Reakce na recenzi:

alienshore - @ 08.11.2015

The Aristocrats je kapela, ktorá si fusion vykladá po svojom. Pokiaľ si prejdete všetky ich vydané albumy, tak zistíte, že títo traja borci sú vyšinutí blázni v dobrom slova zmysle. Čo sa mi však najviac páči je to, že do svojej hudby vkladajú humor aj nadhľad. Samozrejme prevažuje prehliadka inštrumentálnych schopností, no čím ďalej, tým viac kladú dôraz na kompozíciu a korigujú tak vedome svoj narcistický pud. Tres Caballeros nie je koncepčný album, ale má istú myšlienku a jeho obsah je už podľa prednej obálky venovaný viac menej južanskej tematike. Opäť tu máme deväť skladieb a každý člen dostal tradične za úlohu priniesť tri kvalitné kompozície. Tento podiel je spravodlivý, zamedzuje sa tým hádkam a nezhodám v hudobnom smerovaní. The Aristocrats fungujú ako kapela, starajú sa o merchandise, koncertné turné, obaly na albumy a celkový manažment.

Predošlý úspešný album Culture Clash sa objavil aj v americkom jazzovom rebríčku, napriek tomu, že to nie je jazz. Ťažko ich zaradiť k niečomu konkrétnemu, keďže skáču z jedného žánru do druhého. Všetko však dokážu ukolísať bez známky nejakých aranžérskych kŕčov, či prešľapov. Tres Caballeros zachádza ešte ďalej a jeho sofistikované hudobné plochy sú na profesorský fusion až neobvykle pestré, a zároveň čitateľné. Govan, Beller a Minnemann zahrajú čokoľvek, na čo si pomyslia a môžem vám zaručiť, že sa pritom aj skvele bavia. Z ich tvorby je to viac než očividné a je to jedna z najpozitívnejších vlastností, ktorá by mala byť príkladom aj pre iné kapely.

Obsah tohto diela nemožno označiť ako južanský rock, napriek istej inšpirácii a preberajú len určité prvky v humornom kontexte, čo zase nie je myslené ako irónia. Je to skôr pocta na ich vlastný spôsob, pričom tu nájdete aj veľa prog-rocku, jazz-rocku, fusion alebo rôzne úlety zakomponované do štruktúry skladieb. Nástup s prvou inštrumentálnou jazdou Stupid 7 je skutočne bombastický hlavne vďaka ostrej a technicky vynaliezavej gitare Guthrieho Govana. Ďaleko komplikovanejšia Jack's Back je ďalší strhujúcim zážitkom, ale v miernejšom tempe. Výrazným úsekom je určite Minnemannovo bubenícke extempore v sprievode gitary. Už spomínaný humorne ladený koncept vystrkuje rožky pri Texas Crazypants, ktorá je veľmi náročná, rýchla a pri tom nestráca typický virtuózny charakter The Aristocrats.

Jedna z najkrajších kompozícií, aké som od nich počul je určite ZZ Top. Avšak, je to až mimoriadne prekvapujúce, ako sa im podarilo vzdať poctu legende južanského rocku bez vykrádania. Pig's Day Off sa nesie v gitarovom štýle texaských rangerov Stevie Ray Vaughana alebo Erica Johnsona. Smuggler's Corridor znie ako skladba do soundtracku k nejakému americkému westernu plného banditov a vyprahnutej púšte. Skvelé spracovanie témy a Bryan Beller sa ako autor tentoraz naozaj blysol. Veľmi príjemná je aj gitarová omaľovánka Pressure Relief a podobne na ňu nadväzuje tvrdšia The Kentucky Meat Shower s nádherným basovým sólom. Najdlhšia Through The Flower má trochu voľnejšiu formu a jej rytmus v strednom tempe jej dáva silu a epický rozmer. Výborný koniec, ktorý je plný gitár a geniálne fungujúcej rytmickej sekcie.

Toto power-trio je široko ďaleko to najlepšie, čo sa dá v inštrumentálnom rocku a fusion nájsť. Chlapci vo svojom umení napredujú a ich inštrumentálne schopnosti sa pomaly dostávajú do roviny s tými kompozičnými. Tento aspekt si dosť dobre uvedomujú a zároveň cieľavedome pracujú na témach pri jednotlivých skladbách, čo prináša poslucháčovi množstvo zaujímavých detailov a prvotriednej muziky. Tres Caballeros patrí vo svojom žánrovom zameraní medzi to najlepšie, čo v roku 2015 bolo k dispozícii. The Aristocrats ešte nepovedali posledné slovo, takže sa asi máme na čo tešiť aj v budúcnosti.