubenícky výkon, rezký vokál, vyzývajúci na vesmírnu výpravu. Po otváracej skladbe asi najlepší Gillanov výkon na albume. Tak ako Highway Star, aj Space Truckin' dokonale vystihuje hard rockové ťažisko platne.

» ostatní recenze alba Deep Purple - Machine Head
» popis a diskografie skupiny Deep Purple

---

« novÄ›jší