Änglagård / Viljans Öga (2012)

Anglagard je v skutku zaujímavá kapela. Vydali za obdobie cca 20 rokov tri štúdiovky a pritom všetky sú vysoko hodnotené a majú status progresívnych majstrovských diel. Tretí album Viljans Oga je čisto inštrumentálny výtvor. Nemá síce také kultové postavenie ako ich prvý počin Hybris, ale v dobe vydania 2012 patril medzi to najlepšie čo sa v tom roku podarilo vydať na progresívnej scéne. Ako správna nekomerčná kapela ponúkla štyri dlhšie kompozície, v ktorých predvádza svoje inštrumentálne umenie. Na svoje si určite prídu priatelia melotrónu alebo aj flauty.

Prvá skladba Ur Vilande ponúka na ploche viac ako pätnásť minút zaujímavú hudobnú koláž. Začiatok je typicky zádumčivý v komornej atmosfére flauty, akustickej gitary a ďalších nástrojov. Zaujímavejšie veci sa začnú diať po štvrtej minúte keď sa už prebudí aj rytmika. Je to prepracovaná porcia hudby, ktorá ctí tradíciu kapiel ako Yes či Genesis avšak vo vlastnom hudobnom ponímaní. Pocitovo to nie je veselá záležitosť, Anglagard však vie narábať s plochami zaujímavým a netradičným spôsobom. Často je počuť skvelú flautu a skladba naberá na intenzite v jedenástej minúte a cítim tu inšpiráciu geniálnou kapelou Gentle Giant. Druhá v poradí Sorgmantel je o čosi kratšia a trvá ”len” cez dvanásť minút. Opäť pekný kľudnejší začiatok, ale rytmické blúdenie klávesov a basy dáva tušiť zaujímavé veci. Premyslené harmonické plochy kombinujú rôzne motívy flauty, klávesov či gitár. Nechýba tomu pestrosť a dynamika. Kdesi za dobrou polkou začne skladba naberať na náročnosti a tvrdosti. Tvrdá a rytmická basa určite pripomenie Yes, ale všetko sa nakoniec upokojí za chodu gitary, flauty a ďalších nástrojov v aranžmánoch pripomínajúce komornú klasickú hudbu. Snårdom začína hneď rezko na danú hudobnú tému bez úvodného pomalého prelúdia. Ťažšie rytmické zvraty bubeníka a basistu dávajú dobrý podklad pre rôzne progresívne zbesilosti. Tentoraz znie flauta ako šialené pidlikanie a je radosť počúvať tak vymakaných muzikantov. Skladba hrá na rôzne hudobné variácie, témy, rytmy a na nudu veľmi nie je čas. V siedmej minúte zaznie krásna harmónia gitary a flauty až ma z toho zamrazí. Od tejto chvíle to je nádherná lyrika podaná s noblesou a citom. Anglagard vedia veľmi plynule prechádzať z úplne kľudných polôh do progresívnych a koniec tejto šestnásť minútovej skladby je proste úžasný s nádhernou gitarovou linkou. Jednoznačne najlepšie vec na albume pre mňa. Posledná trinásť minútová Längtans Klocka je na začiatku veľmi príjemná s klavírom a flautou. V pokojnom duchu pokračuje aj ďalej, avšak má trochu zvláštnu atmosféru, ale to sa po štvrtej minúte zmení a nastupuje klasické náročné tempo. Skladba sa snaží hľadať vlastné výrazové prostriedky a je tematicky ťažším kúskom, ale pri pozornom počúvaní mi neunikajú prepracované a kvalitné nápady. Jediné čo mi vadí sú posledné dva minúty, kde nastúpi akási divná cirkusantská nálada, ktorá mi trochu pokazí dojem z tejto skladby.

Anglagard urobili ďalší mimoriadne kvalitný progresívny album. Je to prvotriedna hudobná produkcia so všetkým čo k tomu patrí. Nezabúdajú na minulosť, no dívajú sa aj vpred čo v konečnom dôsledku pôsobí veľmi sviežo. Zvuk je parádny a je jasne počuť všetky nástroje veľmi čisto a dynamicky, takto si zhruba predstavujem modernú produkciu. Nečudujem sa, že majú také výsostné postavenie lebo keď niečo vydajú tak to stojí za to. Viljans Oga je u mňa jasný a je to maximum aj keď som jednu výčitku napísal, ale je to celkovo skvostné dielo.

» ostatní recenze alba Änglagård - Viljans Öga
» popis a diskografie skupiny Änglagård