Reakce na recenzi:

hejkal - @ 03.12.2022

Yes bola kapela, ktorá hrala košatú muziku a na všetko mala kopu času. Aj preto sa nemožno čudovať, že jej koncertný počin z roka 1973 – Yessongs – bol rovno trojalbum.

Zachytáva síce nahrávky z priebehu roka 1972, ale to je detail. Kapela vtedy odohrala turné k albumu Fragile (1971) a Close To The Edge (1972), pričom druhý menovaný je tu prítomný celý. Okrem toho dostanete aj veľkú porciu skladieb z albumu The Yes Album (1970). A to ešte stále nie je všetko, burácali kedysi dávno telešopingoví oblbovači, nuž si z nich vezmem príklad. V lete 1972 sa z kapely pobral fenomenálny bubeník Bill Bruford. Namieril si to do King Crimson. Kapela zvažovala, kto ho nahradí (horúci favorit bol Aynsley Dunbar, toho času od Franka Zappu), napokon si za biciu súpravu sadol Alan White z Plastic Ono Bandu. Repertoár sa musel naučiť za tri dni a potom absolvoval krst ohňom na turné. Ako si viedol? Úžasne, povedal by som. Tento album to dokazuje (a ešte je možné si porovnať obidvoch bubeníkov, keďže nahrávky s Brufordom sú tu tiež zahrnuté). Úprimne, neviem, či by som sa chcel učiť yesovskú muziku v takomto rozsahu za taký krátky čas. Vlastne, viem – nechcel!

Veľa sa popísalo o tom, že zvuk nie je z najlepších. Pravda, ale ani zďaleka nie je hrozný. Navyše, výkony muzikantov sú excelentné. Je podmanivé počúvať, ako im to všetkým hrá. A akú zložitú a pritom prirodzenú muziku produkujú. Nebudem sa ju pokúšať popisovať skladbu po skladbe, vypichnem len nejaké detaily. V Perpetual Change si White strihne sólo, Wakeman si pre zmenu do repertoáru kapely vpašoval svoju sólovú exhibíciu o šiestich ženách Henricha ôsmeho. Squire sa vyšantí v Long Distance Roundabout/The Fish (Schindleria Praematurus), no a počuť naživo Close To The Edge je zážitok. A ešte niečo! Výtvarnú podobu obalu má na svedomí osvedčený výtvarný mág Roger Dean. Odviedol geniálnu robotu.

Kapela si v tom čase užívala popularitu (albumy často končili na prvom mieste v rebríčkoch predajnosti), nuž aj album Yessongs išiel na dračku (7. miesto v rebríčku). Aj keby nešiel, nič by to nemenilo na skutočnosti, že ide o vynikajúcu nahrávku. Ako mi je yesovská muzika ťažko stráviteľná a mám voči nej viacero detských predsudkov (fakt mi dlho nebola po chuti, s výnimkou skladby I’ve Seen All Good People), tak musím uznať, že na pódiu sa do tej odťažitosti zamiešalo niečo vrúcne, ľudské, presvedčivé. Inými slovami, mám tento (troj)album rád. Veľmi. A čo vy?

P.S. Len pre úplnosť, o dva roky neskôr vyšlo video s rovnakým názvom, zachytilo vystúpenie v londýnskom Rainbow Theatre z decembra 1972.