Reakce na recenzi:

Jardo - @ 08.04.2015

Niektoré diela možno smelo považovať za svetové, hoci sa v „celosvetovom“meradle nepresadili. Prvý dlhohrajúci album poľskej skupiny Klan – Mrowisko, spievaný v rodnej poľštine, je toho dôkazom. Zapísaniu sa do širšieho povedomia fanúšikov rockovej hudby, bránil aj jazykový hendikep. Aby však bolo jasné, žiaden jazyk nepovyšujem a žiaden nepokladám za „menejcenný“. Iba je proste fakt, že anglicky spievajúce kapely mali/majú väčšiu šancu sa presadiť - osloviť väčšie množstvo poslucháčov. A aj tak sa mnohé z nich, v obrovskej konkurencii, nepresadili. Akú teda šancu mali tie, ktorých texty boli väčšine sveta nezrozumiteľné? No, dosť bolo filozofovania. Pokúsim sa priblížiť toto dielo s názvom Mrowisko. Za zmienku stojí, že sa jedná o hudbu k baletu. Tu mi ihneď príde na um o rok staršia fantastická prvotina dánskych Ache – De homine urbano, ktorá je tiež hudbou k baletu.

To, čo sa odohráva na albume, sa dosť ťažko opisuje. Ide o vydarené a svojské prepojenie artrocku s džezrockom, no počuť môžeme aj prvky vážnej hudby. Dominantné postavenie tu majú klávesy a ich prostredníctvom tu Maciej Gluszkiewicz predvádza skvelé predstavenie. Úžasný je tiež aj bubeník, ktorého neviem vynachváliť. Je to naozaj pestrofarebná hudobná mozaika, pri ktorej nuda nemá miesto. Svoje tu robia aj zborové spevy, ktoré sú veľmi pôsobivé a zaujímavo dotvárajú celkové vyznenie albumu, k čomu prispejú svojou štipkou (naozaj len štipkou) aj nejaké tie avantgardné odbočky. Netreba zabudnúť na zmeny tempa, ako i (prekvapivo) tvrdších a jemnejších pasáží. Jeden krajší motív strieda druhý a tak to je od úvodného spevu vtákov až po ich záverečný štebot (žeby sa Yes inšpirovali práve tu? – veď Close to the edge vyšiel o rok neskôr – síce pochybujem, že vedeli o existencii Mraveniska, ale táto myšlienka sa mi mihla hlavou).

Osobitý charakter tomuto dielu dodáva spev v poľštine. Vokálny prejav Mareka Alaszewského je výrazne emotívny, až teatrálny a má veľký podiel na tom, že toto dielo pôsobí tak veľkolepo. Tu treba spomenúť aj jeho melodické gitarové sóla, ktoré by mohli slúžiť ako muzikoterapia pre zronených.

Hudba na albume je skvelou kombináciou progresívneho rocku, fusion a vyššie uvedených prvkov. Aj keď to ani zďaleka nie je "čisto fusion" album, vzhľadom na rok vydania, sa v tej Amerike mohli len diviť, ako niekde za železnou oponou, v zajatí socializmu, nejakí Poliaci, poznačení "komunistickou zaostalosťou", zvládli to „ich fjúžn“. Razom by im spadol hrebienok.

A čo na záver? Môžem napísať, že sa jedná o jedinečné dielo, ktoré mi prináša intenzívny umelecký zážitok? Môžem! Môžem iba „obyčajne“ skonštatovať, že ma to strašne baví? Takisto! Obe tvrdenia sú pravdivé, veď, ak ma niečo osloví, je jedno, či to so všetkou vážnosťou okomentujem, ako umelecké dielo, niečo pompézne, hlboký a pôsobivý zážitok, interesantná muzika atď (čo je pravdivé a výstižné zároveň) alebo iba napíšem, že ma to jednoducho baví a len prosto vyjadrím, že je to „super zábava“ (pretože sa fakt skvele bavím a ani na chvíľu nenudím). Podstatné je, že ma to zasiahne a prináša pozitívne pocity, kladné emócie – však o to aj ide – a ak ma niečo zaujme, tak sa k tomu chcem vracať. Všetko uvedené v prípade Mrowiska určite platí!