Pink Floyd / More (1969)

More prináša niečo ako soundtrack k filmu, čo nemožno nezmieniť.

Celých trinásť skladieb obsahuje nové črty v hudbe skupiny, či už sú to obľúbené vtáčiky a zvuky okolia, alebo (a najmä) záľuba v akustickej gitare, ktorá sa načas stane výrazným kontrastným prvkom jej hudby. Celý album je pomerne zadumaný, ale preč je nestráviteľná psychedélia (s výnimkou kúska Main theme a ortuťovej skladby Quicksilver). Clivé klávesové plochy v kombinácii s melancholickým spevom (nik z kapely nebol práve výnimočný spevák) sú čarovné, v kontraste sa zjavuje aj čistokrvný hard rock brutálnej zvukovej akosti, ktorý zastupuje parádna skladba The Nile song. Revúce spevy z Revúcej veru nepochádzajú, ale hodia sa k tomu ako mreže k zločincovi. A nedá mi, podobne rozškrípaná skladba Ibiza bar je akoby jej sestra. Pestrosť skladieb dopĺňa hoci blues v dielku s neprekvapivým názvom More blues. A to nie je všetko. Aj nadžezlé klavírovanie a psychedelické náznaky sa občas zjavia (napr. v skladbe Up the Khyber), ale dominantnými by ich nazval len ten, kto o dominách iba sníva a žiadnu doteraz nestretol. Green is the colour, Cymbaline, a tak by sa dalo pokračovať, jedna krehká skladba strieda druhú a človek sa bojí čo i len silnejšie dýchnuť, aby tú nádheru nerozbil. A na záver zmienim ešte trošku exotiky, jej náznaky sa tiež občas zjavia (napr. Party sequence).

Pre mňa prvá lastovička v diskografii Pink Floyd, ktorú považujem za výbornú, hoci je prevažne akustická a pokojná.

» ostatní recenze alba Pink Floyd - More
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd