Yes / Close to the Edge (1972)

Zrejme najlepší album pre väčšiu fanúšikov tejto kapely, u mňa však vedie Fragile. Album je však definíciou artrocku. Absolútne majstrovstvo v podaní piatich vynikajúcich muzikantov. Ťažko napísať niečo nové, toľko recenzií tu je, že až. Album o troch skladbách - pohodová And you and I a melodická Siberian khatru sú štandardné výkony kapely, ale suita Close to the edge je niečo geniálne. Osobne ma najviac dojíma časť I get up I get down s nádherným Andersonovým spevom a organom Ricka Wakemana. Navyše posledný album spoločne s geniálnym bubeníkom Billom Brufordom (ak nepočítame Union). Takže hodnotenie jednoznačné, klasika žánru.

PS: Neviem, pri ktorej recenzii na Yes, sa písalo, že v knihe od Chrisa Welcha Na samém kraji útesu, ktorú som tiež prečítal, sa vyjadril Bruford na adresu Keitha Moona, že to nie je bubeník, len mláti do vecí okolo seba (začiatky kapely Yes). Ale zabudlo sa v tej recenzii dodať, že v knihe je aj zmienka, že keď Yes robili predkapelu Who, tak si Bill Keitha obľúbil a tak došlo k zmene pohľadu na neho. To len tak pre zaujímavosť.

» ostatní recenze alba Yes - Close to the Edge
» popis a diskografie skupiny Yes