Čo napísať o pravdepodobne najlepšej hardrockovej kapele všetkých čias, o ktorej sa toho všade nachádza viac ako dosť?
Že vznikla v roku 1968 v Herdforde?
Že prvá zostava mala k dispozícii úžasného Jona Lorda (klávesy), fenomenálneho Ritchieho Blackmorea (gitara), najlepšieho hardrockového bubeníka Iana Paicea (no tak, hádam nečakáte, že tu uvediem nástroj) talentovaného Nicka Simpera (basa) a v neposlednom rade smoliara Roda Evansa (spev)?
Že najslávnejšia zostava vymenila Evansa za neopakovateľného Iana Gillana a Simpera za spoľahlivého Rogera Glovera ?
Že prvá menovaná zostava nahrala a vydala v rokoch 1968-1969 tri albumy (menovite Shades of Deep Purple, Book of Taliesyn a Deep Purple)?
Že tá druhá po pokuse s orchestrom (Concerto for group and orchestra, 1969) ohromila svet albumami In rock (1970), Fireball (1971), Machine Head (1972) a najmä Made in Japan (1972), azda najslávnejším koncertným albumom všetkých čias?
Alebo nebodaj túžite zaznamenať aj názov posledného albumu tejto zostavy zvaný Who do you think we are (1973), ktorý zavŕšil trenice v kapele a mal za následok odchod Iana Gillana a Rogera Glovera?
Azda by ste tu radi videli zmienku o Glennovi Hughesovi, ktorý nielenže v rukách nivočil basu, ešte chcel aj jačať do mikrofónu? A ako mu druhú menovanú neresť zosekali prijatím speváka Davida Coverdalea (čo je mimochodom dodnes jedna z najzvláštnejších situácií v dejinách rocku, osud býva nevyspytateľný)?
Neverím, že by nejaký profil mohol byť kompletný bez zmienky o úspešnom albume Burn (1974) a, dajme tomu, o jeho menej vydarenom nástupcovi Stormbringer (1974). Ak sa vám tie slová zdajú tvrdé, uvážte, že výsledok bol posledným klincom do rakvy pre Ritchieho Blackmorea, ktorý to zabalil a šiel zdeptať kapelu Elf.
Že ste nepočítali s tým, že by bola opomenutá posledná zostava s talentovaným Tommym Bolinom na poste gitaristu? Ak áno, tak máte smolu, album Come taste the band (1975) nemožno neuviesť.
Áno, nasledoval rozpad a po mnohých rokoch plných strastí (Rod Evans a jeho „Deep Purple“ by mohli rozprávať) sa vďaka peniazom (spoľahlivý to motivačný faktor nášho prízemného bytia) vrátila najslávnejšia zostava, ktorá v roku 1984 dokázala nemožné! Nahrať výborný album Perfect Strangers.
Ozaj, keď už sme pri tom, čo všetko by bolo zahodno po tisíci raz zopakovať, tak isto očakávate i to, že trenice medzi Gillanom a Blackmoreaom veselo pokračovali, po albumoch The house of blue light (1987) a Nobody’s perfect (1988) dokonca Gillan opäť zdúchol, všakže?
Že už tušíte, že Ritchie diktátorsky zavelil a na albume Slaves and masters (1990) spieval Joe Lynn Turner?
Čo ešte spomenúť?
Také očividné fakty, ako že sa na albume The battle rages on... (1993) musel Ritchie zmieriť s tým, že Gillan je späť?
A že sa s tým vysporiadal tak, že zasa raz zdúchol a nechal chudáka Satrianiho, aby dokončil koncertné turné?
Isto nebude nič nové ani to, že po ďalších a ďalších pokusoch privial vietor do zostavy gitaristu Steveho Morsea, čo malo za následok ďalšie obdobie stability. Lemovala ho albumová aleja tvorená štúdiovými dielami ako Purpendicular (1996), Abandon (1998), Bananas (2003) a hromada kadejakých starých i nových koncertných albumov.
Nanešťastie kapelu opustil Jon Lord a v roku 2012 zomrel. Klávesový veterán Don Airey prebral štafetu na zatiaľ posledných dvoch štúdiovkách Rapture of the deep (2005) a Now what?! (2013) a to je všetko, čo hodlám verklíkovať v rámci tejto polemiky.
Aj tak je všetko hoci na wikipédii.
Jedna vec je istá, hudba Deep Purple tu bude aj dávno potom, čo tu už nebudeme. Nabetón.
hejkal 07/2015... (celý článek)
