Pink Floyd / More (1969)

More.

Prvá hudba k celovečernému filmu (zámerne som nepoužil slovo soundtrack, evokuje vo mne hnoj, ktorý sa k hudbe robí teraz) od kapely ma iba utvrdila v tom, že sú banda do koča aj do voza. More je krásne súdržné LP, ktoré dopĺňa spomínaný film brilantne. Nachádzajú sa tu aj dve moje srdcové piesne, ktoré som sa naučil ako prvé na svoju španielku - Cirrus Minor a Green is the Colour. Obe sú tak špecificky floydovské s prenádherným jednoduchým aranžmá - zatiaľ čo jednu dopĺňajú lesné ruchy a končí organovým outrom, druhá strieda dve gitary s tullovskou flautou a ležérnym Wrightovým klavírom (iba on vedel tak nádherne rozlievať akordy po čiernobielych klávesách, budiž mu je zem ľahká).

Okrem iného tu máme dve akusticky ladené záležitosti. Veľmi atmosferickú Crying Song, ktorá by zaujala aj toho najposlednejšieho odporcu kapely, možno práve svojou potemnejšiou atmosférou, jednoducho krásna záležitosť - a Cymbaline, ktorá bola v roku 1969 aj veľkým koncertným favoritom a jednoznačne reprezentuje album v kolonke "hitový singel", aj keď na singli nikdy nevyšla.

Rokec prichádza v podobe naozajstného singlu z albumu - The Nile Song. Kapela tu podáva svoj historicky najtvrdší výkon a ja ju naozaj môžem! Tvrdošina s veľkým T. Motív sa neskôr opakuje aj v Ibiza Bar aj keď s trocha pozmeneným introm a samozrejme textom, je to voľné a veľmi zaujímavé pokračovanie známejšej skladby. Taký menší brácha :)

Presunul by som sa k inštrumentálnym skladbám albumu, tématickým piesňam filmu. Prvá, ktorú na albume počujeme je bubenícka Up the Khyber, v ktorej sám občas neverím že hrá Nick Mason. Basgitara tu zostáva o dvoch tónoch a necháva priestor klávesom. Je to mierna spomienka na časy odviate vetrom, kde spolu so Sydom drali páskové kotúče "overdubbom" do biela. K spomienke sa ešte vrátime pri Quicksilver, ktorá síce vo filme spravila patričnú atmosféru, ale na albume na mňa pôsobí dosť vtierajúco. Mišmaš zvukov posplietaných dokopy ešte bláznivejšie, ako niektoré veci na Ummagumme - a to už je čo povedať...

Čo by to bolo za OST bez Main Theme, ktorá je tu veľmi svieža postavená na sixtísovom groove, no svoju temnejšiu stránku nezaprie. Akoby to prenasledovalo celý album... A nakoniec tu máme ešte pár vsuviek s pomerne výstižnými názvami - latino vec Spanish Piece, bluesovú More Blues, afro v podobe Party Sequence a krásnu (!!! krásnu) bodku Dramatic Theme, v ktorej repete hlavného motívu vyznie ešte zaujímavejšie, keď sa pridajú ozveny Davida Gilmoura.

Celkovo je tento album úplne plnohodnotným kúskom v ich diskografií, rád ho počúvam, snáď je ešte o kus dokonalejší ako predošlý "pozliepanec". V súhrne: jemné akustické veci geniálne dotvárajú rockové, poprepletané zaujímavými vsuvkami.

» ostatní recenze alba Pink Floyd - More
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd