King Crimson / Beat (1982)

BEAT.

Poznám len málo kapiel, ktorým comeback pomohol v ďalšej umeleckej tvorbe. A o to menej kapiel, ktoré po jednom skvelom (čo skvelom - geniálnom) albume dokázali urobiť ďalší, ktorý sa aspoň minimálne vyrovná predošlému. King Crimson dokázali oboje. Beat sa stal kvalitatívne totožným albumom ako bol Discipline. Miestami i lepším...

Úvodná skladba Neal Jack and Me začína tam, kde doznieva Discipline. Máme tu úchvatný text, inšpirovaný The Beat Generation (takisto ako aj Heartbeat, Sartori in Tangier, Neurotica a The Howler). U mňa táto skladba jednoznačne predbehla Elephant Talk, a keď zostanú len gitary s Belewovym naliehavým hlasom, viem, že počúvam album s rovnakým potenciálom ako bol Discipline. Prichádza "hitová" Heartbeat, ktorá má všetky predpoklady hitového singlu, ale pritom tam stále zostáva ten čarokrásny duch King Crimson. Gitary sa krásne dopĺňajú, Bruford zjemní svoju rytmiku a celú skladbu sprevádza pípanie, pripomínajúce tep. Tretia v poradí, inštrumentálna Sartori in Tangier patrí Levinovmu čudu Chapman Stick, s ktorou vytvára prvé, tajomné šumy. Na to nadviaže ostrou linkou, pravidelne opakovanou. Pridajú sa k nemu aj Frippertronics a spolu s Brufordom (a dokonca aj Belewom na bubnoch!!!) odohrajú štyri minúty čistej novodobodej "krimsoňáckej" hudby. No a pre mňa po nej prichádza vrchol albumu, najkrajšia pieseň s názvom Waiting Man. Opäť raz Chapman Stick, do ktorého sa po pár taktoch pridá známa drevená bednička, použitá aj v Sheltering Sky. Občas hrajú spolu, občas opačne... Do toho spieva Adrian Belew neskutočné texty a po tom sa pridá aj Robert Fripp. No a to je naozaj balzam na dušu. Radím vypočuť keď máte naozaj zlú náladu. No a druhú stranu otvára neurotická Neurotica. Kompozíciou mi trošku pripomína Indiscipline - všetci hrajú rozdielne a pritom spoločne - swingujúca basa, do nej záchvevy skreslených gitár, a bubeník sa môže aj pretrhnúť. Do toho ešte hovorí Adrian svoje nezmyselné texty, znovu čerpajúce z obdobia bítnikov. A zrazu zlom - máme tu 7/8 tému (bicie mi miestami pripomínajú Stewarta Copelanda z The Police). Gitara opäť plachtí hore dole až taký rachot! Naozaj nerozumiem, čo musí človek zjesť, aby tvoril takúto hudbu. Krása, naozaj krása. Potom príde zaľúbená Two Hands, ktorej text napísala spolu s Belewom jeho manželka. Máme tu ďalší hitový potenciál, jemnú gitaru podkreslujú perkusie a sólo znovu raz tvorí Frippertronics. Z ticha nastupuje aj ďalšia The Howler, z ktorej miestami až mrazí. Nastáva tu priam epilepsia zvukov, v ktorých sa ani najlepší odborník nevyzná. Hodné využitie zvukových efektov len doplňuje celkový pocit zo skladby. Potom kapela bez varovania prejde do "regé" pasáže, kde sa znovu rytmika obracia ako palacinka na dobre vymastenej panvici. Záver albumu smutnej Requiem, kde hrá Fripp priam trúchlivé melódie na svojej plačlivej melódie...avšak len do momentu, kým sa nepridá bezpražcová basa spolu s bicími. To mi príde ako boj medzi rytmikou a melódiou. Doteraz netuším kto vyhral.

Beat je pre nového poslucháča asi trošku menej stráviteľný ako Discipline, o to však náročnejší na počúvanie a rovnako geniálny ako jeho starší brat. U mňa má tento album vyhradené svoje miesto. 5/5

» ostatní recenze alba King Crimson - Beat
» popis a diskografie skupiny King Crimson