Reakce na recenzi:

hejkal - @ 08.10.2022

King Crimson prebudili Poseidona

V roku 1970 sa progresívna veličina King Crimson rozhodla, že zopakuje formulku nedostižného debutu a dá svetu album s monumentálnym názvom In The Wake Of Poseidon.

Kedysi, po šiestich rokoch na Rockovici, som si prekvapivo uvedomil, že som okrem profilu nevenoval žiadnu pozornosť jednej z najzaujímavejších rockových kapiel 20. storočia – King Crimson. Nuž to napravím. Preberám sa deviatimi albumami z obdobia 1969-1975 a dumám, o ktorom niečo napísať. Chcel by som o všetkých, ale zároveň o jedinom, tom najvýnimočnejšom. Je to ťažká úloha, aspoň pre mňa. Minimálne polovica diskografie je dokonalá a v podstate iba dva albumy si radím do škatuľky „iba“ dobré. Aj preto Starless And Bible Black a Earthbound odkladám nabok. S USA a Islands je to ťažšie, koncertné albumy preferujem, ale konkrétne Fripp je podľa mňa viac doma v štúdiu ako na pódiu. Aj preto prvý menovaný zasúvam späť do police. Ten druhý je veľmi dobrý a svojim spôsobom jedinečný, napriek tomu mám iných favoritov, zatiaľ si na svoju chvíľu bude musieť počkať. To by sme mali, lenže, ako ďalej? Debut je tisíchviezdičková záležitosť, Lizard zasa totálna ťaživá nálož s McCullochom za bicími, no a Larks’ Tongues In Aspic je asi najdokonalejšia ukážka zovretého rockového muzicírovania. Na záver som si nechal In The Wake Of Poseidon, prvý album kapely, ktorý som si kúpil na cédečku kedysi v polovici 90. rokov. Prečo? Lebo som sa nechal presvedčiť jedným známym, že toto je ten najúžasnejší hudobný zážitok, aký kto kedy zažije.

Vytiahol som preto svoje dávne písačky z Progboardu, reku, nech sa inšpirujem. Lenže o King Crimson som tam písal v roku 2009, kedy som ešte nebol práve nobelový autor, a tak je to skôr zoznam anotácií než hodnotné čítanie (nie, že by som dnes tvoril samé perly). A tak som sa napokon rozhodol, že začnem s dielom, ktoré mám najradšej a ktoré som si do zbierky zaradil ako prvé. Jasné, poznal som pár skladieb už skôr, 21st Century Schizoid Man, Larks’ Tongues In Aspic (z Beat Clubu)... A áno, mal som napočúvaný koncertný album Earthbound, ktorý môj otec miloval. Ale práve In The Wake Of Poseidon ma seriózne uviedol do hudby kapely a ja som mu úplne prepadol. Jasné, vzápätí som si kúpil aj debut a s týmito dvomi albumami som si pár rokov vystačil. Až v druhom slede nasledovali Larks’ Tongues In Aspic, Lizard a Earthbound. A zasa prešlo pár rokov, kým prišlo na Islands a Red. Starless And Bible Black s USA som mal dlho iba napálené a originály mi do zbierky pribudli až nedávno. Tvorbu z 80. a 90. rokov som vstrebával externe a dnes už viem, že bez nej dožijem. Je mi jasné, že sa tu rozvláčne rozpisujem o niečom, čo možno nikoho nezaujíma, ale považujem za dôležité ozrejmiť moje stretávanie sa s muzikou King Crimson, pretože si myslím, že moje vnímanie jej diela ovplyvnilo práve toto postupné napočúvanie si hudby v nechronologickom poradí. Aj preto mi je veľmi ťažko odpútať sa od In The Wake Of Poseidon.

Jeden z dôvodov, prečo mi prvé albumy kapely tak vyhovujú, je prítomnosť Grega Lakea. Jeho hlas mi lemuje pubertu, Emerson, Lake & Palmer je skrátka srdcovka. Aj na tomto albume exceluje, strieda krehké polohy s tými frenetickými, napríklad takú tému Peace - Beginning zvláda šepkať i deklamovať (Peace – The End), neštíti sa skreslenia (Pictures Of A City) a ani wagnerovskej melodrámy (In The Wake Of Poseidon).

Práca s náladami, dynamikou a tichom je vôbec u King Crimson na úrovni olympijského víťaza. Tu sa hrozivá kakofónia v závere Pictures Of A City pretaví do katarznej Cadence And Cascade (majstrovsky odspievanej Grodonom Haskellom), tam sa práca s epickou náladou roztečie do podoby oceánskej rozlohy v titulnej skladbe. Gradujúca znepokojivá monštruozita The Devil’s Triangle sa po vzore Ravelovho Bolera repretitívne valí ako tsunami a v neposlednom rade je tu freejazzové klavírne inferno v podobe rockovej pecky Cat Food, v ktorej sa Tippet vyblázni ako nik!

Som oboznámený s častým názorom, že dvojka v podstate kopíruje debut, ale dovolím si nesúhlasiť. Tu je podstate viac jazzu a Devil’s Triangle nemá obdoby. Viem, že často je originalita vyzdvihovaná nad štýl a vlastnú tvár kapely, ja si tie druhé menované veličiny cením o niečo viac. K pozitívnemu vnímaniu radím aj texty Petra Sinfielda a predovšetkým nádherný obal tvorený maľbou „12 archetypov“ od holandského maliara Tammo de Jongha.

Milujem každú notu tohto albumu. Aj dnes ma preniesol do čias, kedy som muziku vnímal tak intenzívne, že sa mi stala zmyslom života.