Profil uživatele POsibr


Recenze:

Metallica - Metallica cover

Metallica / Metallica

POsibr | 4 stars | 2020-04-22 | #

Metallicu vnímam cez optiku ich najznámejších skladieb a viacero z nich je práve na tomto albume. Ich thrashové obdobie nemám prebádané a napočúvané, z obdobia pred vydaním tohto počinu registrujem iba pár piesní. Keďže inklinujem skôr k melodickejším formám metalu (avšak nevadí mi ani zásadná dávka agresivity, ak to pasuje), tak hudobne som si k tomuto nosiču cestu našiel.

V súvislosti s hore uvedeným, aj silu tohto albumu vnímam cez niekoľko skladieb, ktoré patria práve k tým známejším. Exemplárnym príkladom je úvodná ENTER SANDMAN. Už od úvodných tónov ťaživá atmosféra, následne jeden z ťažiskových riffov skupiny a už sa to valí. Za inštrumentalistami kvalitatívne nezaostáva ani Hetfieldov vokálny výkon, jednoducho otváracia skladba, ktorá na dvere neklope, ale rovno ich vykopne. A v SAD BUT TRUE pokračujeme v nastolenom, pekne tvrdom tempe. Masívny riff, len čo je pravda. Opäť chválim Hetfieldov patrične nasraný a obviňujúci tón. Veľmi solídna dvojica na úvod, bude takýto celý album? Nuž, nebude, vnímam tu aj slabšie miesta, ale pokračujme ďalej tými kvalitnými kúskami.

Epizodická THE UNFORGIVEN k ním určite patrí. Prepletená akustická gitara s elektrickou, potom striedanie tvrdších pasáží s jemnejším refrénom, to sú hlavné charakteristiky balady. A pochmúrny tón, od začiatku až do konca. Najmä tá akustika v Hetfieldovom podaní dodáva prvej polovici balady krásnu melanchóliu. A spievané outro po Hemmettovom svižne valivom sóle dáva skladbe parádnu bodku. Mysteriózny, až orientálny úvod má WHEREVER I MAY ROAM, avšak hneď potom prejde do ťažkotonážneho riffu a tempo sa začína nenápadne zrýchľovať. A opäť kvalitný Hetfieldov spev. Za niektoré pasáže v skladbe by sa nemuseli hanbiť ani doomove kapely. Druhá balada z albumu – NOTHING ELSE MATTERS – uzatvára moju top 5 z albumu. Toto sú podľa mňa skladby, ktoré tu trónia, ostatné vnímam v druhom (a ďalších sledoch). A netrpím ani stigmou spojenou s „obohraním“ niektorých skladieb v rádiu, vďakabohu pri žiadnom interpretovi. A klobúk dole pred Hetfieldom, všetky gitary v NEM zaobstaral naozaj veľmi slušne, od úvodnej akustickej vybrnkávačky, cez rytmiku a sólo, až po outro.

V spomínanom druhom slede vidím určite THE GOD THAT FAILED. Vyzdvihnem predovšetkým zapamätateľný sabbatovský riff a zaujímavý refrén, avšak kvalít vyššie spomínanej pätice skladba nedosahuje. Zlé počúvanie to však rozhodne nie je.

Ostatné skladby už vnímam ako v podstate ako výplň, neoslovili ma. Napríklad taká MY FRIEND OF MISERY mi príde zbytočne pridlhá, najmä čo sa týka inštrumentálnych pasáží. Záverečný eklektický mix THE STRUGGLE WITHIN (až powermetalové intro, potom metalovica s punkovým nádychom a vanhalenovské sólo) núti zbystriť pozornosť, potenciál tam je, avšak nevyužitý naplno.

Na CD, ktoré mám, je akosi potlačený zvuk Newstedovej basy, alebo je naozaj o čosi v úzadí? S výnimkou zopár pasáží ho tam nejako výnimočne neregistrujem. A aj keď do toho Ulrich búši poctivo, tento album vnímam predovšetkým v réžii Hetfielda a Hammetta. Veľmi solídny heavy metalový počin a aj napriek niektorým skladbám ponúka dostatočnú kvalitnú minutáž. Za mňa 3,5 a dnes to zaokrúhlim nahor.

» ostatní recenze alba Metallica - Metallica
» popis a diskografie skupiny Metallica


Bowie, David - Diamond Dogs cover

Bowie, David / Diamond Dogs

POsibr | 4 stars | 2020-01-08 | #

Už to nie je úplne glamrockový mimozemšťan Ziggy Stardust a ešte stále to nie je funk-soul-artový chudý biely vojvoda. Na albume Diamond Dogs možno bádať akýsi prechod Bowieho tvorby, žánrový predel. Album je to koncepčný, spojený pochmúrnou tématikou, aj napriek niektorým povzneseným melódiám. Vykresľuje spoločnosť, ktorá sleduje, pohlcuje, uniformuje. Voľakde som čítal, že Bowie chcel zhudobniť Orwellov legendárny román 1984, ale od jeho vdovy nedostal povolenie. Tie paralely tam však určite ostali. A nielen v rovnomennej skladbe.

Úvod albumu tvorí Bowieho intro, príhovor, ktorý nastoľuje kulisy. Na titulnej DIAMOND DOGS vnímam ako zaujímavý akurát úvodný riff, ktorý sa párkrát v skladbe zopakuje, ináč skladba nejako nevystupuje z glamrockových koľají. Povznesená melódia, piano vyhrátky od Mikea Garsona. Bowie tu obstaráva gitaru aj saxofón, žiaľ, Micka Ronsona na šiestich strunách nepočujeme. Po predošlom albume plnom coverov sa cesty tejto skladateľskej dvojice na dlhšiu dobu rozišli. Priemerná skladba. Zato suita SWEET THING – CANDIDATE – SWEET THING (REPRISE) je u mňa prvým vrcholom albumu. Bowie tu od hlbokého intra prejde celým hlasovým spektrom, emócia sála z každého tónu. Suita skladieb začne relatívne povznesene, ale v pozadí cítiť akúsi beznádej, melanchóliu. Bowie si dokonca strihne aj gitarové sólo a nie je to zlé. V časti Candidate však nálada zamrzne, tu je tá melanchólia už očividná. Zakerná rezavá gitara v pozadí, miestami piano, saxofón, naozaj zaujímavá hudobná koláž. Nehovoriac o Bowieho naliehavom speve v druhej polovici, to je čosi! „We‘ll buy some drugs and watch a band, then jump in the river holding hands.“ Nie práve optimistické. Až apokalyptické. Reprise začína kvílivým saxofónom a Bowieho vyčerpaným vokálom, s gitarovým šumom na pozadí. Akoby všetka nádej vyhasla, no aj napriek tomu sú tu svetlé momenty. Nechýba ani krásna piano medzihra, kým nedôjde k až industriálnemu inštrumentálnemu outru s dominantnou basou a kakofonickou gitarou. No a na záver prvej strany platne je asi najznámejšia skladba z albumu, REBEL REBEL. Parádne chytľavý Bowieho riff odštartuje veselú jazdu, textovo aj hudobne asi najpovznesenejšia pieseň na albume. Glam rock na štýl Ziggyho Stardusta spred dvoch rokov. Výrazná je tu tiež basa Herbieho Flowersa, ktorý hral s rôznymi veľkými menami na oboch stranách Atlantiku. Opäť vyzdvihnem druhú polovicu skladby, to musela byť na koncertoch riadna pecka.

Až baladický charakter má otvarák druhej strany, ROCK‘N‘ROLL WITH ME. V refrénoch dokonca až sťaby vianočný, či sa to zdá iba mne? Inštrumentálne pompézne spracovanie a Bowieho precítený vokál robia zo skladby naozaj solídny kúsok. Pozitívne naladí, avšak iba kým sa nespustí WE ARE THE DEAD. Ďalšia bomba. Melanchólia podkreslená klávesami a odovzdaným Bowieho spevom, ktorý miestami sťaby prorok skazy frázuje až strach ide. Naozaj, jeho práca s hlasom je tu na jedničku. Asi najzvučnejším indikátorom ďalšieho Bowieho hudobného smerovania je funkovica s názvom 1984. Odkazy na svetoznámy román sú tu jednoznačné. A aj napriek tomu, že vám hovoríme, čo si máte myslieť, tak chcete tancovať. Funky basa robí divy. Skladba však nemá charakter „jednoduchej“ kompozície, jednotlivé vrstvy tú do seba perfektne zapadajú a skladateľsky je to naozaj hodnotný kúsok. V skladbe BIG BROTHER je už mozog úplne vymytý, všetci uniformne nasledujeme veľkého brata. Hudobne ma nejako nenadchýna, avšak tú „vymytosť“ vystihuje, myslím si, perfektne. Plynulý prechod do záverečnej „blbôstky“ CHANT OF THE EVER CIRCLING SKELETAL FAMILY signalizuje záver platne. Až do posledného, zaseknutého, abstraktného „bra“ vo finále.

Po zvážení dávam albumu 4*. Zásluhou silného stredu albumu, ktorý v rámci trichotómie úvod-jadro-záver výrazne dominuje nad perifernými časťami.

Fun fact na záver: recenziu na tento deň som si naplánoval už vopred, sranda je, že ju publikujem presne 12-rokov po poslednom texte k tomuto albumu na Progboarde.

» ostatní recenze alba Bowie, David - Diamond Dogs
» popis a diskografie skupiny Bowie, David


Aerosmith - Toys in the Attic cover

Aerosmith / Toys in the Attic

POsibr | 5 stars | 2020-01-06 | #

Poslucháčska verejnosť, laická i odborná, zvykne tretí a štvrtý album Aerosmith označovať za kvalitatívny vrchol diskografie. Dnes sa pozriem na zúbok platni Toys in the Attic. Na prvých dvoch albumoch sa skupina stihla zohrať, vycibriť si vlastný rokenrolový zvuk a pomaly začína dobývať svet, resp. primárne USA. Čo ponúka tretia platňa?

V prvom rade je to rafinovanejší sound. Od debutu spred dvoch rokov kapela urobila míľové kroky a zvuk je menej surový, no stále dravý. S výdatnou dávkou boogie, miestami okorenený funky, dokonca štipkou psychedélie, no stále rock ala USA v podaní zlých chlapcov z Bostonu. Už v titulnej TOYS IN THE ATTIC je nastolené dravé tempo, gitary a bicie ženú dopredu. Tylerov spev je rovnako naliehavý, miestami krytý Perryho vokálom. Za zmienku stoja aj divoké gitarové vyhrátky, rozumne umiestnene v strednej časti piesne. UNCLE SALTY je práve ta štipka psychedélie, ktorú som spomínal. Už úvodný riff mi evokuje minulú dekádu, celé je to zaobalené do dunivej Hamiltonovej basy. Naozaj, v portfóliu kapely ide o čosi pomerne neobvyklé, no kompozične zvládnuté a rozhodne má miesto na albume. Zato kratučké, čisté sólo v podaní Joea Perryho je pre kapelu symbolické, ani on ani Whitford nezvykli na šiestich strunách prehnane onanovať. A ozvenové outro s opakujúcim sa veršom „Oooh, it‘s a sunny day outside my window“ len podčiarkuje psychedelický náboj skladby. ADAM‘S APPLE už začne pekne poctivo, rockovo-dravo. Aj tu sa dá odpozorovať ten charakteristický zvuk kapely, tvrdý rock, avšak bez straty na melodickosti a s prímesou boogie, ktorá rozhýbe telo, rozkýve hlavu. A už prichádza WALK THIS WAY, tak sa touto cestou vyberme aj my. Určite ide o jeden z hitov kapely, zo sedemdesiatok spolu s Dream On, Sweet Emotion a Back in the Saddle. Funky riff a bicie otvárajú divokú jazdu, čoskoro sa pridá valivá basa a zbesilý Tylerov vokál, plný sexuálnych narážok. Na toto sa dá aj tancovať. Pieseň si to odcvála, nudiť sa nedá ani na sekundu, zaslúžene ide o jednu z top kompozícií kapely, inštrumentálne výkony sú super, bez nejakých výstredností. Funk a hard rock v tom najlepšom prevedení, niekedy to skrátka ide dohromady. Prvú stranu platne uzatvára skladba plná dvojzmyslov, BIG TEN INCH RECORD. Je krátka, len niečo cez dve minúty, snáď len ako provokácia cenzorom a konzervatívnej verejnosti? Nechýba piano a dychová sekcia, r‘n‘b nádych je neprehliadnuteľný.

Parádny Hamiltonov bassový riff otvára ďalšiu hitovicu z albumu – SWEET EMOTION. Ozvenou sa ozýva tiež talkbox a šuchot rumba gulí. Až dravý riff nám pripomenie, že ide o poctivú rockovicu, aj keď miestami s exotickým nádychom. Hoci aj prítomnosťou marimby sprevádzajúcej Tylerov spev. Kramerova paľba na bicie odštartuje inštrumentálne outro, kde si členovia skupiny vyhodia z kopýtka, jam ako sa patrí. NO MORE NO MORE je ďalšia rýchla jazda, tentoraz za sprievodu piana. Miestami kľudnejšia, inokedy valivá a dravá. Posledná tretina je čisto inštrumentálna, tiež často nevídaný jav v diskografii Aerosmith. Rockový jam je však presne to pravé zakončenie piesne. ROUND AND ROUND je, dovolím si tvrdiť, najtvrdšia vec nielen na albume, ale v celom katalógu skupiny. Bradfordov drsný riff, za sprievodu apokalyptického Tylerovo spevu je heavy a je to metal. Hudobne skladba evokuje skôr Black Sabbath, než boogie-woogie hard rock Aerosmith. Ale je to výborné! Škoda, že takýchto pritvrdení v diskografii nie je viac (možno mi napadá ešte Nobody‘s Fault z ďalšieho albumu). Jeden z mojich favoritov v portfóliu. Obligatórna balada na záver je YOU SEE ME CRYING, opäť piano a tentoraz aj orchester. Tyler svoj hlas precítene polohuje do rôznych polôh. Možno aj tu sa inšpirovali Guns‘n‘Roses pri skladaní November Rain a ďalších balád. Zasólujú si tu aj Whitford aj Perry, skladba je naozaj inštrumentálna a kompozičná lahôdka. Opäť skôr výnimka, oproti dravému hard rocku kapely skôr na periférií, ale určite nie kvalitatívne! Výborná bodka za výborným albumom.

V mojom osobnom hodnotení je tento album vo veľmi, veľmi tesnom závese za Rocks, čiže bez pochyby 5 hviezd. Naozaj, na týchto dvoch albumov je kapela už vyprofilovaná, no ešte nezmorená drogami a internými konfliktami. A od druhej polovice 80. rokov sa už píše nová kapitola v dejinách kapely.

» ostatní recenze alba Aerosmith - Toys in the Attic
» popis a diskografie skupiny Aerosmith


Pink Floyd - Meddle cover

Pink Floyd / Meddle

POsibr | 5 stars | 2019-12-12 | #

Sťaby soundtrack z horového filmu je úvodná ONE OF THESE DAYS. Basové tóny navodzujú pocit blížiaceho sa nebezpečia, ktorý je čoskoro umocnený rezavou gitarou. Až v druhej polovici skladby sa pridajú bicie a titul naberá uchopiteľné kontúry, avšak napätie pretrváva až do konca. Z iného súdka sú zvyšné štyri skladby A strany platne. Tá vystihuje jeden význam anglického "Meddle" - teda hudobný mix, súbor motívov, viac či menej súvisiacich. Folková A PILLOW OF WINDS je najmä vďaka zásluhou Gilmourovej slideovky a jemného spevu ľahká ako vietor, prináša pokoj, takmer až ako uspávanka. Napätie zo začiatku albumu sa však zmenilo na melanchóliu. Zato FEARLESS je už od začiatku o čosi optimistickejšia, spoza záclony vykuklo slnko. Žiadne tlačenie na pílu, nesieme sa v pokojnom tempe. A z dôvodu, ktorý poznajú snáď len členovia Pink Floyd sa pieseň končí chorálom futbalových fanúšikov. Že by opäť "ozvena" názvu albumu, Meddle? No a so SAN TROPEZ si vykladáme nohy na stôl, Watersov hlas prináša žiarivé lúče. Zatiaľ to ešte nie je ten Roger, plný spoločenskej a osobnej reflexie, ako ho môžeme počuť na najznámejších koncepčných albumoch skupiny. A za sprievodu Wrightovho piana na záver si naozaj už len v prítmi baru zapáliť cigaru a doliať pohárik. Z rozjímania nás však vytrhne vytrvalý brechot a zavíjanie psa, SEAMUS si nedá povedať. Niekde na hranici country, blues a folku je táto, povedzme, až recesistická skladba.

Avšak vrchol a magnum opus, a nekriticky priznávam, moja najobľúbenejšia skladba od skupiny, prichádza na druhej strane platne. ECHOES je zážitok a hudobná cesta sama o sebe. Už od úvodných zvukových efektov človek cíti, že ho čaká niečo iné, než v prvej polovici albumu. Gilmourova gitara s Wrightovým pianom (prehnaným nejakým efektom) nás vovedú do iného sveta. Málokto dokázal zo šiestich strún vyžmýkať toľko emócie za tak krátky čas, bez prehnaného exhibicionizmu či zbytočného bravada. Nemenej dôležitou časťou inštrumentálneho intra je Watersova dunivá basa a Masonove perkusie, ktoré dotvárajú výnimočnosť začiatku. A už je tu omamný dvojhlas prvých dvoch spomínaných. Ozvena spievaného príbehu v človeku silne rezonuje, aj keď nezodpovedá klasickej rozprávačskej štruktúre. Metafory, abstrakcie. Pomedzi slohy sa nám Gilmour opäť pripomenie kaskádovitou gitarohrou, aby hneď vzápätí preklenul do čarovného sóla, ktoré sa nedá uchopiť slovami. Ani to nebudem skúšať, každý kto si chce dopriať trochu psychohygieny v dnešnom, čoraz viac monochromatickom svete, by si mal skladbu ísť pustiť. Sólo je krátke, ale emócie rozvlní o to výraznejšie. V ďalšej časti však už dominuje basa, za výdatného sprievodu bicích a rozladenej gitary. V pozadí sa ozýva Hammond. U mňa osobne toto intermezzo inklinuje až k nejakému proto-funku s psychedelickým nádychom. Po konci pasáže sme však opäť v zajatí vetra, z jaskyne počúvame ako sa vonku točí svet. Cítime, že začína hudobné crescendo, vytúžený klimax je za rohom. Cymbaly pomaličky ale isto burcujú emócie, očakávanie rastie. Wright hrá magickú melódiu na organe, tento príbeh sa už pomaličky končí, ale ďalší začína. Rozlúčka a nádej v jednom. A je to tu. Rozozvučia sa optimistické gitarové sirény, ozveny včerajškov vnímame, ale odhodlane kráčame v ústrety zajtrajškom. Ešte dve odspievané slohy spolu s niektorými opakovanými inštrumentálnymi motívmi zo začiatku a veľdielo pomaly stíchne. Gitarovo-organové outro je presne také, aké má byť. Vďaka.

Nuž, nejako som sa rozpísal. Za mňa určite plný počet, už len kvôli Echoes. Keď si tak čítam o tejto skladbe a v riadkoch stojí, že veľa pasáží v piesni je výsledkom hudobných experimentov členov, tak len zíram. Vďakabohu za takýchto experimentátorov. Takúto akútnu dávku invencie by potrebovala aj dnešná hudba (česť výnimkam). Ktovie ako to počuli ľudia v 1971-om?

» ostatní recenze alba Pink Floyd - Meddle
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd


Cream - Fresh Cream cover

Cream / Fresh Cream

POsibr | 5 stars | 2018-05-16 | #

Cream považujem za jeden z najpodarenejších britských exportov 60. rokov minulého storočia. A to aj s ohľadom na The Beatles. Trojica nadaných muzikantov, dominantných osobností, namiešala v 66-om veľmi výbušný koktejl, ktorý sa pretavil v jeden výborný debut. A bolo to ešte dynamickejšie, ešte hlasnejšie, než bolo v tej dobe zvykom. Surové, no zároveň lahodné, opradené psychedéliou, no so všadeprítomným pocitom poriadku – tak to nepochybne malo byť.

Pam, pam, pam, ba pam pam. V pozadí melodické hmmkanie. Žeby nejaká vyhrávka, ľahkovážna pieseň? Ale čoby, I FEEL FREE je intro ako hrom, stačí sa započúvať do nástrojov. Ženie sa to dopredu ako parný valec a to ani zďaleka nie je všetko, čo trio muzikantov v sebe skrýva. Dunivá Bruceova basa, Bakerovo búšenie ostošesť a famózny Clapton. Ak by sa niekto pýtal, čo má od hudby Cream očakávať, pustite im túto pieseň. N.S.U. sa tiež valí neohrozene vpred, Bruce s Bakerom akoby dávali preteky a Clapton im do toho vyhráva jedna radosť. Britské blues pre narkoleptikov, to je SLEEPY TIME TIME. Tu sa nespieva o láske, o boľavom srdci či o drine. Dôkaz toho, že aj parádne, uchu lahodiace blues môže mať text, ktorý sa neberie až tak vážne. Aj Clapton ukazuje, že je v prvom rade blúzmen. Tak pamätajte – life is a joy! DREAMING je taký psychedelický poprock (bez akýchkoľvek negatívnych konotácií, ktoré sa na toto spojenie nadviazali neskôr), čo raz dva prefrčí. SWEET WINE veru zreje ako víno, postupom času. Naberá grády, až kdesi v tretine odštartuje Claptonovo sólo za divokej účasti rytmickej zložky. Toto inštrumentálne expozé vypĺňa celé jadro skladby, až sa v závere vrátime k spievanej pasáži, ktorá nás dynamicky odprevadí ku prerábke jednej z najznámejších Dixonových piesní. SPOONFUL je surový blues náter. Hneď z úvodu odštartujú v súlade harmonika, basa, gitara i bicie. Skladba je akousi výkladnou skriňou členov kapely, počas živých vystúpení ju vedeli natiahnuť aj na 20 minút. Bruceov spevácky výkon v tejto piesni je jeden z mojich favoritov v celom katalógu Cream. Stredná pasáž je opäť vyplnená inštrumentálnymi explóziami, ktoré sršia nespútanou energiou, radosťou z hry a brutálnou živelnosťou. Skladba na záver prvej strany platne ako hrom.

CAT‘S SQUIRREL je až na kratučký úsek čisto inštrumentálnou záležitosťou (šialenosťou), počas ktorej do toho opäť raz všetci búšia ako o život. Svoju verziu nahrali, okrem iného, aj Jethro Tull, no neviem si ju z hlavy vôbec vybaviť. Zato k tejto surovej, tvrdej od Creamu sa vždy rád vrátim. Toto si tak pustiť v izbe v 66-om poriadne nahlas, susedia museli byť naozaj vďační. FOUR UNTIL LATE je zasa kratšou záležitosťou, bluesovka od Johnsona, ktorú si presadil a odspieval Clapton. Cítiť tu jeho neskrývaný obdiv k černošskému bluesmanovi. Spočiatku som skladbu až tak neregistroval, no čím viac počúvam tento album, tým viac si toho pokľudnejšieho tempa užívam. ROLLIN‘ AND TUMBLIN‘ je zasa presný opak, toto je zhudobnená výbušnosť, hard blues, ktoré rozhýbe snáď aj storočné sochy. Bruce to okrem basgitary vedel aj na fúkaciu harmoniku, o tom niet pochýb. Ďalší osobný favorit, I‘M SO GLAD, prichádza takmer na samý záver. A ja som teda tiež veľmi glad, že takýto album, takáto hudba uzrela svetlo (a ucho) sveta. Či už vytrvalá dunivá basa, Bruceov energický a emotívny spev, Bakerovo maratónske bubnovanie, či Claptonovo jednoduché (ale za to perfektne funkčné) sólo – všetko na skladbe je super. Gro skladby TOAD tvorí Bakerovo bubenícke sólo, pred ktorým aj ako nehudobník musím „smeknout“. Toľko dynamiky a energie, to je paráda. A navyše je to aj výborná rozcvička, keď človek skúša bubnovať s ním!

Moju náklonnosť k hudbe z tohto albumu je určite cítiť. Spolu s The Doors a Led Zeppelin ho radím k osobným favoritom a najlepším debutom nielen zo 60. rokov, ale vôbec. Baker, Bruce, Clapton – trojica hudobníkov, ktorí už predtým patrili k špičke na ostrovoch, tu definitívne vytesali svoje mená do histórie (rockovej) hudby. A za to im patrí moja neskonalá vďaka.

» ostatní recenze alba Cream - Fresh Cream
» popis a diskografie skupiny Cream


Bowie, David - Young  Americans cover

Bowie, David / Young Americans

POsibr | 4 stars | 2018-05-12 | #

Toto nie je rockový album. Bowie sa naplno oddal soulu, funky a R&B. Pozorný poslucháč si tieto náznaky mohol všimnúť už pri predošlom albume Diamond Dogs (napr. pieseň 1984). Po Ziggym Stardustovi ani chýru, ani slychu, kto by čakal provokatívny (glam) rock, ten zostane riadne prekvapený. Ide o žánrové dobrodružstvo inšpirované (primárne) černošskou hudbou. Bowie upustil od šialených účesov, zahodil bizarné kostýmy, dal si zásadnú dávku kokaínu a nahral tento album. A pozval si aj Johna Lennona.

Titulná pieseň naznačuje, čo od albumu čakať. Dominantný saxofón (vynikajúci David Sanborn), chytľavé rytmy, dunivá basa, sprievodné vokály a precítený (soul a funky) spev. Zhudobnený príbeh amerických mladomanželov je plný pozitívnej energie, postupne naberá grády a kulminuje divokými veršami, až sa zas vráti k hlavnej melodickej linke. WIN je Bowie v typickej soulovej polohe. Žiadne drastické rytmické eskapády, precíteny spev, pomalé až stredne rýchle tempo, kulisa v podobe sprievodných vokálov iba dokresľuje emočnosť piesne. FASCINATION odštartuje veľmi dôrazná basa, ktorá dominuje celej piesni. Už od úvodných tónov počuť, že toto bude serióznejšia záležitosť, temné funky, v ktorom Bowie opisuje svoje pocity a motiváciu, svoju fascináciu, ktorá ho dokáže pripútať a podnecuje v ňom nevídanú kreativitu (skrátka, Bowieho žánrová všestrannosť a nespútanosť v kocke). Vyzdvihnúť musím opäť aj Sanbornov saxofón, ktorý je ale modulovaný wah pedálom! Naozaj zaujímavý zvuk, kompozične spolu so doprovodným spevom robia z piesne parádnu záležitosť. Posledná tretina skladby je funky explózia, ktorá nepotrebuje komentár. Prvú stranu platne uzatvára RIGHT. K tejto skladbe len jedno – viete, ako sa o niektorých skladbách hovorí, že sú ideálnym podmazom k sexu? Tak táto pieseň do takéhoto playlistu nepochybne patrí, od začiatku, až po (šťastný) koniec.

Pieseň so spirituálnym názvom – SOMEBODY UP THERE LIKES ME – je opäť raz nefalšovaný funky soul, kde Bowie zo seba vydal naozaj všetko. Zo sprievodných vokalistov tu počuť predovšetkým Luthera Vandrossa, ktorý čoskoro odštartuje tiež úspešnú sólovú kariéru. A zasa raz parádny Sanborn, to ságo s basovým pozadím je hypnotizujúce. Táto divočina naozaj rozhýbe telo a rozkýva hlavu, môj obľúbený kúsok z albumu! Mierne prekvapivo pôsobí zaradenie beatlesackého coveru ACROSS THE UNIVERSE a dokonca s hosťujúcim Johnom Lennonom! Tu už bádať trochu rockovejší nádych, avšak vyznievajúci v duchu zvyšku platne. John si tu zahral na gitaru a „tieňoval“ Bowieho spev. Podarená prerábka, obzvlášť klimax. Tam John a David znejú, akoby si trúfli naozaj na celý svet! CAN YOU HEAR ME považujem za najmenej zaujímavý kúsok na albume, nič oslňujúce, taký priemer. Nenazýval by som to až vatou, ale možno by som si album vedel predstaviť aj bez tohto kúska. Lennon sa ešte predstaví v záverečnej FAME. A toto je funk rock, ako sa patrí! Gitarová vybŕnkavačka v pozadí, spev, bum basa – má to charakter jam-u a ide z toho nefalšovaná a živočíšna energia. Výborná bodka za albumom.

David Bowie sa opäť raz predstavil v inom žánrovom šate. Obklopil sa novými hudobníkmi, vyskúšal niečo nové a… vyšlo mu to. Minimálne v mojich ušiach ide o mimoriadne podarenú hudbu, aj keď rock to je len na periférií. Tento album točím veľmi rád a asociujem s ním aj veľmi príjemné životné obdobie. V kontexte Davidovej tvorby je ťažko hľadať jednotný hodnotiaci meter (a už vôbec nie na hviezdičkovej stupnici), ale pracujme s nástrojmi, ktoré máme – 4 a 1/2, zaokrúhlim nadol.

» ostatní recenze alba Bowie, David - Young Americans
» popis a diskografie skupiny Bowie, David


Aerosmith - Aerosmith cover

Aerosmith / Aerosmith

POsibr | 3 stars | 2018-05-06 | #

Rovnomenný debut skupiny Aerosmith ponúka zaujímavú sondu do ranného obdobia kapely, ktorá neskôr v 70. rokoch patrila medzi najúspešnejšie rockové veličiny v USA (v menšej miere aj vo svete). Okresaný zvuk, opatrný (miestami až nesmelý) prístup k hre a predsa tam počuť to, čím sa bostonská pätica preslávila. Rockovú spontánnosť a drajv. Sú nepochybne aj podarenejšie a vyrovnanejšie debuty, ale o nepodarku nemôže byť reč. Ako to počujem ja?

Plejáda riffov a fráz, to je MAKE IT. Človek, ktorý má Aerosmith napočúvaný, sa určite pozastaví nad Tylerovým hlasom, ktorý je úplne iný než na iných nahrávkach. Spevák priznal, že pri nahrávaní prvotiny bol miestami taký nesvoj, že účelovo menil svoj hlas. Avšak rock to je stále poctivý, valivý, primerane tvrdý. SOMEBODY je taktiež priamočiara skladba, počuť tu zárodky plodnej spolupráce oboch gitaristov, súhra Whitforda s Perrym je jeden z poznávacích znakov skupiny. DREAM ON je nepochybne najznámejšia skladba z albumu, jedna z klasík skupiny vôbec. Nádherná balada, mne vôbec neprekáža, že je pomerne obohratá. Kompozične skladba nie je vôbec zložitá, v jednoduchosti je krása. Precítený spev sa strieda s hymnickým refrénom, emočne naozaj podarená pieseň. Americké blues, to je ONE WAY STREET, zrejme najdlhšia skladba, akú skupina kedy nahrala. Zdvojené gitary, basa a bicie, pridá sa harmonika a máme tu parádny melodický motív, ktorý sa drží od začiatku do konca. Tyler odspieva typický príbeh o neposlušnej žene, ktorá chlapovi skrátka nedopraje. Gitaristi si dokonca aj zasólujú, v priamej nadväznosti na seba. To nie je v repertoári skupiny až taký častý jav, tých sól naozaj nemajú až toľko.

Dravá gitarohra otvára druhú polovicu platne, MAMA KIN je rockovica ako oči, surová, nefalšovaná, rebelantská. Dunivá basa, rezavé riffy, vskutku podarený hard rock na bostonský spôsob. WRITE ME A LETTER pokračuje v nastolenej rockovej línií, má chytľavý refrén a to je asi tak všetko. MOVIN‘ OUT je však už o čosi zaujímavejšia, kompozične sa totiž odlišuje od štandardu, ktorého sa skupina drží. Nie je to žiaden prog, či art rock, avšak kapela rozhodne trochu zvoľnila a zaexperimentovala, predovšetkým pri striedaní motívov. Veľmi zaujímavé a podarené, škoda, že týmto smerom členovia nevykročili častejšie. WALKIN‘ THE DOG je jediná neautorská verzia, ide o coververziu staršej R&B piesne. Originál nepoznám, neviem teda posúdiť nakoľko odlišná je tento variant. V takejto podobe však ide o štandardný hard rock, strihnutý dávkou blues.

Album je pomerne krátky, minutáž neprekračuje číslo 35. Na debut to je slušné, aj keď stále počuť, že členovia skupiny ešte len hľadajú svoj zvuk. Aj napriek tomu sa teším na každý posluch a album sa mi páči čoraz viac. V rámci zachovania akej-takej objektivity sa však pri hodnotení krotím. Od Get Your Wings to však už nebude potrebné.

» ostatní recenze alba Aerosmith - Aerosmith
» popis a diskografie skupiny Aerosmith


AC/DC - Back in Black cover

AC/DC / Back in Black

POsibr | 5 stars | 2018-01-06 | #

Nie veľa skupín sa so smrťou nosného člena (jedného z) popasovalo tak, ako to zvládli títo Austrálčania. Pol roka po februárovej smrti Bona Scotta v 1980om zomrela ďalšia legenda, John Henry Bonham z Led Zeppelin. A zatiaľčo britská vzducholoď svoju púť vtedy ukončila, austrálski elektrikári vstali z popola ako Fénix. Dokazuje to, že nie iba jedna voľba po takejto udalosti je správna, do hry tu vstupuje veľa okolností a je potrebné rešpektovať rozhodnutie členov kapely.

Čierny obal albumu pietne pripomína zosnulého Scotta, no nálada nie je trúchliaca. Uctiť si kamaráta a kolegu v zbroji sa dá aj ťažkotonážnym hudobným nádelom plným energie a sily, presne ako sme boli u kapely zvyknutí.

Dnes nebudem sodnovať jednotlivé skladby ani námatkovo, ide proste o kolekciu piesní, ktoré majú drajv, šťavu a zasiahnu vás ako prúd, rozhýbu telo a rozkývu hlavu. Lepší štart do dekády si človek ani nemohol priať, ide o fantastický hard rock, ktorý človeku dá motiváciu lepšiu než tisícovka Red Bullov.

S nahrávaním albumu sa spája zaujímava príhoda. Skupina sa rozhodla nahrať ho na Bahamách (z daňových dôvodov), ktoré však v tom čase zasiahla tropická búrka. Myslím si, že túto veternú smršť sa kapele podarilo zdarne skrotiť a pretransformovať do desiatky mimoriadne podarených skladieb.

Táto hudba sa na nič nehrá, je priamočiara a úderná, energická a cítiť z nej poctivé muzikanstvo. Je to proste rock!

» ostatní recenze alba AC/DC - Back in Black
» popis a diskografie skupiny AC/DC


Temple of the Dog - Temple of the Dog cover

Temple of the Dog / Temple of the Dog

POsibr | 5 stars | 2017-10-07 | #

Say hello 2 heaven, Chris...

Temple of the Dog je v prvom rade poctou pre zosnulého Andrewa Wooda, ktorý sa predávkoval heroínom v roku 1990. Jeho kamarát Chris Cornell dal dohromady partiu muzikantov, ktorí o pár mesiacov neskôr vydávajú zásadný grungeový album Ten, už pod štítkom Pearl Jam. Hudobne sa ale nemusíme držať všakovakých nálepok, ide o poctivý rock s príchuťou 90. rokov. V máji nás opustil aj, žiaľ, sám Cornell. Jeden z najväčších hlasov za sebou zanechal naozaj veľmi hodnotné dedičstvo a Temple of the Dog tam rozhodne patrí.

Hneď na úvod nás čaká SAY HELLO 2 HEAVEN, adresná pieseň v spomienke na spomínaného Wooda. Zvonivá gitara rozbrní sluchovody a razom sa pridá Cornell s precíteným spevom, miestami ľahkým ako vánok a inokedy zase dravým, sťa búrka na mori. Naozaj ide o parádny kúsok. Následne prichádza jedenásťminútová REACH DOWN, podľa mňa trošku nerozumne umiestnená hneď na úvod albumu, keďže miestami mi pripadá pridlhá. Začiatok v klasickom rockovom kabáte je veľmi slušný. Približne v polovici sa začína dlhé gitarové sólo, ktoré síce neohúri, no ani neurazí. Vyzdvihol by som vytrvalé bubnovanie Matta Camerona, ktorý do toho búši s odhodlaním a vervou. HUNGER STRIKE je komerčne najúspešnejšia skladba z albumu, zároveň ide o prvú skladbu, na ktorej zaznel hlas Eddieho Veddera. Pieseň má všetky znaky hitovice, no to jej vôbec neuberá na príťažlivosti, aj keď o vrchol albumu podľa mňa nejde. PUSHIN' FORWARD BACK sa začne dravou gitarohrou a už na nás útočí Cornell. Nefalšovaný grunge, ak by sme chceli skladbu žánrovo špecifikovať. Opakujúci sa vokálny motív je obalený gitarou Mikea McCreadyho a celé to okolo nás prefrčí, ani sa nenazdáme - ostáva iba dobrý dojem. Mojím osobným favoritom je skladba CALL ME A DOG, melancholická balada, smutná vo svojej kráse. Emócie sú jasne identifikovateľné, či už sprostredkované spevákom, či gitaristom. V skladbe je aj krátke, no nádherné gitarové sólo. Pieseň je naozaj vynikajúca, len to netreba preháňať s jej počúvaním, keďže by človek prepadol depresiám. Veľmi dobrá práca.

TIMES OF TROUBLE je ďalšia podarená skladba, ktorá sa nesie v pokojnom duchu, až na samotný záver, kde Cornell naozaj predvádza čosi čarovné. V skladbe zaznie aj sólo na fúkaciu harmoniku (Cornell), čo by človek v grunge veľmi nečakal. Textovo je skladba výborne ošetrená, dokumentuje závislosť od heroínu (ale dá sa aplikovať na čokoľvek) a žiaľ, frustráciu a trápenie, s ňou spojené. Spevák tu strieda rôzne hlasové polohy, perfektne je tu počuť, čo tento človek s hlasivkami dokázal. WOODEN JESUS tematicky nadväzuje na predošlú skladbu. Bicie a perkusné entreé pripraví človeka na ďalšiu emotívnu vec. Toto je soundtrack k závislosti, ak by človek počúval len melódiu, mohol by mať dojem pozitívnej skladby, avšak text nás vráti do reality. Metaforické obrazy sprostredkujú zúfalosť, sebapoškodzovanie, depresiu. Celkovo platí, že album je textovo na výbornej úrovni, za čo určite patrí vďaka Chrisovi Cornellovi. YOUR SAVIOR má už od počiatku príchuť čohosi pre album exotického. Opakujúci, sekaný gitarový motiv poskytuje kulisu pre znechuteného a nahnevaného Cornella. McCready si tu strihne aj zaujímavé gitarové sólko, opäť krátke, ale úderné. FOUR WALLED WORLD sa nikam neponáhľa, naopak, je veľmi ťaživá a hutná, parádna práca s gitarou dokresľuje atmosféru beznádeje. Pieseň má výborné dynamické outro, s Cornellovým krikom a parádnou inštrumentálnou zložkou (gitara!). Na záver nás čaká ALL NIGHT THING, symptomatické plechovým bubnovaním a zvukovou kulisou alá organ (hrá naň producent Rick Parashar). Je to melancholické, má to nádych blues a cítiť z toho rozlúčku, náznak zmierenia. Parádna vec, parádny koniec.

Album je naozaj podarený, toto je pocta ako hrom. Myslím si, že Cornell a spol. odviedli pri spomienke na Wooda vynikajúcu prácu. Bohužiaľ, najsilnejšie emócie sú často podnietené tragédiou a hlbokým smútkom. Aj taký je život, aj taká je hudba. Vďaka za tú atmosféru, pohladí dušu a donúti človeka zamyslieť sa. Vďaka.

Odpočívajte v pokoji, Andrew Wood a Chris Cornell.

» ostatní recenze alba Temple of the Dog - Temple of the Dog
» popis a diskografie skupiny Temple of the Dog


Black Sabbath - Paranoid cover

Black Sabbath / Paranoid

POsibr | 5 stars | 2017-09-16 | #

Recenzií na album tu už je dosť, takže vo svojom príspevku sa skôr posnažím opísať dojmy a neponúknem komplexný, hudobno-teoretický rozbor (na ktorý nie som a ani nechcem byť kompetentný). Vlna 5* hodnotení hovorí sama za seba a ja sa k nej bez najmenšieho zaváhania pripájam.

Žiadne bezstarostné vylihovanie v tráve, už od úvodných tónov platne čelíme hrôze a temnote, nad hlavou sa mihajú bombardéry a zvuk pretína siréna. Gitarové výpady podkresľujú napätú atmosféru, človek je v strehu. Vydýchnyť si nie je kedy, adrenalín lomcuje telom až do posledných sekúnd. Pokoj neprinesie ani titulná skladba, zaobalená do jedného z najznámejších riffov vôbec. A sólo tiež neprospieva paranoidným jedincom, ukazuje, čo to je byť v stave ohrozenia s neustálym obzeraním sa. Mrazivá a pomalá melanchólia v PLANET CARAVAN ponúka mierne spomalenie, avšak nie veselú úľavu. Kozmická beznádej a láska, odovzdanie sa osudu. Ťažkotonážny riff v IRON MAN je rukopisom železného netvora, ktorý ľudstvu nastavuje nemilosrdné zrkadlo. Utekaj a zachráň sa kto môžeš!

Apokalyptické vízie sprostredkované birminghamskou štvoricou prorokov, to je ELECTRIC FUNERAL. Toto je asi jediná depresia, ktorú by človek chcel mať - hudobne servírovaná, mraziaca a nebezpečne nádherná. HAND OF DOOM je katarzia , kde sa pomalšie pasáže, symbolizujúce momenty pred posledným zúčtovaním, striedajú s údernými výpadmi plnými výčitiek. Toto je život ľudí, ktorí si ulietajú na čarovnej ihle. Krátka, ale za to zlovestná, je inštrumentálka RAT SALAD. Žiadna plnka, do čierneho a beznádejného koloritu albumu to skrátka pasuje. Kto čaká happyend, nedočká sa. Delírium a napätie vo FAIRIES WEAR BOOTS je dôstojnou rozlúčkou s albumom. Hudba ako stvorená na nočné počuvanie pri ceste domov tmavými uličkami. Ale kto sa tmy bojí, nech nikam nechodí!

Čo ešte dodať. Moj najobľúbenejší album od jednej z mojich najobľúbenejších kapiel. Je to temné, ale je to výborné. Štýlotvorné, tvrdé, skrátka koktejl strachu, ťažkotonážnych riffov, virtuozity, beznádeje, hnevu a zároveň umeleckej integrity s dôraznou výpovednou hodnotou.

» ostatní recenze alba Black Sabbath - Paranoid
» popis a diskografie skupiny Black Sabbath


Alice Cooper - Billion Dollar Babies cover

Alice Cooper / Billion Dollar Babies

POsibr | 4 stars | 2017-09-10 | #

Ak by ste dnes vedľa seba začuli otázku: "Kto je tá čierna pomaľovaná teta v cylindri?", tak je dosť možné, že sa nachádzate na koncerte Alica Coopera. V súčasnosti už tmavý makeup a čierna "hororová" linka pôsobí miestami skôr úsmevne, ale v minulosti vhodne korešpondovala s umelcovým vystupovaním a spevom. Dnes si posvietim na miliardové detičky.

HELLO, HOORAY je pseudo-kabaretná prerábka 5 rokov starej piesne, pôvodne nahranej Judy Collinsovou. Kapela hrá s pompou, dáva tušiť tomu, čo príde. Vyčnieva Dunawayov basgitarový motív, sám Cooper ukáže viacero polôh svojho hlasu, ale nejde o žiaden exhibicionizmus. Počnúc skladbou RAPED AND FREEZIN' sú na albume už iba pôvodné kompozície. Ide o hard rockovú vec, na ktorú sa dokonca dá aj tancovať (nehľadiac na názov). Zaujímavé je tiež počúvať gitarovú súhru Glena Buxtona a Michaela Brucea, sóla si však zahral vo väčšine piesní tretí hráč - Steve Hunter, ktorý sa objaví v tejto dekáde ešte na štyroch ďalších albumoch skupiny. Jednou zo známejších vecí na albume je singel ELECTED, klasický cooperovsko-rockový koktejl: bublajúca basa, charakteristický chrapľavý vokál, vytrvalé bubnovanie a niekde v pozadí gitarky. Titulná BILLION DOLLAR BABIES je vynikajúca, Cooperovi vokálne sekunduje Donovan Leitch, známa to postava britskej folk-psych-rockovej scény. Parádny riff odštartuje nefalšované rockové "řádení" a už si Cooper s Donovanom vymieňajú spevácku štafetu, striedajú sa, tieňujú sa a naozaj je to celé podarené. Aj gitarové mini-sólka sú funkčné, aj basa všadeprítomná. Bodavé basové tóny odštartujú UNFINISHED SWEET, hneď sa pridajú bicie a riff a výsledkom je najdlhšia skladba na albume. V piesni sa pracuje s viacerými náladami a melodickými motívmi, gitary sú ošetrené efektami a celkovo nejde o žiadnu konvenčne vystavanú záležitosť, čo možno ocenia fanúšikovia art/progových/experimentálnych postupov. Ak vám isté pasáže pripomínajú pieseň Elected, tak ste na správnej stope.

Veľmi známou je aj NO MORE MR. NICE GUY a niet sa ani čomu čudovať, riff je naozaj veľmi vydarený a fanúšik klasického roku ho s najväčšou pravdepodobnosťou pozná. A ak nie, tak refrén určite zarezonuje, predsa len ide o jednu z najznámejších Cooperových vecí. Akustická gitara prepletená basou odštartuje GENERATION LANDSLIDE, ďalšiu výbornú pieseň. Parádne odspievaná pieseň je cielená na konzumnú americkú spoločnosť, Cooper nebol žiaden konformista. A zahral si aj na fúkaciu harmoniku v podarenej medzihre. Záverečné inštrumentálne outro to celé korunuje a robí z piesne jedného z mojich umelcových favoritov. SICK THINGS navodzuje dusnú atmosféru, iba podporenú zlovestným Cooperovým spevom a frázovaním, tieňovaným neblahým šepotom. Diablove slová? Možno. A pochváliť treba aj Huntera, ktorého sólo na záver je tiež hodnotné. MARY ANN priamo nadviaže na koniec predchádzajúcej skladby, avšak piano zo skladby robí veľmi netradičný kúsok, minimálne v kontexte ostatných piesní. Toto nie je rock, ale skôr nejaký kabaret, vyznanie. Rušivý dojem to však zanechať nestihne, nakoľko skladba má iba niečo cez dve minúty. Posledná I LOVE THE DEAD je ako názvom, tak textom a hudobným obsahom stelesnením Cooperovho poňatia tzv. shock rocku. Je to temné, zlovestné, hrôzu nahaňajúce, akési smrtonosné divadlo, kabaret kostí a krvi. Keď Cooper spieva svoje "I love the dead." takmer až veselým nádychom, človek ostáva v úžase, o čom vlastne je tento človek. Naozaj veľmi vydarený kúsok na záver, presne vystihuje hororové alter-ego Vincenta Furniera, s menom Alice Cooper.

Jeden z mojich obľúbených albumov od tejto skupiny a speváka. K absolutóriu platni čosi chýba, ale určite je to jeden z podarených amerických exportov prvej polovicie70. rokov. Tak pustite si album a milujte mŕtvych s nami.

» ostatní recenze alba Alice Cooper - Billion Dollar Babies
» popis a diskografie skupiny Alice Cooper


Band, The - Music from Big Pink cover

Band, The / Music from Big Pink

POsibr | 3 stars | 2017-09-01 | #

Skupina s veľmi zaujímavým, no zato v maximálnej možnej miere pravdovravným názvom The Band, si renomé získala predovšetkým ako sprievodná kapela Boba Dylana. V roku 1968 vychádza ich debutový album s názvom Music from Big Pink (Big Pink je dom, v ktorom skladby vznikali). Mimochodom, ide o album, ktorý značne ovplyvnil Claptona a dokonca to bol jeden z faktorov jeho odchodu z legendárnych Cream (podľa jeho vlastných slov). Dokázala kapela vykročiť z tieňa amerického barda? Poďme sa na to pozrieť.

Album otvára pomalé, smutné blues v podobe TEARS OF RAGE. Krásna gitarohra zvoní emóciami a vokálnu štafetu odštartuje Richard Manuel. Je to precítené, nevtieravé a na úvod platne veľmi solídne. Vo veselšom a dynamickejšom duchu sa nesie TO KINGDOM COME, skladbu zdobí predovšetkým Robertsonovo záverečné sólo na gitaru, ináč sa jedná skôr o akýsi štandard, nič oslnivé, no neurazí. Pomalšia je tiež pieseň IN A STATION, opäť sa však nemôžem zbaviť dojmu akejsi, nazvime to, vaty. Miestami sa skladba akosi lenivo vlečie, cieľ v nedohľadne. Prvýkrát si zaspieva aj Rick Danko a to v ďalšom bluesovo nadýchnutom čísle, CALEDONIA MISSION. V skladbe sa pekne dopĺňajú gitara s pianom, práve miesta, kde sú tieto dva nástroje najzvučnejšie, držia skladbu nad priemerom. Striedanie pomalších pasáži s rýchlejšími je tu efektívne prevedené. Avšak najkrajšia vec prvej strany platne a vôbec celého albumu prichádza až teraz, THE WEIGHT. Americké country blues se vším všudy, Helm tu odspieval svoj majstrštyk (nezabúdam samozrejme ani na Danka, ktorý si tu zaspieva v druhom slede tiež). Podmanivá a emotívna skladba vysiela do mozgu projekcie amerického juhu, sedačky na drevenej terase a zapadajúceho slnka. Zaujímavé aj vzhľadom na to, že štyria z piatich pôvodných členov boli Kanaďania, z U.S.A. bol iba Helm (a práve ten to odspieval).

WE CAN TALK zbehne ani človek nevie ako, s organom tu čaruje Garth Hudson, jediný nespievajúci člen kapely Kapely. Smutnoveselý začiatok má LONG BLACK VEIL, jediná neautorská vec (z pohľadu členov skupiny) na albume. Vyzdvihnúť musím predovšetkým Dankov vokál, z ktorého priam sála emócia, miestami bolesť, potom nádej, zmierenie. Za organové intro v piesni CHEST FEVER by sa veru nemusel hanbiť ani Jon Lord a kladný dojem ešte umocňuje Robertsonova gitara. Veľmi dobrá skladba, na druhej strane platne jedno zo silnejších čísel a zároveň jednoznačne najrockovejšia vec na albume. Priaznivci organovej hudby a pasáží určite ocenia Hudsonove kvality. LONESOME SUZIE je balada, ktorá je nepochybne precítená, no mňa nijako extra neočarila. Smutný spev, v pozadí gitarka, no na môj vkus pridlhé a príliš melancholické. THIS WHEEL'S ON FIRE je skladba z pera Ricka Danka a Boba Dylana. Je to rock, osobne tam cítim slabší psychedelický nádych a to je asi tak všetko. Cítiť, že sa už blíži koniec. A aby smutných vecí na albume nebolo primálo, melanchóliou presiaknutá je aj záverečná dylanovka I SHALL BE RELEASED. Dôstojná rozlúčka s platňou, aj keď vokál mi príde miestami až príliš vysoko položený, akoby nasilu.

Aby som odpovedal na otázku, položenú v úvode recenzie, áno, The Band týmto albumom dokázali, že sú svojbytným a životaschopným hudobným telesom. Veľmi solídny debut, avšak miestami sa nemôžem zbaviť dojmu akejsi vaty, predovšetkým na prvej strane albumu. Ďalej mi nerežú niektoré baladické kúsky, najmä ich prevedenie (nie počet). Osobne by som kvôli Music from Big Pink určite neodišiel zo skupiny s Bakerom a Bruceom (nehľadiac teraz na medziľudské škrípanie). Celkový dojem mám pozitívny, ale zvláštny citový vzťah k albumu nemám (snáď iba k piesni The Weight). Čas hviezdičkovať - vidím to na 3,5 a tentoraz zaokrúhlim nadol, kvôli menovanému a aj vzhľadom na to, že ďalší album je v mojich očiach a ušiach určite lepší.

» ostatní recenze alba Band, The - Music from Big Pink
» popis a diskografie skupiny Band, The


Foghat - Night Shift cover

Foghat / Night Shift

POsibr | 4 stars | 2017-07-22 | #

Vonku tridsiatky a chcelo by to schladiť. Ale studený nech budem až pod zemou, teraz to chce šťavu. Riešenie: Foghat - Night Shift. Pozor, táto hudba môže rozprúdiť krv a aj v ľahostajných jedincoch zapáliť oheň! Používať len na vlastné riziko (vďačne)!

Už od prvej sekundy je jasné, že toto nebude žiadna uspávanka. DRIVIN' WHEEL hneď roztočí ozubené kolesá, priamočiary rock, ktorý ma drajv. Energická gitara, vytrvalé bicie a živelný spev, recept na úspech. Ťažkotonážny riff a bicie otvárajú aj druhú skladbu, spať naozaj nebudeme. DON'T RUN ME DOWN trošku uberie v tempe (ale iba na začiatku), aspoň sa môžeme vydýchať po otváračke. Priatelia, toto je hard rock v čírej podobe a lá Foghat. Prechody sú naozaj super, budia v človeku túžbu žiť život naplno! Budem však úprimný, inštrumentálne outro by možno chcelo trošku skrátiť. Rokenrol v riadne drsnom kabáte, to je BURNIN' THE MIDNIGHT OIL. Musím pochváliť gitaru, Price vedel naozaj vyprodukovať ťažké riffy a na slide si to dával krásne. Celkovo ale skladba vyznieva priemerne, môžeme trošku bádať kvalitatívne zaváhanie, ale celkovému dojmu to neublíži.

Čo prinesie titulná pieseň? Serióznosť od prvých tónov, NIGHT SHIFT nebrať na ľahkú váhu. Veľmi zaujímavý riff, osobne v ňom počujem akýsi proto glam metal 80. rokov. Ale už po zhruba minúte a pol (a nejaké drobné) príde krásne precítené sólko, krátke ale funkčné. Celkovo v skladbe naozaj počuť Priceove gitarové kvality, mohli by sme to nazvať akousi výkladnou skriňou jeho hry. HOT SHOT LOVE by si človek vedel možno predstaviť aj na nejakej tancovačke (pozor, nie na diskotéke dnešného typu!). Je to predovšetkým vďaka perkusiám, ktoré dodávajú skladbe zaujímavý, nazvime to exotický, nádych. Potom prichádza vcelku podarený cover známej TAKE ME TO THE RIVER. Skladba relatívne vystihuje vyznenie albumu, ktorý má výborný začiatok a koniec, ale stred je vlažnejší. Nie zlý, to vôbec, ale skôr osciluje v miernejších vodách, nejde z toho taká energia ako na začiatku. Ale ako som už naznačil, prichádza druhý vrchol albumu (pre mňa určite), "povinná" balada na albume - I'LL BE STANDING BY. Emócie cítiť už od úvodu, srdcervúca gitara. Skláňam poklonu. A samozrejme text a spev, na lásku nesmieme zabudnúť. No a gitarová rozlúčka... to je niečo. Žiadna extravagancia, presne takto to do piesne pasuje a takéto sóla milujem.

Myslím si, že aj týmto albumom dvojica Peverett/Price dokázala, že naozaj majú skladateľské kvality. Ak by niekto chcel počuť ukážku poctivého hard rocku 70. rokov, popri Zeppelínoch, Párploch a ďalších renomovaných značkách by som tam s čistým svedomím pridal aj Foghat. Uberám hviezdu a pol (ale zaokrúhlim nahor, ako ma v škole učili) za trošku vlažnejší stred. Tento album bol dávnejšie mojím prvým kontaktom s kapelou a pánečku, že som sa trafil! Hudba, ktorá neomrzí.

» ostatní recenze alba Foghat - Night Shift
» popis a diskografie skupiny Foghat


McCartney, Paul - Band on the run cover

McCartney, Paul / Band on the run

POsibr | 5 stars | 2017-07-04 | #

Relatívne nedávno oslavoval Sir Paul McCartney úctyhodných 75 rokov, z ktorých väčšinu symbolizuje veľmi plodná umelecká tvorivosť. Naozaj málokto sa môže pochváliť takýmto katalógom piesní, navyše posluchovo veľmi slušných záležitostí. Dnes si na paškál vezmem album Band on the Run, piaty Paulov po odchode z The Beatles, tretí s "Krídlami".

Album otvára aranžérsky veľmi zaujímavá titulná pieseň. Gitarovo-klávesové entrée plynulo prejde do pokojnej, viachlasne spievanej pasáže, ale čo to, prichádza parádny gitarový zlom a sme v druhej kapitole. To však nie je všetko, orchestrálne ladená medzihra nás posunie do najchytľavejšej časti, v ktorej Macca spieva aj titulné BAND ON THE RUN. Veľmi pekný, pohodový kúsok, dôkaz toho, že McCartney naozaj vie robiť umelecký pop vysokých kvalít. Silný otvarák, budú ďalšie piesne iba podliezať laťku? Ale kdeže, už JET je super rockovica, nenechá vydýchnuť, ženie dopredu. Musím pochváliť gitarohru, jednoduchá no precízne odvedená práca. BLUEBIRD je pokojnejšia záležitosť, so zaujímavými africkými perkusiami a inštrumentáciou. MRS. VANDEBILT je opäť dynamickejšia pieseň, s úžasnou basovou linkou. Ho-hey-ho! Chytľavá záležitosť, za zmienku určite stoja aj gitarové a saxofónové sólka. Zaujímavá je posledná pieseň prvej strany platne, LET ME ROLL IT, či už gitarovým riffom, alebo "ozvenovým" vokálom. Zmeny nálad tu naozaj pasujú, krásna pieseň a zároveň vyznanie.

Výrazná basa lemuje aj pieseň MAMUNIA, opäť pohodová skladba, nesúca sa v pomalšom tempe, zrýchli len v refréne. Taký soundtrack k ničnerobeniu, kvalitná hudba k relaxu. Za zmienku určite stojí zaujímavo vyriešený, prelínajúci sa vokál v 3/4 skladby. Opäť dôkaz toho, že nejde o žiadnu tuctovú popovú odrhovačku. V piesni NO WORDS si môžeme užiť aj sláčikové kvarteto a orchestráne dychy, ide však o najkratšiu skladbu na albume. Kompozične zaujímavá je skladba PICASSO'S LAST WORDS, ktorej kostra údajne vznikla zo stávky McCartneyho a Dustina Hoffmana. Je to však taká oddychovka, celkovo druhá polovica druhá polovica albumu sa nesie v pokojnejšom duchu než rockovejšia prvá strana platne. Skladba je fajn, možno trošku pridlhá na môj vkus. Z pokojnejšieho koloritu však vybočuje záverečná pieseň 1985, ktorá je dynamická a valí sa vpred. Veľmi sa mi tu páčia prechody a vyzdvihnúť musím aj všadeprítomný motív na piano. A ten záver, v ktorom sa mieša gitara, orchester, vokály, piano a ktovie čo ešte je veru podarený. Naozaj dôstojná rozlúčka s albumom.

Zhrniem to, album sa mi naozaj páči, aj keď možno druhej polovici by som, osobne, dodal trošku viac dynamiky. Ak sa mám vyjadriť v hviezdičkovom jazyku, nie som si istý či to vidím na plnohodnotných 5, ale moje hodnotenie určite osciluje v tej oblasti. No keďže Paul McCartney mal nedávno tie narodeniny a ja som túto recenziu veľmi dlho odkladal (napísať ju som sa rozhodol ešte minulého roku), veru albumu ten plný počet dám. Je to predsa super hudba.

» ostatní recenze alba McCartney, Paul - Band on the run
» popis a diskografie skupiny McCartney, Paul


Steely Dan - Can't Buy a Thrill cover

Steely Dan / Can't Buy a Thrill

POsibr | 5 stars | 2017-07-02 | #

Ak zmiešame pop, rock, jazz, trošku funky a R&B a celé to podlejeme chytľavými melódiami a šikovnou virtuozitou, dostaneme debutový album Steely Dan - Can't Buy a Thrill. Ide naozaj o príjemný a nenáročný posluch, avšak to mu v žiadnom prípade neuberá na kvalite a výpovednej hodnote. Máme tu už teplé letné mesiace, takže neprichystal som tu žiaden komplexný elaborát, ale skôr jednoduché dojmy a pojmy, aké z tohto parádneho albumu mám.

Už od úvodných tónov DO IT AGAIN sa stretávame s chytľavým melodickým motívom, hraným na elektrické piano, podfarbené nenápadnými tónmi gitary a tancachtivou rytmikou. O zvučné vokály sa v otváracej skladbe postaral Donald Fagen a pasuje mu to tu presne ako povestná riť na šerbeľ. Pri počúvaní tejto skladby si predstavujem uvoľňujúcu jazdu kabrioletom po kalifornskej diaľnici so zapádajúcim slnkom na obzore. DIRTY WORK je môj obľúbený kúsok na albume, lahodivý pop, chytľavá organová melódia, saxík a jemný sólový spev, tentoraz obstaraný Davidom Palmerom. KINGS je trošku serióznejší pop so štipkou folku, na gitaru sa tu prvýkrát predstaví "hosťujúci" Elliott Randall (jeho dominantný zárez ale ešte len príde). Bubeník Jim Hodder odspieva štvrtú MIDNITE CRUISER, opäť postavenú na chytľavom refréne, ktorý si budete spievať spolu s ním. Jednoduché sólko si tu strihne Baxter a už zatvárame úvodnú polovicu platne piesňou ONLY A FOOL WOULD SAY THAT. Prvá strana má veru vyrovnané skladby, ťažko hľadať slabšie miesto.

Druhú polovicu otvára jedna z najznámejších skladieb skupiny - REELIN' IN THE YEARS. Práve túto hitovku gitarovo ošetril Randall a počuť to od úplného začiatku, šesťstrunové tóny sú tu akési živočíšnejšie. O sólach v tejto piesni sa pochvalne vyjadril aj sám Jimmy Page. Opäť ďalšia parádička, akoby stvorená na príjemné letné večery. Vážnejšie kontúry má ďalšia FIRE IN THE HOLE, obzvlášť sa mi pozdáva úvod a medzihry na piano, ktoré spolu so spevom ponúka Fagen. Posledná trojica skladieb ma už necháva o čosi chladnejším, avšak stále ide o veľmi kvalitný pop, resp. soft rock, no už tu trošku absentuje ten šarm. Opakujem však, stále je to paráda, v žiadnom prípade nejde o vatu. Vyzdvihnem akurát zladený dvojvokál Fagena a basáka Waltera Beckera (s výnimkou Baxtera si teda na albume zaspieval každý radový člen), v progresívno-popovo ladenej zatváračke TURN THAT HEARTBEAT OVER AGAIN.

Suma sumárum veľmi príjemné počúvanie, kvalitatívne na vysokej úrovni, ako po aranžérskej, tak po hudobníckej stránke. Priam ideálne na letný večer, s pohárom vína a vetrom v tvári a v dobrej spoločnosti. Hudbe zdar a príjemný zvyšok víkendu, kolegovia.

» ostatní recenze alba Steely Dan - Can't Buy a Thrill
» popis a diskografie skupiny Steely Dan


Mount Salem - Endless cover

Mount Salem / Endless

POsibr | 4 stars | 2017-05-04 | #

Aj druhá dekáda nového tisícročia skrýva kvalitné kapely, ktoré robia výbornú muziku. Často v ich tvorbe cítiť odkaz na uplynulé dekády, akási skromná pastiš, vzdanie hold majstrom a legendám. No zároveň si zachovávajú originalitu a majú vlastný štylistický rukopis. To je aj prípad skupiny Mount Salem, ktorá v tomto roku oslavuje päťročnicu.

Tento album prináša ťažkotonážne riffy, ktoré rozvibrujú vaše steny a zvukovody. A ponad to sa nesie krásny a tajomný vokál speváčky Emily Kopplinovej. Velikánsku inšpiráciu skupinou Black Sabbath cítiť v podstate už od úvodných tónov platne. Celé to je zaodené do takého pseudo-doomového šatu s nádychom psychedélie, ale bez obáv, nie je to vôbec vyhrotené, má to svoju originalitu. Inšpiráciu birminghamskou legendou cítiť predovšetkým v skladbe LUCID, no náznaky sa nesú celým albumom. Aj keď platňa je postavená skôr na ťažkých riffoch a dunivom bubovaní, dočkáme sa aj nejakých sól na gitaru, predovšetkým v skladbách THE TOWER a HYSTERIA. Inštrumentálne to hudobníkom klape a spev je veľmi vydarený, všetko to vzbudzuje myšlienky na tajomné sabaty čarodejníc za splnu. Vlci vyjú, krv tuhne. Mňa osobne potešili aj Hammondky, na ktoré hrá tiež speváčka, nostalgicky si človek zaspomína na siedmu dekádu, kedy boli takmer "povinnou" záležitosťou - oceniť sa dajú napríklad v skladbe THE END. Najtichším momentom albumu je melodická, gitarovo-organová MESCALINE, no na dlho si nevydychneme, už MESCALINE PT. II je nekompromisná paľba od prvej po poslednú sekundu. Pekne sa tu dá odpozorovať štýl kapely.

Aby som to zhrnul, je to veľmi vydarený debut. Určite sa nestratí ani vo svojom žánri, ani zo všeobecného hľadiska hudobných kvalít. Vidím to na také 4,5 hviezdičky, ale zaokrúhlim to nadol. Krásny spev, nekompromisná gitara, symbióza basy a bicích, inštrumentálne super, no skrátka debut ako hrom. Dnes sa to už tak často nevidí.

Ak chcete vedieť, ako by zneli Black Sabbath, keby boli z USA a mali by ženskú vokalistku, dajte Mount Salem šancu.

» ostatní recenze alba Mount Salem - Endless
» popis a diskografie skupiny Mount Salem


Filip, Jaro - Cez okno cover

Filip, Jaro / Cez okno

POsibr | 5 stars | 2017-03-19 | #

Jaro Filip bol človek s obdivuhodným portfóliom aktivít. Dramaturg, zabávač, divadelný a filmový herec a predovšetkým talentovaný hudobník. Počas svojej bohatej muzikantskej kariéry spolupracoval s Lasicom & Satinským, Ursínym, Lipom, Müllerom, Šebanom, Rózsom a ďalšími prominentmi slovenskej hudobnej scény. Pre mňa osobne patril Filip vždy k najobľúbenejším naším hudobníkom, ktorého tvorba ma uchvátila už v mladosti a drží ma dodnes. Album, ku ktorému sa obzvlášť rád vraciam je Cez okno.

Bubenícko-klávesové intro otvára jednu z najznámejších slovenských popových piesní. Táto chytľavá chuťovka jemne okorenená jazzom hravým spôsobom opisuje Filipove dojmy z internetu. CEZ OKNO je výborná skladba, kde hudobníkov hlas v refréne krásne tieňuje Silvia Josifoska a nemenej super je aj Jaslovského saxofón. Nasledujúca KEĎ je krátka vyhrávka, také intermezzo postavené na chytľavej klávesovej melódií a viac než slušne sa tu ukáže aj Filipov syn Leo za bicími. A už prichádza Filipove nežné vyznanie čarokrásnej víle zvanej NOC. Pomalšie tempo však neuspáva, krásne vzdáva hold hudobníkovej múze. Žiť vo dne to je veľký postih. Určite jeden z vrcholov tohto albumu. Funky záležitosť, čo roztancuje aj rozospaté telá nočných existencii - to je KORMIDELNÍK ČAS. Ponaťahované tóny sólovej gitary Martina Zajka padli tejto piesni ako povestná riť na šerbeľ. Snáď mi puritáni odpustia tento slovný exces, skladba tohto kalibru však vie poriadne rozprúdiť krv v človeku. Čože nás však čaká ďalej? Nekompromisne tvrdý, hrôzu naháňajúci, až hardrockový gitarový riff na úvod piesne SALVÁDOR DALÍ. Tieto "sabbatovské" pasáže sa striedajú s melancholickou klávesovou pasážou. Ťažko si predstaviť krajšie vzdaný hold majstrovi surrealizmu. Tak zbohom, ja ostávam bohom.

Druhú polovicu albumu otvára neskutočne posmutnelá pieseň, s krásne depresívnym vokálom Silvie Josifoskej. LSD. Toto je pieseň, pri ktorej zapadne slnko, jeden z najkrajších Müllerových textov o bezodnej diere drogových excesov, ktorými si sám v tej dobe prechádzal. Záujemcovia nech si vypočujú aj jeho verziu na rovnomennom albume, vydanom v tom istom roku. Ale späť k Filipovi. V tomto majstrštyku exceluje psychedelická Zajkova gitara, jeho sóla perfektne vystihujú gro tejto mrazivej piesne. Ťažko sa ubrániť zimomriavkám pri počúvaní tejto úžasnej skladby, pre mňa je toto jedna z Filipových najemotívnejších a najkrajších záležitostí. Srdcovka naveky. Dravým tempom hneď nás ženie SILA, Jaro Filip ukazuje, že je aj veľmi slušným rockovým klávesákom a spevákom. Parádne sólo si tu strihne opäť Martin Zajko. Müllerove povzdychy nám otvárajú druhú najdlhšiu skladbu albumu, MILOVANIE V HROŠEJ KOŽI. Už od úvodných tónov je každému jasné, že pôjde o emočnú záležitosť. Pomalý Filipov spev a ženské vzdychy v pozadí indikujú, že toto bude osobné. Štipka blues a trošku jazzu, krásne hudobné manželstvo. Nečakajte žiadne hudobné excesy, opakujúci sa motív na bicích s pripomínajúcimi sa klávesami sú všetko, čo táto skladba potrebuje. UŽ ZAJTRA, už zajtra, už zajtra... uvidím lepšie astrálne karty a zaspievam si s Paulom McCartneym. Opäť kratšia, ale úderná vec. Najmä gitara v outre. Záverečná melanchólia v podobe skladby ŽIVOT je spolovice recitáciou, spolovice spevom. Táto hudobná bodka nie je nabitá optimizmom, ide o realistický pohľad na finálnosť našej existencie. Štyri roky po vydaní albumu sa so zubatou zvítal aj sám Filip. Mrazivé.

Kvalitatívne hodnotím tento album veľmi vysoko, určite jeden z tých najlepších slovenských albumov, ktoré uzreli svetlo sveta v 90. rokoch (a nestratí sa ani v konkurencii ostatných dekád). Jaro Filip bol jeden z tých hudobníkov a ľudí, ktorí majú moju neskonalú úctu. Jeho energicky odžitý život (rovnajúci sa trom životom bežného smrteľníka) po sebe zanechal kopec kvalitného dedičstva. Tento "človek hromadného výskytu" je mojím vzorom. Česť jeho pamiatke.

» ostatní recenze alba Filip, Jaro - Cez okno
» popis a diskografie skupiny Filip, Jaro


Doors, The - The Doors cover

Doors, The / The Doors

POsibr | 5 stars | 2016-06-16 | #

Záplava päťhviezdičkových recenzii hovorí sama za seba a teda si možno niekto myslí, že pridávať ďalšiu je ako liať vodu do oceánu, rád sa však podelím o svoj názor. Myslím si, že tento album za to naozaj stojí. Pol roka pred zásadným Sgt. Peppers Lonely Hearts Club Band uzrie svetlo sveta tento klenot, debut, ktorý rozleje psychedéliu po hudobnom svete. Kalifornia v 60.-tých rokoch bola (a možno ešte aj dnes je) akousi Mekkou voľnomyšlienkárstva a osobnostných experimentov a skupina The Doors je toho krásnym stelesnením. Minimálne v postave fenomenálneho, pološialeného hedonistu za mikrofónom. V dvojročí 66/67 vyšlo v USA veľa zásadných platní – od Pet Sounds, cez VU & Nico, Surrealistic Pillow, až po tento album. Amerika sa „britskej invázie“ veru nezľakla.

Debut ako hrom otvára skladba ako hrom, BREAK ON THROUGH (TO THE OTHER SIDE) začína bicími akoby zo samby vytrhnutým a už sa pridáva legendárna basová linka. Skladbu naliehavo ženie dopredu aj Morrison a dynamiku iba zvýrazňuje gitarohra pána Kriegera. Skladba sa cez poslucháča prevalí ako veľká voda a už sme pri otváracích tónoch organu v SOUL KITCHEN. A tá gitara... no teda. Nenechajme sa ale oklamať „unaveným“ Morrisonovým spevom, celé to vygraduje v refréne. Krásnym bluesovým sólom sa mihne Krieger, za sprievodu hypnotických bicích, ktoré nesú celú skladbu. Psychedelickou rozprávkovou baladou je THE CRYSTAL SHIP, človek by si podľa spevu možno aj myslel, že Morrison mal aj trošku pokory. Strednej časti piesne dominuje precítené Manzarekovo piano a záver sa nesie v znamení optimistického očakávania. TWENTIETH CENTURY FOX je skladba, pri ktorej si môžete podupkávať nohou do rytmu, je to chytľavé, inštrumentálne na vysokej úrovni, osobne sa však teším na to čo príde na záver tejto strany platne. Prvý cover albumu je ALABAMA SONG (WHISKY BAR), taká hravá skladba, ku ktorej si vypijete v nedeľu kávu, je to ľahké, hravé počúvanie, pri ktorom trošku zvoľníte očakávania a preto ďalšia skladba trafí do čierneho. LIGHT MY FIRE je pieseň opradená legendami, gitarovo-organová inštrumentálna pasáž, za sprievodu vytrvalého Densmorovho bubnovania je niečo, čo by som vždy chcel počuť po prvýkrát. Čo dodať, pieseň, ktorá vytrela konzvervatívca Sullivana je kapitolou sama o sebe. Na tú dobu odvážne, dnes hymna.

Ďalší cover BACK DOOR MAN od pradedka blues Willieho Dixona už je podarenejší prebratý kus. Aj keď sa skladba nikam neponáhľa, Morrisonov prejav naznačuje akúsi podprahovú dynamiku a súhra organu a gitary je znamením perfektného súznenia členov kapely. Kriegorovo sólo nie je vôbec z komplikovaných, v jednoduchosti je krása. Gitarista narába s tónom priamočiaro, nenáhlene ale za to úderne. Následuje trojica krátkych skladieb, z ktorých prvá I LOOKED AT YOU je skôr taká oddychovka, mňa osobne príliš neočarila – možno snáď kratučká inštrumentálna pasáž. Album by som si vedel predstaviť aj bez nej, ale aj tak ju nepreskakujem. END OF THE NIGHT to je tá pravá psychedélia už od úvodných čarovných tónov, ku ktorým sa pridá zasnený Morrison. Melancholické vybrnkávanie pôsobí až hororovo a sólo je z inej dimenzie. TAKE IT AS IT COMES začína podobne anaforicky ako I Looked At You a v podstate sú si skladby veľmi podobné, akurát v tejto sa Densmore naozaj našiel. No a na záver, pre mňa osobne magnum opus kapely, hriešne kontroverzná, mystická, orientálna, básnická zhudobnená droga – THE END priatelia. Pokojnejší úvod pôsobí miestami dokonca optimisticky, obzvlášť sa mi páči Morrisonovo frázovanie, takýto jednoduchší spev môžem. Inštrumentálny kolobeh robí zo skladby extratriedu – žiadne prekombinované slohy, takto to má byť. Tu sa frontman kapely prejaví aj ako básnik, jeho výkon je na hranici spevu a hovoreného slova, predostiera nám filozofické obrazy vrcholiace v Oidipovskej pasáži. Kill the father, fuck the mother – myšlienka navonok kontroverzne jednoduchá, podobne ako celá pieseň však skrýva iný, zložitejší význam. Odporúčam pasáž o tejto pesničke v autobiografii Johna Densmora. Ťažko si viem predstaviť viac omračujúci záver platne ako toto. Klobúk dole.

Čo dodať, ide nepochybne o jeden z najsilnejších debutov v histórii hudby. Ďalšie albumy od The Doors ma nechávajú pomerne chladným, ale k tomuto sa vždy rád vrátim. Možno to nie je pre každého tá pravá šálka kávy, ja osobne by som však chcel v 60.-tých rokoch počuť túto platňu po prvýkrát a pozerať sa na seba z pohľadu tretej osoby. Ten výraz tváre by asi hovoril za všetko, aký to musel byť šok? Nuž ale osud Morrisona čoskoro dostihol. Bola to zmučená existencia, alebo iba nepochopený génius? Možno aj-aj. Hudba tejto kapely rozhodne nie je vhodná pre moralistov, ktorí zjedli všetku múdrosť sveta. Nech ti je zem ľahká, Jašteričí kráľ.

» ostatní recenze alba Doors, The - The Doors
» popis a diskografie skupiny Doors, The


Aerosmith - Rocks cover

Aerosmith / Rocks

POsibr | 5 stars | 2016-05-19 | #

Tento album nie je tým pravým pre ľudí, ktorí od neho očakávajú grandiózne inštrumentálne plochy, prípadne progresívne artrockové vyhrávky. Rovnako ho neodporúčam tým, ktorí Aerosmith synonymizujú s presladenými baladami 90. rokov a nedajú na ne dopustiť. Hrá ich síce rovnaká pätica muzikantov, aká sa predstavuje na tomto albume, ide však o úplné iný koncept, inú filozofiu, inú muziku. Aerosmith má poctivý hardrockový pôdorys zo sedemdesiatych rokov, nevie o tom však každý. V tejto dekáde boli na svojom umeleckom zenite, najmä čo sa týka albumu Toys in the Attic a tejto platne. Zaujímavosť – o tomto albume sa pochvalne vyjadrili viacerí známi hudobníci, napr. Slash, Kurt Cobain, James Hetfield, Nikki Sixx. Ide totižto o nefalšovaný, oplzlý, tvrdý, priamočiary rokenrol.

Album začína ako rozbiehajúci sa vlak, pomaličky gradujúca trojica – gitara, basa, bicie – nás vovedú do piesne až spevák Tyler odštartuje zvresknutím jeden zo svojich najznámejších vokálnych partov. BACK IN THE SADDLE je charakteristická svojím valivým, dravým basgitarovým zvukom, jedným z najvýraznejších v katalógu Toma Hamiltona. Parádna rádiovka. V pozadí nám vyhrávajú gitary, do bicích v jednom kuse búši Joey Kramer. Melancholický úvod do piesne LAST CHILD by nám mohol signalizovať typickú „aerosmithovskú“ baladu, avšak zdanie klame. Toto je funky-boogie náklad v ináč tvrdom, rockovom albume. Nemáte chuť si do toho zatancovať? Chytľavý riff nesie rukopis Brada Whitforda, s druhým gitaristom Perrym sa krásne dopĺňajú. V poslednej tretine skladby nás čaká Whitfordovo gitarové sólo, jedno z výraznejších v repertoári kapely, aj keď neohúri dĺžkou. Kvílenie gitár a valivý riff odštartujú RATS IN THE CELLAR. Tylerov typický vokálny prejav je krásne zachytený, predstaví sa vo viacerých polohách a zahrá nám i na svoju obľúbenú harmoniku, bluesové korene skupina nezaprie. Jedna z tvrdších vecí na albume sa končí inštrumentálnym klimaxom. COMBINATION je zasa tvrdý blues-rock, rozorvané gitary a solídny Tylerov vokál, taký typický Aerosmith 70-tých rokov. Slušný záver prvej polovice platne.

Krásny gitarový motív odštartuje pieseň SICK AS A DOG a zároveň druhú polovicu albumu. Steven Tyler svojim naliehavým-prosebným spevom určuje vyznenie skladby. Rozlúčime sa s ňou popretkávanými gitarami. A prichádza moja obľúbená, jedna z najtvrdších vecí v katalógu skupiny – NOBODY'S FAULT. Nenechajte sa oklamať tichým úvodom, kvílivá gitara a valcujúci basgitarový riff nás uvedú do tejto rockovej metelice. Tylerov vreskot-škrekot-spevot je to, čo sa mi na piesni páči. A tvrdé Kramerovo bubnovanie je možno jeden z dôvodov, prečo sa Aerosmith siedmej dekády občas škatuľkuje aj ako heavy metal. Škoda len tých krátkych gitarových partov, holt Aerosmith nikdy nemali v katalógu výrazné inštrumentálne plochy a priestor na sólovanie. Ktovie čo by z toho gitarového mini-sólka na konci mohlo byť, ak by sa trošku natiahlo. Ale aj tak, slovami J. Nohavicu – pěkné, pěkné, fajné a pěkné. A zase tvrdý funk rock – GET THE LEAD OUT. Tyler krásne dávkuje svoj spev, chytľavá záležitosť. Toto je ale výrazne tvrdšia vec než spomínaná boogie riffovačka Last Child, posledná tretina skladby je úpenlivo-žiadúca, v silnom kontraste k hravému začiatku piesne. Klusajúce bicie odštartujú LICK AND PROMISE, pieseň z ktorej trošku cítiť závan glam metalu, ktorý explodoval v ďalšej dekáde. Gitary sú v tejto skladbe všade, obaľujú ju, podfarbujú, posúvajú vpred – a pritom nejde o žiadne komplikované pasáže, sú skôr tak stabilne pravidelné. A na záver prichádza aj tá baladka – HOME TONIGHT je však dôstojnou rozlúčkou s albumom, žiadna precúkrovaná MTV hymna ala Crazy, či Cryin'. Vyzdvihujem Tylerove sladko-melancholické výšky a gitarové hrátky tichého mága Whitforda. Čo sľúbili, to dodali, nič viac, nič menej. Rock.

Viete prečo sú tento a predchádzajúci album považované za klenoty v diskografii Aerosmith? Lebo ešte neprepásli svoju dobu životnosti, lebo autorsky sa angažovali toxické dvojičky Tyler a Perry (resp. ostatní členovia kapely), neboli tu žiadne vonkajšie zásahy a vplyvy. Ešte tu necítiť závan komercie a snahy o etablovanie sa na vlnách MTV. Jerry Garcia, známy to psychotropný labužník, raz povedal, ak chcete ísť na párty so skupinou Aerosmith, tak prajem veľa šťastia. Ani netušil, akú neblahú víziu vyslovil. Drogy v ďalších rokoch kapelu úplne stiahli na dno, po hudobnej, aj po ľudskej stránke. Rozbili sa vzťahy, klesla hudobná kvalita. Ale Rocks, to je ešte nářez, vtedy kapela ešte žila svoj sen „sex, drogy a rock'n'roll“, neboli to len drogy, drogy a drogy. Dámy a páni, toto je surový, ale zato sofistikovaný hard rock. Toto je Aerosmith.

» ostatní recenze alba Aerosmith - Rocks
» popis a diskografie skupiny Aerosmith


Bowie, David - The Rise and Fall of Ziggy Stardust and the Spiders from Mars cover

Bowie, David / The Rise and Fall of Ziggy Stardust and the Spiders from Mars

POsibr | 5 stars | 2016-05-11 | #

Nálepiek už David Bowie dostal mnoho, v podstate všetky sa točia okolo jeho obdivuhodnej hudobníckej a umeleckej úrovne a invencie, takže myslím, že žiadne ďalšie adjektíva a prirovnania nie sú potrebné. V roku 1972 uzrel svetlo sveta tento album, nosné dielo pre postavu menom Ziggy Stardust, snáď najznámejšie alter ego pána hudobníka. Krikľavooranžové vlasy, mejkap, blesk pretínajúci tvár, pestrý outfit, stieranie hraníc medzi pohlaviami – veď to poznáte. Aj keď sa snažím vyhýbať žánrovým škatuľkám, poznamenám ešte, že platňa sa stala jedným z dominantných reprezentantov tzv. glam obdobia, svojskej odnože rocku, ktorá povýšila imidž minimálne na úroveň samotnej hudobnej stránky.

Jednoduchý bicí vzorec otvára úvodnú FIVE YEARS, čoskoro sa pridáva Bowie, ako Ziggy, s odkazom pre ľudstvo. Jeho hlas sa postupne stáva naliehavejším neskôr opäť klesá do pokojnejších rovín. Pieseň charakteristická spevákovým frázovaním kulminuje dvojhlasom Bowieho a gitaristu Ronsona v záverečnom, opakujúcom sa motíve, tu Bowie už zúfalo replikuje apokalyptických „five years“... až sa napokon dostávame k povzbudivému úvodu piesne SOUL LOVE, ktorá začína podobným motívom aký sme počuli v otváracej skladbe. Už sa tu aj intenzívnejšie prejaví Ronson, ktorý rezavými riffmi posúva skladbu vpred. Opäť striedanie pokojnejších a búrlivejších pasáží, Bowie sa predstaví aj na saxofóne, až nás napokon Ronson na vlnách ústredného motívu piesne odprevadí ku koncu. A prichádza vrchol albumu – MOONAGE DAYDREAM – geniálna záležitosť, otvorená Ronsonovým riffom, ktorý sa zareže pod kožu. Bowie vokálom nezaostáva, môj obľúbený spevácky výkon na albume. Nezaostávajú ani M. Woodmansey na bicích a basák T. Bolder, ktorí krásne tandemovo podkresľujú skladbu. Avšak pieseň jednoznačne patrí Ronsonovi, ktorý tu má krásny inštrumentálny angažmán, vrcholiaci v jedinom poctivom, no ozaj skvelom, gitarovom sóle na albume. Pán gitarista. STARMAN je zasa akustickou gitarou podfarbená lahôdka, taký typický glam rockový Bowie, hlavne čo sa refrénu týka. Záver patrí Ronsonovej elektrike a hravo-chytľavému popevku „la, la, la“. Vo vyšších polohách otvorí Bowie jedinú neautorskú skladbu albumu IT AIN'T EASY (originál Ron Davies). Super veselá záležitosť ako z nejakého príbehu s jednoduchým a výstižným refrénom (veru, nie je ľahké dostať sa do nebies, keď smerujete nadol).

Smutnoveselý úvod na piano otvorí druhú stranu platne, melancholická LADY STARDUST s nádherne precíteným spevom sťaby od rozorvatej duše. V kuloároch sa povráva, že to je Bowieho symbolické „smeknutí klobouku“ glamrockovému rovesníkovi Marcovi Bolanovi. Tu Ronson ukazuje, že nielen na gitaru mu to hrá, pretože práve jemu patrí vďaka za úžasný motív na piano. Dynamický je začiatok piesne STAR v zložení piano, bicie + gitarový podmaz, až sa napokon pridáva Bowie. V menších obmenách (najmä vokálnych) sa úvodný motív šablónovito opakuje v celom priebehu skladby, akurát s menšími gitarovými intermezzami. A už tu máme punkovicou zavaňajúci Ronsonov riff, otvárajúci skladbu HANG ON TO YOURSELF a takáto naláda sa nesie celou skladbou a Bowieho frázovanie do toho akýmsi čudne-úžasným spôsobom dokonale pasuje. Opäť chválim Micka Woodmanseyho a Trevora Boldera, bez Pavúkov z Marsu by to veru nebolo ono. Ďalší charakteristický „rezavý“ Ronsonov riff otvára autobiografickú pieseň tejto zostavy – ZIGGY STARDUST. Opäť Bowie na glamrockovom výslní, nepochybne jedna z hymien (sub)žánru. Gitarista prudkou, údernou hardrockovou gitarou dopĺňa Bowieho, títo dvaja sa skrátka našli. SUFFRAGETTE CITY je skladba podobného rázu ako predošlá, z rovnakého receptu však vzišla melodicky odlišná dobrota. Neskutočne chytľavá záležitosť, takto nejako si predstavujem spojenie pojmov „Bowie“ a „rock“. Akustický úvod nám prináša posledná skladba albumu, ROCK 'N' ROLL SUICIDE, cítim folkové inšpirácie z predošlého albumu Hunky Dory. Neskôr sa však pripájajú aj bicie s basgitarou a kdesi v pozadí vybrnkáva aj elektrická gitara a druhú polovicu už s kľudným svedomím označme teda tým glam rockom. Bowieho spev ku koncu predznačuje nielen uzatvorenie albumu, ale aj jednej významnej kapitoly jeho hudobníckej kariéry...

… po turné k tomuto (a ďalšiemu – Aladdin Sane) albumu Bowie totižto definitívne dáva Pavúkom zbohom a vyberá sa inými cestičkami. Na platni Diamond Dogs to ešte nie je také zjavné, už tu však cítiť, že inklinuje k iným hudobným sféram. Zbytočne polemizovať, ako by to dopadlo ak by zostava z recenzovaného albumu pokračovala naprieč rokmi ďalej. Nespochybniteľnou pravdou však je, že im to naozaj hralo. Nuž, Bowie sa potreboval angažovať iným smerom, počas kariéry viackrát učinil takéto rozhodnutie – nemal rád hudobné škrupiny, do ktorých ho ostatní pasovali – a nikomu nepotreboval nič dokazovať. R.I.P. David Bowie.

» ostatní recenze alba Bowie, David - The Rise and Fall of Ziggy Stardust and the Spiders from Mars
» popis a diskografie skupiny Bowie, David


starší »

Copyright © easyaspie.cz Created in 0.1446 s.