Aristocrats, The - Tres Caballeros (2015)

Keď som tu zbadal profil tejto kapely tak som trochu zbystril pozornosť, ale až recenzia na tento album ma poriadne nakopla a povedal som si, že Aristokratom sa musím pozrieť na zúbok. Ťažko už k albumu napísať niečo, čo tu ešte nie je, keď alienshore ho dôkladne zrecenzoval, ale pokúsim sa o pár slov, pretože nahrávka ma skutočne zaujala.

Takže v prvom rade zaujmú inštrumentálne prednosti, schopnosti a zručnosti týchto hudobníkov a hovoriť o virtuóznom ovládaní svojich nástrojov je preto viac, ako na mieste. Tu však treba podotknúť, že v tomto prípade sa virtuozita nerovná akademickej nude a suchopárnosti – to ani náhodou, hriech niečo také pomyslieť! Každý jednotlivec vrazil svoje inštrumentálne zdatnosti (a kompozičné nápady) v prospech celku a nikto tu nehrá len na vlastné tričko. Vieme (či už z prostredia športu alebo aj hudby, ale aj zo života), že keď je jednotlivec natoľko opantaný svojou výnimočnosťou (či „výnimočnosťou“?), že nevidí nikoho len seba, vtedy prinesie svojmu okoliu/tímu atď skôr zlyhanie, neúspech alebo skazu. Také niečo sa ale na Tres caballeros nekoná, všetci ťahajú za jeden povraz a keď k tomu pripočítame vyššie spomenuté (vysoké) hudobné kvality – inštrumentálne i skladateľské, tak tu máme naozaj neobyčajný počin. A netreba zabúdať na humor, ktorý tu je prítomný a ktorý dodáva tomuto dielo ešte viac na výnimočnosti.

Páni hudobníci sa evidentne bavia a spolu im to veľmi klape, ladí a aj napriek tomu, že náhravka je čisto inštrumentálna a má takmer hodinu, počúva sa jedna radosť, zbehne rýchlo. Títo traja muzikanti s ľahkosťou a bravúrou zvládajú beh žánrami, ako progresívny rock, džezrock, či fusion a ich vzájomné prelínanie. Nahrávke okrem toho všetkého bráni v jednotvárnosti aj striedanie rýchlejších a pomalších častí, tvrdých a pokojnejších pasáží/skladieb (aby som ich aspoň trochu opísal, keď už nie menovite). Tvrdosť tu však neznie samoúčelne a sem-tam sa dotknú aj teritória hardrocku a čo je ešte viac nezvyčajné, cítiť tu aj určité spriaznenie s južanským rockom a ľahké dotyky vánku tohto štýlu. A samozrejme aj obálka je super.

Na Aristokratoch oceňujem, že aj napriek svojim virtuóznym schopnostiam ostávajú pri zemi, majú zmysel pre humor a ich hra sa nezvrtla na ego masírujúce inštrumentálne predvádzanie sa. A ďalej sa pýtam: ktorá kapela si toto všetko dovolí? Ktorá kapela aj napriek určitej „serióznosti“ inštrumentálnej hudby, či istej „vážnosti“ (žánrov) progresívneho rocku alebo fusion si dovolí koketovať so southern rockom (aj keď iba jemne, či ľahučkými dotykmi alebo len v náznakoch)? Jedinečné a originálne zároveň! A tiež by som nečakal, že by sa v progu/fusion mohla ocitnúť zmienka o ZZ Top, čo ma veľmi milo prekvapilo (aj keď je samozrejme, že ich možno do southern rocku zaradiť iba z hľadiska toho, že sú situovaní na americkom Juhu (Texas) – veď, kto počul ich hudbu /a najmä prvé štyri vynikajúce albumy/ vie, že sa jedná o perfektný bluesrock).


Album som počul už viackrát a zakaždým ma dostal. Super trio!

P. S. Pôvodne som zmýšľal napísať reakciu na recenziu, ale nakoniec to dopadlo takto.
reagovat

alienshore @ 11.02.2016 21:11:47
teší ma že ťa zaujalo aj niečo novšie a dostal zo seba veľmi peknú recenziu :-) ..., vo fusion som sa s albumom ktorý by letmo naznačoval southern rock takýmto spôsobom ešte nestretol, chlapci sa proste bavia a vymýšľajú kadejaké veci, to ich robí výnimočnými a snáď im to vydrží aj po ďalšie roky :-) ...

Mayak @ 11.02.2016 21:28:59
... recenzia fajn, dobre, že si sa k nej odhodlal a neviem, z ktorého mesta presne si, ale vieš, že vlani v novembri koncertovali mimo iného aj v Bratislave, aj v Novom Meste n/V.
S PavlomS. sme boli na koncerte v poľskem meste Bochnia - sú to nielen skvelí muzikanti, ale skutočne aj (bizarne) humornými príbehmi z vlastných životov sa prezentovali medzi jednotlivými skladbami G.Govan a najmmä B. Beller.

Jardo @ 13.02.2016 08:39:14
alienshore, dík a naozaj je to výnimočná kapela a presne aj mňa (okrem toho všetkého, čo sa na albume deje) fascinuje to určité spriaznenie so southern rockom a predovšetkým, ako to spolu zladili. Ani by mi vo sne nenapadlo, že niekto kto sa venuje fusion/progu a ich kríženiu by mohol do toho zakomponovať aj kúsok tej južariny. Je to fakt originálne a hudba jedinečná. A aj keby niekto chcel toto netradičné a nekonvenčné spojenie napodobniť, kto vie, či by to pôsobilo tak prirodzene a konzistentne, ako na Tres caballeros - klobúk dole. Dík za zoznámenie.

Mayak: som z Košíc a koncert musel byť mimoriadnym zážitkom (škoda, že tu nebol o tom report) aj keď pravdupovediac sa priznám, že odkedy som si založil rodinu, tak som ešte na žiadnom nebol (čo nemusí byť stav trvalý). No nevylučujem (a zrejme to tak aj bude), že ak na deti príde puberta, tak psychohygiena napr. aj v podobe návštevy nejakého koncertu bude priam vítaná :-)

A fakt ten humor robí ich hudbu ešte viac zaujímavú.

The Aristocrats je kapela, ktorá si fusion vykladá po svojom. Pokiaľ si prejdete všetky ich vydané albumy, tak zistíte, že títo traja borci sú vyšinutí blázni v dobrom slova zmysle. Čo sa mi však najviac páči je to, že do svojej hudby vkladajú humor aj nadhľad. Samozrejme prevažuje prehliadka inštrumentálnych schopností, no čím ďalej, tým viac kladú dôraz na kompozíciu a korigujú tak vedome svoj narcistický pud. Tres Caballeros nie je koncepčný album, ale má istú myšlienku a jeho obsah je už podľa prednej obálky venovaný viac menej južanskej tematike. Opäť tu máme deväť skladieb a každý člen dostal tradične za úlohu priniesť tri kvalitné kompozície. Tento podiel je spravodlivý, zamedzuje sa tým hádkam a nezhodám v hudobnom smerovaní. The Aristocrats fungujú ako kapela, starajú sa o merchandise, koncertné turné, obaly na albumy a celkový manažment.

Predošlý úspešný album Culture Clash sa objavil aj v americkom jazzovom rebríčku, napriek tomu, že to nie je jazz. Ťažko ich zaradiť k niečomu konkrétnemu, keďže skáču z jedného žánru do druhého. Všetko však dokážu ukolísať bez známky nejakých aranžérskych kŕčov, či prešľapov. Tres Caballeros zachádza ešte ďalej a jeho sofistikované hudobné plochy sú na profesorský fusion až neobvykle pestré, a zároveň čitateľné. Govan, Beller a Minnemann zahrajú čokoľvek, na čo si pomyslia a môžem vám zaručiť, že sa pritom aj skvele bavia. Z ich tvorby je to viac než očividné a je to jedna z najpozitívnejších vlastností, ktorá by mala byť príkladom aj pre iné kapely.

Obsah tohto diela nemožno označiť ako južanský rock, napriek istej inšpirácii a preberajú len určité prvky v humornom kontexte, čo zase nie je myslené ako irónia. Je to skôr pocta na ich vlastný spôsob, pričom tu nájdete aj veľa prog-rocku, jazz-rocku, fusion alebo rôzne úlety zakomponované do štruktúry skladieb. Nástup s prvou inštrumentálnou jazdou Stupid 7 je skutočne bombastický hlavne vďaka ostrej a technicky vynaliezavej gitare Guthrieho Govana. Ďaleko komplikovanejšia Jack's Back je ďalší strhujúcim zážitkom, ale v miernejšom tempe. Výrazným úsekom je určite Minnemannovo bubenícke extempore v sprievode gitary. Už spomínaný humorne ladený koncept vystrkuje rožky pri Texas Crazypants, ktorá je veľmi náročná, rýchla a pri tom nestráca typický virtuózny charakter The Aristocrats.

Jedna z najkrajších kompozícií, aké som od nich počul je určite ZZ Top. Avšak, je to až mimoriadne prekvapujúce, ako sa im podarilo vzdať poctu legende južanského rocku bez vykrádania. Pig's Day Off sa nesie v gitarovom štýle texaských rangerov Stevie Ray Vaughana alebo Erica Johnsona. Smuggler's Corridor znie ako skladba do soundtracku k nejakému americkému westernu plného banditov a vyprahnutej púšte. Skvelé spracovanie témy a Bryan Beller sa ako autor tentoraz naozaj blysol. Veľmi príjemná je aj gitarová omaľovánka Pressure Relief a podobne na ňu nadväzuje tvrdšia The Kentucky Meat Shower s nádherným basovým sólom. Najdlhšia Through The Flower má trochu voľnejšiu formu a jej rytmus v strednom tempe jej dáva silu a epický rozmer. Výborný koniec, ktorý je plný gitár a geniálne fungujúcej rytmickej sekcie.

Toto power-trio je široko ďaleko to najlepšie, čo sa dá v inštrumentálnom rocku a fusion nájsť. Chlapci vo svojom umení napredujú a ich inštrumentálne schopnosti sa pomaly dostávajú do roviny s tými kompozičnými. Tento aspekt si dosť dobre uvedomujú a zároveň cieľavedome pracujú na témach pri jednotlivých skladbách, čo prináša poslucháčovi množstvo zaujímavých detailov a prvotriednej muziky. Tres Caballeros patrí vo svojom žánrovom zameraní medzi to najlepšie, čo v roku 2015 bolo k dispozícii. The Aristocrats ešte nepovedali posledné slovo, takže sa asi máme na čo tešiť aj v budúcnosti.
reagovat

Mayak @ 08.11.2015 17:44:48
Tentokrát aj časovo skvele načasovaná recenzia, pár dní pred Euro-turné tohoto tria, ktoré celkom slušne zasiahne aj naše končiny (Bratislava, Nové Mesto n/V, či nie ďaleké poľské mesto Bochnia, čudujem sa ignorácii promóterov z Prahy, či z Brna...).
Album je fajn, na živo to bude nepochybne ešte lepšie kafé ...