hejkal - @ 29.09.2025 | #

Koncom 60. rokov sa rozmohol zvyk nahrávať jam sessions rôznych hudobníkov, len tak, pre radosť z hrania. Al Kooper to dotiahol do dokonalosti hneď svojim prvým takýmto počinom nazvaným Super Session.

Opustil práve Blood, Sweat & Tears, nuž brnkol Mikeovi Bloomfieldovi, reku, či sa nepridá. Obaja sa poznali už z dôb, kedy pomáhali Bobovi Dylanovi elektrifikovať folk na albume Highway 61 Revisited. Ten práve zvažoval odchod z Electric Flag, nuž súhlasil. Kooper na dva dni zabukoval štúdio v Los Angeles, najal klávesáka Barryho Goldberga, basáka Harveyho Brooksa (obaja z Electric Flag) a štúdiového bubeníka Eddieho Hoha. Prvý deň nahrávania prebehol bez problémov, ale potom sa Bloomfield zbalil, že v štúdiu nemôže spať, a odišiel. Kooper narýchlo zavolal Stephena Stillsa, ktorý sa tiež práve chystal opustiť kapelu Buffalo Springfield a nahrali spolu druhú stranu albumu. Super Session tak na obale nesie mená Bloomfield-Kooper-Stills. Počas mixovania v New Yorku Kooper doplnil do mixu nejaké dychy a album sa zjavil na pultoch 22. júla 1968.

Britskú „bielu“ bluesovú vlnu u nás pozná azda každý, o tej americkej sa tu vie menej. Super Session však patrí k nahrávkam, ktoré generácia môjho otca milovala. Pritom nešlo o kapelu, bol to štúdiový projekt založený na improvizácii.

Päť skladieb s Bloomfieldom je progresívnejších. Iste, základ je blues (Albert’s Shuffle, Really), ale hudobníci nenápadne votkali do pradiva prevažne inštrumentálných skladieb niekoľko zaujímavých postupov. Najvypuklejšie je to v skladbe  His Holy Modal Majesty, pocte Johnovi Coltraneovi, ktorý rok predtým skonal. Zároveň skladba vychádza z kompozície East-West od Butterfield Blues Bandu. Je to právom najvýraznejšia vec na albume. Osobne sa mi páči skladba Stop, i keď verzia od James Gangu je neprekonateľná. Čo mi nie vždy sedí, je zapojenie dychov, v takej Man’s Temptation je ich naozaj hromada.

Stills priniesol do soundu trocha prériovej atmosféry, prerobená Dylanovka It Takes A Lot To Laugh, It Takes A Train To Cry by urobila radosť každému hippiesákovi. V 60. rokoch azda neexistovala coverovanejšia skladba ako Season Of The Witch, aj tu znie fajn. Stills nie je virtuózny gitarista, ale jeho pohoda celkom dobre vyvažuje Bloomfieldovo majstrovstvo. Najlepšia skladba tohto setu je však ostrejšia You Don’t Love Me. Má správny riff, aké počúvam veľmi rád. Záverečná ospalá Harvey’s Tune akoby vypadla z romantického gýča 80. rokov. Nebaví ma. S dychmi je to vždy riziko, tenká hranica medzi počúvateľným a otravným sa prekračuje ľahšie ako svedomie katolíckeho poslanca.

Mám aj štyri bonusy, zaujímavé sú však len záverečné dva bluesové zárezy – nevydaná skladba Blues For Nothing a koncertná Fat Grey Cloud.

Super Session je výborný „džemovací“ album, ale k dokonalosti mu čosi, ani nie, že chýba, ale skôr má pár momentov nazvyš, ktoré ma vyrušujú. Celok to však neovplyvnilo, pokiaľ máte radi bluesovú muziku, stojí za pozornosť.

zdenek2512 @ 30.09.2025 08:02:42 | #
O této desce se hodně psalo v Melodii, slyšel jsem ji až po letech. Mně se líbí a rád jsem si ji připomněl.