Reakce na recenzi:

hejkal - @ 21.08.2009

Od Yes som mal vždy niekoľko krokov odstup, v ranom detstve si ich moc nepamätám, v puberte boli príliš jemní, v ranej papierovej dospelosti (aspoň úradne, keď už nie psychicky) som sa postupne pokúšal vnímať a chápať tú ich sofistikovanosť v textoch (tým však aj tak nerozumie nikto, najmenej tí, čo sa tvária, že áno), zložitosť kompozícií (tam dodnes trošku zlyhávam, to bude mojim odfláknutým hudobným vzdelaním) a emócie, ktoré vyžaruje.

V súčasnosti (to je tak od troch rokov späť po dnešok) si trúfam označiť náš vzájomný vzťah za tolerantný, mám rád živelnú rockovú hudbu a hoci milujem aj art rockové veci (a moc), dávam prednosť brutálnym prezentátorom (napr. Emerson) alebo výrazným emóciám (PFM, Van Der Graaf Generator). Yes sú predsa len akademickí až moc (toto je nepresné vyjadrenie, rovnako ako všetky, čo som doteraz použil, snažím sa vysvetliť, prečo ich úplne nedokážem absorbovať a nie je ľahké to naformulovať). Perfektní muzikanti mi imponujú, radšej sa však odpútam od civilizačného nánosu s primitívnou neexcelentnou rockárňou, než s technikmi.

No, dosť bolo úvah nad mojim vnútrom, čo je tu vlastne za hudbu?

Stručne povedané, vrchol snaženia urobiť z rockovej hudby „vážne“ umenie. Tri dlhé kompozície, Close to the edge považujem za najlepšiu skladbu na albume, ale toto dielo spĺňa nároky na komplexné počúvanie, takže o skladbách nemá moc zmysel hovoriť samostatne (pekná „balada“ And you and I má schopnosti kokety, obvykle sa dám zlákať, no a Siberian Khatru rozhodne ukazuje, že oproti Fragile sa protagonisti snažia znieť v tvrdších rockových polohách presvedčivejšie). Myslím si, že Yes je tu na vrchole, moja neschopnosť úplne prijať takto vyskladanú hudbu (a fakt, že The Yes album sa mi páči viac) sa odzrkadľuje v štvorhviezdičkovom hodnotení.

P.S. Tá hromada bonusov na tému dáme tam to isté a necháme poslucháčov, nech tam hľadajú päť rozdielov, mi je šuma fuk.