Profil uživatele Publius Enigma
Recenze:
Pink Floyd / The Dark Side of the Moon
| 2014-02-05 | The Dark Side of the Moon.
Album, ktorý zmenil svet. Po prvom marcovom dni roku 1973 už nikdy nebola hudba taká, ako dovtedy. Nerád by som písal, ktoré albumy sú pre mňa najdôležitejšie, pretože sa to mení ako ponožky. Ale musím napísať, že práve túto LP vždy do tej kategórie zaradím. Čím to bude? Možno aj preto, že som si k celej platni vytvoril na základe textov svoj príbeh o živote jedinca. Dovolte mi ho predstaviť... (ku muzikantskej dokonalosti sa snáď vyjadrovať nemusím, písal by som samé neobjektívne superlatívy :)
Speak to Me/Breathe. Máme tu úvod. Ihla gramofónu sa pomaly zarieza do prvých drážok čierneho plastu, a ozýva sa tlkot srdca. Začiatok nového života... zvuky ľudí, prístrojov, pokladní, smiech šialenca až po naliehavý ženský spev. Žeby predvídanie toho, čo jedinec zažije? A máme tu prvý akord... Floydi v celej svojej žiare, prvé čo ma ovalí je dokonalý zvuk diela. A máme tu spev - Dýchaj, dýchaj čistý vzduch.... Akoby vnútorný hlas jedinca v dvoch minútach objasnil podstatu bytia. Nestíham si ani vydýchnuť a prichádza On the Run - jedinec je vhodený do spoločenskej mašinérie. Honom za materiálnom, za objektami duševne nepodstatnými ale aj za objektami potrebnými. Človek uteká a uteká, v hlave má zmätok. VCS3 a koláže stereofónnych vzruchov a zvukov iba umocňujú atmosféru... Po troch minútach zhonu nám pieseň Time/Breathe Reprise opíše podrobne podstatnosť času života. Vo mne sa vždy bije pokojná a ležérna atmosféra so trpkou pravdou, ktorú text skladby (a odkaz na čistý vzduch) prinášajú. Obrovská bezmocnosť jedinca. Utieka sa ku viere v niečo čo ho prevyšuje, tvorí si vlastné predstavenie na oblohe, vlastnú modlitbu tvorcovi - spev v The Great Gig in the Sky akoby opisuje nádheru nepoznaného, nekonečný Vesmír a náš osud, ktorý všetkých čaká. Smrť. Po konci prvej strany som emocionálne a duševne vyprahnutý na úkor absolútneho zvukového a hudobného blaha, a áno, stojí to za to. :)
Cink! Money. Zvuk pokladníc a rytmicky netradičný motív jedincovi prezrádzajú potrebnosť, alebo skôr žiadanosť peňazí a majetku. Je to znovu šesťminútový súhrn tématiky mamonárstva a ja skladám klobúk pred tvorcami tohto majstrovského diela. Rock strieda pokojná melódia, odvrátená strana mesiaca kapely. Us and Them je postavená na medziľudských vzťahoch, ich odlišnosťami a spoluvlastnosťami. Pravdupovediac, pochopiť tento text trvá veľmi dlho, minimálne v mojom prípade tomu tak bolo. Ku koncu skladby na mňa znovu dolieha ten pocit ako pri konci prvej strany albumu. Mrazivý chlad a naozajstná úvaha o vlastnom živote. Na odľahčenie prichádza inštrumentálna Any Colour You Like. Otázka znie, akú farbu si naozaj prajeme? Farbu šťastia, farbu lásky, farbu nádeje...? Keď ich zmiešame dohromady, nevznikne nám dúha, ale táto pieseň. Znovu a znovu tvrdím, že pointa nemusí byť výlučne iba v slovách. Je častokrát zachytená aj v notách, ja ju tam určite počujem.
A čo ďalej? Keď postavíme jedinca voči základným faktorom života, ktorými sú čas, smrť a vzťahy a zmiešame ich so základnými ľudskými potrebami ako viera, peniaze a láska, častokrát šalieme od absolútnej bezmocnosti. V Brain Damage jedinec šalie a rozpráva o svojich vlastných predstavách budúcnosti. Stretneme sa na odvrátenej strane mesiaca...
Koniec patrí Eclipse. Zatmeniu celého ľudského bytia. Fakt, že život jedinca je oproti celému vesmíru absolútne nepodstatný, je tu zhromaždený do jednej jedinej minúty. A zostáva len tlkot srdca jedinca, tlkot srdca, ktoré drží jeho vlastný život v dvoch prekrvených komorách... Nie je žiadna odvrátená strana mesiaca, v skutočnosti sú obe odvrátené. Koniec príbehu je na každom z nás...
Naschvál som sa v celej recenzii varoval opisu hudby a atmosfér (možno až na pár momentov pri prvej strane), aby som zachytil dokonalosť textu, ktorý napísal Roger Waters. Jeho nadčasovosť dodáva aj po štyridsiatich rokoch sviežosť tomuto dielu, hudba a zvuk sú bezchybné, nemám k ním čo napísať. V kocke, jeden z najgeniálnejších a nejpodstatnejších výtvorov jedinca v hudbe. Opus magnum.
» ostatní recenze alba Pink Floyd - The Dark Side of the Moon
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd
Pink Floyd / Obscured by Clouds
| 2014-02-04 | Obscured by Clouds.
Prichádza ďalší filmový album. Je zaujímavé, že na tom, čo si Floydi v prvých rokoch svojim workoholizmom vybudovali, o pár desaťročí spokojne zaspali. Ale to už veľmi predbieham. Obscured by Clouds je ďalšou vkusnou, nemenej kvalitnou ukážkou poctivej roboty kapely v sedemdesiatych rokoch.
Album otvára rovnomenná inštrumentálna vec. Je zaujímavá práve tým, že tu Nick hrá na elektronické bicie, ktoré zatiaľ nikto nevyužil v rockovej hudbe (rok po ňom Carl Palmer). Temné intro s citeľným analógovým syntetizátorom a naliehavou gitarou postupne upadá v ticho... a bez varovania nastúpi bigbeatová When You're In. Zvuk tejto piesne je veľmi živý, priam mám dojem že kapela hrá predomnou. Tvorí ju opakujúci sa motív a dlhočizný, vyše minútový fadeout. Bohužiaľ, jeden motív skladbu nezachráni, a tak vo mne okrem živosti vyvoláva pocit vaty, ktorou zakryli istú minutáž na albume. Tretia, pokojná Burning Bridges je už o niečom úplne inom. Tentokrát sa na nás obracajú tí Floydi, ktorí rok dozadu vydali ich zatiaľ najlepší album, jemní a citliví, zo zmyslom pre detail. Krásny panning - Gilmour v ľavom reproduktore, zatiaľ čo Wright je vpravo. Jemná melódia je skutočne skvostná!
Bum! Prichádza ďalší rokec! Gold It's in the... by sa ujala na každej výberovke (mimochodom, veľká škoda, že Floydi bez štipky hrdosti prehliadajú soundtrackové albumy na ich výberových kolekciách, ale zase sa tu naskytne otázka - je vôbec možné spáchať dobrú výberovku tejto kapely?) a kľudne by mohla byť pilotným singlom celého albumu. Perfektný riff! A prichádza majster jemnosti, hrdina Gilmour a jeho pokojná Wot's...Uh the Deal. K nej sa ťažko hľadajú slová, toto sú Floydi, ktorých som miloval, milujem a navždy budem milovať. Harmonickí a nápadití! :) Rick Wright tu zase nasadí tak šťavnaté sólo, až sa pýtam, prečo som nemohol aspoň raz vidieť na vlastné oči tú nádheru hudby, ktorú zo sebou kapela priniesla. A na konci už len David povie svoje "áno" slide-gitare... Prvú stranu uzatvára ďalšia inštrumentálna pieseň Mudmen. Čerpá z témy "horiacich mostov", ale je skôr vo viac experimentálnej rovine, s nespočetným množstvom elektronických zvukových kulís na čele s VCS3. A zase pocit vaty na albume...
Moje zatiaľ zmiešané názory opäť napraví úvod druhej strany. Ľudia moji, keď pri tom klávesovom intre v Childhood's End zavriem oči, som v druhom svete. To je nádhera! Tikajúca basa nahodí rytmus (už o rok znova v časozbernej piesni :) a šťavnatý groove sa môže začať. Vynikajúci, priam grandiózny vpád do drážok druhej strany vinylu! A keď počúvate ešte pozornejšie, započujete Davida ako spieva svoje sólo. To je pán... Ďalšia v poradí, Free Four je mierne schizofrenická kompozícia - optimizmus v hudbe, pesimizmus v texte. Ale možno je to naopak, čo my vieme :) Slohy občas preruší dravé bluesové sólo a taktiež sa s nami pri konci piesne lúči.
Stay. Ďalšia krása od majstra Wrighta navodí už ani neviem po koľkýkrát čarovnú náladu a ja sa znovu nechávam unášať tým typickým floydovským tempom. A sólo? No to snáď ani nemôžem ohodnotiť inak ako stovkou! Tridsaťdva sekúnd čistej extázy ešte doplní repete refrénu a motív pomaly končí. Ďalší vrchol platne. Poslednú Absolutely Curtains by som najradšej vyhodil. Do filmu možno sedí ako uliata, ale narúša koncept albumu, a to ma poriadne serie. Koláž zvukov doplnená nejakými kmeňovými pokrikmi? To by sa snáď aj Syd Barrett čudoval. Ach, ach, úspech strieda neúspech...
Album je príliš dvojstranný - nie len obojstrannosťou hrajúcej platne - ale aj kvalitou. Vaty a zvukové experimenty striedajú majstrovské diela a rockové hity, ktoré si vypočujem kedykoľvek mám floydovský deň. Preto aj tvorí pomyslený prechod do najznámejšieho obdobia tvorby kapely...
» ostatní recenze alba Pink Floyd - Obscured by Clouds
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd
Pink Floyd / Meddle
Meddle.
Už šesť mesiacov po natočení predošlého opusu Atom Heart Mother sa vrátili Floydi do štúdia, čo bolo podmienené asi ich nespokojnosťou s tým, čo natočili pol roka dozadu. Na jednej stránke je to zábavná udalosť, kapela plná entuziazmu príde do štúdia, kde skladá dokopy úryvky rôznych motívov bez toho, aby ich ktokoľvek predtým počul - risk? Nie, našťastie veľký úspech v podobe ďalšieho geniálneho albumu.
Šum vetra sa rinie z reproduktorov. Prichádza reverbová basgitara - dokonca zdvojená! Záchvevy organu prerušujú istú líniu pravého a ľavého reproduktoru, prechádzajú a vytvárajú skvelý stereo efekt. Pásky pustené odzadu a občasná skreslená slide gitara s zatlmenými bicími dotvárajú atmosféru a ja sa teším čo príde ďalej. Sek a vrtuľníkový efekt, v ktorom zostane len basgitara - One of These Days I'm Going to Cut You Into the Little Pieces - BUM! A kapela je v akcií! Radosť v mojich ušných bubienkoch nemá obdoby. Floydi sú naspäť!!! Dve minúty čistého hudobného orgazmu dotvárané slide sólom Davida Gilmoura, razom som v raji! Krásny úvod, hiphip hurá!
Po strhujúcom úvode prichádza jemná A Pillow of Winds. Spev gitaristu ma znovu kolíše na vlnách nebeských zvukov. Ach, ako ja len milujem túto kapelu! Čo môžem len napísať? Čo? Veľa sa toho nedá - skúste si predstaviť nebo na zemeguli.
Prichádza nebojácna Fearless. Optimizmom je naplnená až po okraj. Krásny riff vystrieda perfektná akordická kombinácia zase s čarokrásnym spevom Gilmoura. Floydi sa proste nezaprú - nakoniec počujeme aj futbalovú hymnu You'll never walk alone, ktorá len dotvára epickú atmosféru tejto skladby. Tretí krát za šestnásť albumových minút som v raji...
Čo to nepočujem? To bude isto Waters. Jeho San Tropez znovu odľahčuje atmosféru svojim ležérnym walking-groovom. Popevok je tak chytľavý že si ho razom začnem pospevovať. Bum, stačí zahrať pár tónov na všadeprítomnej slide-gitare a sedí to tam ohromne. Žeby už po štvrtý raz?! Uch, Rick Wright ešte zadelí pár presne trafených klavírnych tónov a mňa tu na stoličke úplne kníše. Tancoval by som len taký fukot. :)
A je tu blues Seamus s nečakaným hosťom - psom! To snáď nie je ani pravda :) Tá kapela dokáže stále prekvapiť, aj keď som si myslel že po predošlom opuse už ma nerozhodí absolútne nič. Omyl. To zavíjanie je tak prenikavé, až mám chuť vyložiť si nohy na stôl a vytiahnuť ústnu harmoniku. Päť piesní, päť atmosfér, päť rajských záhrad. A čo posledná?!
Ping! Ping! Ping! Echoes. Neviem ľudia moji. Neviem čo dokážem napísať k tomuto majstrovskému dielu, ktoré sa raz bude určite púšťať ako klasická hudba, tak ako teraz Beethoven alebo Dvořák. 0d útržkovitého skladania jednotlivých segmentov každého člena kapely po 23-minútové epické dielo - to dokážu len oni. Pink Floyd. Po šiesty krát som v raji. Tie slohy už poznám aj odzadu, toľko krát už toto dielo hralo v mojich prehrávačoch. Skĺbenie dvoch hlasov v nebeskú harmóniu nepredstavuje nič, len zázrak. Upriem pohľad na štyroch mužov na platni. Najradšej by som ich všetkých objal a povedal im, že ich hudba už skoro päťdesiat rokov lieči zranené srdcia a teší všetkých fanúšikov po celom svete. Ach, som znovu stratený v prívale Gilmourovho gradujúceho sóla. Nick Mason tu odvádza poctivú robotu (a ten efekt na bicích je silno mocný!). SEK! A je tu funky groove. Zase raz potvrdenie sily tejto kapely... voľne prechádza do priam hrôzostrašného segmentu. Mráz mi chodí po chrbte. To snáď nie je možné čo robia s ľudským mozgom! Ale každá hrôza raz prejde. A prichádza záverečná časť diela. Gradovanie celej kapely od úvodných cinkaní na klavír a činely odpáli obrovskú nálož gitarových harmónií. Som tak šťastný! Nasleduje už iba repete slohy a refrénu a pomalý fadeout. Skladba sa končí presne tam, kde začala. Ping.
Čo dodať. Slová sú nepodstatné. Pustite si Meddle. A znovu. A znovu. A znovu...
» ostatní recenze alba Pink Floyd - Meddle
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd
Pink Floyd / Atom Heart Mother
Atom Heart Mother.
Prvý album z rokov sedemdesiatych ma do dnešného dňa prekvapuje. Čím ďalej ho počúvam, tým ďalej sa v ňom otvára veľa ciest - muzikálnych smerov, ruchov, zvukov, harmónií - ktoré človek pri prvom počutí isto nezaregistruje. A to je večný problém kritiky na toto majstrovské dielo, ktorým Atom Heart Mother je.
Album otvára rovnomenná suita. Neviem ako by som do tejto recenzie narval všetky moje pocity, ktoré pri nej vždy cítim. Atom Heart Mother Suite patrí k jedným z najdokonalejších progresívnych diel v celej ére populárnej hudby. Úvod tvorí zmes nepokojných orchestrálnych zvukov a nerytmických dychov, ktoré razom preruší zvuk reťazí a motoriek. Rozum sa mi zastavuje a ja čakám čo príde ďalej - hlavná téma rozbije akékoľvek pochybnosti o kvalite tohto diela - a to som len v druhej minúte! Nehorázny motív sa pomaly upokojí a suita sa posúva k ďalšej časti, kde harmónie drží práve Richard Wright. Veľakrát som vyzdvihol jeho prínos do kapely, tu sa to snáď desaťnásobí - pasáž graduje aj s celým orchestrom, aby sa znovu upokojila. Striedanie dynamík je asi najväčšou kvalitou kapely v jej rannom období, vytváranie takejto atmosféry len tak nezažijete... Po opernej časti (ktorá je mimochodom veľmi atmosferická) prichádza bluesový motív, pri ktorom vždy odpadnem od šťastia. Tak jednoduchý motív - ale pritom tak dokonale šlape! Prichádzajú zábavné vokály a istá hatlanina, ktorú už poznám aj odzadu :) Po repete témy prichádza koláž zvukov. Tu to začína byť priam hrôzostrašné - takisto epos na albume Meddle vytvára tie isté zimomriavky. Po ozname "Silence in the studio" prichádza ešte raz opakovanie témy a grandiózny záver. Som unesený. Ešte raz - unesený. A ešte raz - u n e s e n ý. :)
B-stranu otvára jemnučká Watersovka If. Dokonale upokojí každého, kto si vypočul úvodnú suitu až do konca. Za zmienku stojí aj vynikajúce sólo Davida Gilmoura, ktoré ma pri každom vypočutí pozitívne nakopne a zabúdam na veľa starostí, ktoré rutinný deň prináša. Ďalšia pieseň, Rickova Summer '68 je takisto kvalitná ako dve predošlé. Kompozične pozostáva z pozitívnej a negatívnej časti. Veselý motív s nostalgickým textom razom vystrieda temnejší - How Do You Feel?!. Počuť tu aj dychy, ktoré len dokreslujú dokonalosť diela.
David Gilmour prináša po svojom úspechu z Ummagummy ďalšiu úplne sólovú skladbu, na ktorej obstaral všetky nástroje, spev a zvuky kostolných zvonov. Aj v najchladnejšom zimnom dni cítim lúče jarného slnka, ktoré zahrieva moju pokožku... Prenádherný text a atmosféra. Neviem to ani opísať. A keď príde sólo - som v siedmom nebi. Nechcem aby to skončilo... Avšak, neľutujem že to po piatich minútach končí, pretože -
Prichádza Alan's Psychedelic Breakfast. Po zvukovej stránke najdokonalejšie experimentálne dielo aké som kedy počul. Okrem perfektného priestorového stereo spracovania musím vyzdvihnúť aj synchrónnosť bežných ruchov ako škrtanie zápalky alebo varenie v rýchlovarnej konvici s tromi jednotlivými hudobnými motívmi skladby. Nechcem si ani predstaviť, čo sa dialo v hlavách fanúšikov po užití nejakého LSD a zapnutí gramofónu s týmto dielom... Viac sa už nedá napísať. Treba počuť.
To platí aj o celej platni. Je to prvé naozajstné dielo tých Pink Floyd, ktorých poznáme z čiernych drážok vinylu s trojuholníkovým obalom. Tu nastáva moment, kedy sa kapela vydala svojou vlastnou, krásnou cestou trvajúcou dvadsaťpäť dlhých rokov. A tu nastal moment, kedy som naozaj začal milovať Pink Floyd. VIVA ATOM HEART MOTHER!
» ostatní recenze alba Pink Floyd - Atom Heart Mother
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd
Pink Floyd / Ummagumma
| 2014-01-30 | Ummagumma.
Tento album je veľmi zvláštnym výletom do neznáma. Floydi tu spáchali také zverstvá, za aké sa doteraz pri rôznych rozhovoroch sami hanbia. Ja si však myslím, že je to dokonalý dôkaz o hľadaní ďalšej cesty v ich tvorbe. A vcelku dobrý.
Prvú platňu by som stručne zhodnotil ako vynikajúcu. Astronomy Domine tu má šťavu ako blázen, geniálne šlape, keď som ju počul prvý krát, posadilo ma na zadok. Nick Mason tu mláti ako o život... Za zmienku stojí aj výborne Wrightovo sólo, ktoré dopĺňajú skvele aj ostatní členovia posádky. Po vypočutí "ummagumáckej" verzie skladby Careful With That Axe, Eugene som si uvedomil, prečo ju fanúšikovia staršej éry tak milovali. Tá atmosféra sa snáď nedá ani popísať. Gilmour spieva svoje sólo, čo dodať. A keď úplne vygraduje, je to čistý masaker... ľúbim ju! :) Tretia v poradí Set the Controls for the Heart of the Sun - znie taktiež oveľa lepšie ako kedykoľvek predtým, posudzujem aj štúdiovú verziu aj veľa rozličných bootlegov, ktoré som za môj život počul. Kvalitatívne ju za celé pôsobenie predčila už iba verzia z Pompejí. No a posledná A Saucerful of Secrets je už len čerešničku na torte, znie veľmi sviežo, a chorálový záver iba dotvára mystickú atmosféru živej platne albumu. Jediné mínus je zvuková kvalita, hlavne všadeprítomný šum v nahrávke...
Prichádzame k tej zábavnejšej polovičke dvojplatne. Ústa mi otvorí priam tvrdý Sysyphus, kde Wright nasadí úvodný motív priam z hlbín svojej temnej časti duše. Nasleduje časť pre piano, kde od improvizácie prejde až ku všeklávesovému kredencu. Naháňa mi to zimomriavky. Čelo pokrčím až pri tretej časti všelijakých pazvukov a činelov, krikov a klávesov. Štvrtú časť otvára znovu temný melotron, ktorý sa blíži k mojim ušiam ako jedovatý had. Keď už som celkom pokojný, padám zo stoličky. Tak som sa ešte v živote nezľakol! Ach, chápem všetkých ktorí pri tejto platne dožili na infarkt. :) No a ku konci sa ešte stihne opakovať spomalený motív a máme po suite. Celkovo si myslím, že je na môj vkus až príliš experimentálna, ale obsahuje aj vynikajúce (!!!) momenty.
A už tu máme Rogera Watersa. Jemná Granchester Meadows (ktorá mimochodom tiež patrí do prvých vecí, ktoré som sa naučil na gitaru) dokonale upokojí moju zmätenú hlavu. Vyzdvihnem už len fantastický stereo efekt, kedy noviny zavraždia muchu :). Jeho druhý počin je už žánrovo inde. Jedná sa o dlhočizný názov Several Species of Small Furry Animals Gathered Together in a Cave and Grooving with a Pict, nad ktorým si iste lámu ústa aj samotní anglikáni. Tie pazvuky mi až tak extrémne neprídu, celkom zábavné stereo. Občas mi napadá že by tieto dve skladby výstižne nahradili Úvodná deska ku stereofonnímu poslechu Supraphonu - to by však nemohla byť cenzúra, aj v tej blábolčine by našli niečo proti režimu :).
David Gilmour sa nám predstaví jeho suitou The Narrow Way. Jedná sa o môj obľúbený kúsok na štúdiovke. Je najviac muzikálny a zameriava sa predovšetkým na akustické gitary. Druhá časť však prinesie zmenu, kde spolu basgitara a elektrika vytvárajú veľmi zvláštny riff. Ďalšia z vecí, na ktorú by sa dalo ukázať ako na prvotinu heavymetalu. Riff sa končí až v elektrickej kakofónií. A tretia časť je snáď najkrajším momentom na celej platni. Slovami ju nedokážem popísať. Geniálna pieseň, harmonické progresie v kontraste s padajúcim a stúpajúcim akordickým sledom vytvárajú obrovský priestor pre vlastnú fantáziu, krása. David si ju taktiež odbubnuje, za čo má môj veľký obdiv.
Povedzme si úprimne, Nick Mason nikdy nebol veľký skladateľ, za to perfektný perkusionista. Na svoju suitu, ktorá zaviera platňu s názvom Grand Vizier's Garden Party si prizval aj svoju ženu, ktorá mu hrala priečnu flautu. Kompozične ju otvára a zatvára tá istá téma, ktorá je v celku zaujímavá. No stred tvorí kompilácia všakovakých perkusií: či už tympani, gongy, triangle, woodblocky, kotle, tomtomy, rototomy alebo rytmičáky - to je nášup! Avšak znovu dodám, nič grandiózne neprináša, ale rád si ju vypočujem - znovu tu čaro stereo nahrávky!
Ummagumma je veľmi novátorský album, môj obdiv patrí všetkým členom, ktorí úlohu samostatnej suity zobrali s väčšou, či menšou vážnosťou. Spolu so živým LP tvoria vynikajúcu bodku za šiestym desaťročím minulého storočia, a keď mám náladu, vždy ju skusnem na jeden hlt.
» ostatní recenze alba Pink Floyd - Ummagumma
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd
Pink Floyd / More
More.
Prvá hudba k celovečernému filmu (zámerne som nepoužil slovo soundtrack, evokuje vo mne hnoj, ktorý sa k hudbe robí teraz) od kapely ma iba utvrdila v tom, že sú banda do koča aj do voza. More je krásne súdržné LP, ktoré dopĺňa spomínaný film brilantne. Nachádzajú sa tu aj dve moje srdcové piesne, ktoré som sa naučil ako prvé na svoju španielku - Cirrus Minor a Green is the Colour. Obe sú tak špecificky floydovské s prenádherným jednoduchým aranžmá - zatiaľ čo jednu dopĺňajú lesné ruchy a končí organovým outrom, druhá strieda dve gitary s tullovskou flautou a ležérnym Wrightovým klavírom (iba on vedel tak nádherne rozlievať akordy po čiernobielych klávesách, budiž mu je zem ľahká).
Okrem iného tu máme dve akusticky ladené záležitosti. Veľmi atmosferickú Crying Song, ktorá by zaujala aj toho najposlednejšieho odporcu kapely, možno práve svojou potemnejšiou atmosférou, jednoducho krásna záležitosť - a Cymbaline, ktorá bola v roku 1969 aj veľkým koncertným favoritom a jednoznačne reprezentuje album v kolonke "hitový singel", aj keď na singli nikdy nevyšla.
Rokec prichádza v podobe naozajstného singlu z albumu - The Nile Song. Kapela tu podáva svoj historicky najtvrdší výkon a ja ju naozaj môžem! Tvrdošina s veľkým T. Motív sa neskôr opakuje aj v Ibiza Bar aj keď s trocha pozmeneným introm a samozrejme textom, je to voľné a veľmi zaujímavé pokračovanie známejšej skladby. Taký menší brácha :)
Presunul by som sa k inštrumentálnym skladbám albumu, tématickým piesňam filmu. Prvá, ktorú na albume počujeme je bubenícka Up the Khyber, v ktorej sám občas neverím že hrá Nick Mason. Basgitara tu zostáva o dvoch tónoch a necháva priestor klávesom. Je to mierna spomienka na časy odviate vetrom, kde spolu so Sydom drali páskové kotúče "overdubbom" do biela. K spomienke sa ešte vrátime pri Quicksilver, ktorá síce vo filme spravila patričnú atmosféru, ale na albume na mňa pôsobí dosť vtierajúco. Mišmaš zvukov posplietaných dokopy ešte bláznivejšie, ako niektoré veci na Ummagumme - a to už je čo povedať...
Čo by to bolo za OST bez Main Theme, ktorá je tu veľmi svieža postavená na sixtísovom groove, no svoju temnejšiu stránku nezaprie. Akoby to prenasledovalo celý album... A nakoniec tu máme ešte pár vsuviek s pomerne výstižnými názvami - latino vec Spanish Piece, bluesovú More Blues, afro v podobe Party Sequence a krásnu (!!! krásnu) bodku Dramatic Theme, v ktorej repete hlavného motívu vyznie ešte zaujímavejšie, keď sa pridajú ozveny Davida Gilmoura.
Celkovo je tento album úplne plnohodnotným kúskom v ich diskografií, rád ho počúvam, snáď je ešte o kus dokonalejší ako predošlý "pozliepanec". V súhrne: jemné akustické veci geniálne dotvárajú rockové, poprepletané zaujímavými vsuvkami.
» ostatní recenze alba Pink Floyd - More
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd
Pink Floyd / A Saucerful of Secrets
A Saucerful of Secrets.
Ako vidieť, Floydi celý rok nezaháľali a po natočení debutu natočili ešte s polorozbitým Sydom Barrettom niekoľko skladieb, ktoré sa však už veľmi použiť nedali. Dajú sa nájsť na rôznych neoficiálnych bootlegoch a kolekciách nepoužitého materiálu - viz. Scream thy Last Scream s Nickom Masonom v hlavnej úlohe, Vegetable Man alebo v archívoch stratené útržky skladby Have You Got it Yet?, v ktorej si šialenec robí majestátnu zábavu z ostatných hráčov v kapele. Príbeh snáď každý poznáme...
Píšem však pod hlavičkou albumu A Saucerful of Secrets, takže sa poďme naňho subjektívne obzrieť. Čo sa však použiť dalo, boli skladby ako Jugband Blues a Remember a Day, obe natočené ešte v októbri 1967. Prvá je veľmi intímna osobná výpoveď, ktorá ma utvrdzuje v názore, že Syd nebol až tak extrémne mimo, aby nevedel čo sa s ním v skutočnosti deje a ako ho vnímajú ostatní. Krásne aranžmá a veľmi zaujímavý nápev vystrieda zábavný... no "zábavný" dychový orchester, ktorý pasuje do piesne ako riť na šerbeľ. Cítim tu jemnú spomienku na spoločné experimenty v zvukovej koláži trilikania gitary a trubiek. No a potom sa s nami už Syd rozlúči pod hlavičkou Pink Floyd navždy.
Druhá je kompozícia Richarda Wrighta a patrí k asi tomu najlepšiemu, čo ranní Floydi stvorili. Valčíkový úvod vystrieda štvorštvrťová rytmika, a v pozadí stále cítime a počujeme Sydovho ducha. Hrá na slide gitaru ako o život a dotvára jedinečnú atmosféru celej kompozície. O týchto dvoch skladbách by som aj povedal, že tvoria hlavnú kostru celého albumu.
Skladby, na ktorých Syd neúčinkuje, zaradím do samostatného segmentu. Tu sa začína nová kapitola tejto kapely. Príchod gitarového mága a geniálneho skladateľa Gilmoura predznamenal obrovské zmeny v úvodnej piesni albumu, psychedelickej Let There be More Light. Pozostáva z dvoch hlavných segmentov, úvodu postaveného na Watersovej base a slohy-refrén, kde sa strieda pravý kanál klávesového šepotu s bigbítoým "ľavokanálnym" Gilmourom. Krásne sa dopĺňajú a vytvárajú tak spoločný, veľmi tripový dialóg. Nasleduje gradujúci záver a "kredenc".
Set the Controls for the Heart of the Sun je snáď jediná skladba, ktorú si Waters rád zahral aj po tridsiatich rokoch na sólovom turné In the Flesh. Snáď preto, že je jeho vlastná... To nič nemení na fakte že na mňa pôsobí veľmi orientálne, a tak vplyv I-Chingu preniesol aj skrz vinylové drážky na nás všetkých. Po zvukovej stránke je asi najlepšia na albume.
Corporal Clegg môžem kľudne zaradiť ku šialenosti "jabĺk a pomarančov" samotného Barretta. Niekde som zachytil, že samotná kapela sa za ňu hanbí. S hanbou by som to nepreháňal, aj horšie momenty ešte len nastanú... Pieseň je však veľmi zaujímavá po kompozičnej stránke, po textárskej už menej.
Ak nerátam deväťminútové zvukové šialenstvo na prvom albume, A Saucerful of Secrets je prvou z dlhých opusov kapely. Na albume pre mňa nevyznieva trikrát najlepšie, osobne ju mám radšej z Ummagummy alebo z Live at Pompeii. Osem kakofonických minút, ktoré naozaj zaujímavejšie vyznejú naživo ako cez vinyl, náhle vystrieda majestátny záver. Razom mi nabehne husia koža, a nechávam sa unášať zborovým spevom až na kraj vesmíru. Škoda že až po ôsmych minútach príde naozajstná krása.
No a zdá sa mi že som ešte vynechal skladbu See Saw. Pre mňa je absolútne nevýrazná a určite by mi nechýbala ani na tomto, celkovo dosť pozliepanom albume, ktorý patrí do priemeru tejto kapely. Nie je ani vynikajúci, ale ani zlý. Sú tu vynikajúce momenty a ako som sám povedal, aj jedny z mojich najobľúbenejších skladieb kapely vôbec. Avšak nie som si istý, či by som si album pustil aj kvôli ostatným skladbám...
» ostatní recenze alba Pink Floyd - A Saucerful of Secrets
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd
Pink Floyd / The Piper at the Gates of Dawn
The Piper at the Gates of Dawn.
Šesťdesiaty siedmy priniesol hneď niekoľko priekopníckych albumov, ktoré zbúrali barikády medzi tým, čo je a čo nie je dovolené. Piper je u mňa hneď druhý najdôležitejší po Pepperovi od Beatles. Od úvodu sa valí smršť zvukov na tému astronomických spojení, tvoria krásny celok doprevádzaný Sydovym naliehajúcim hlasom. Zimomriavky mi chodia po tele a od korienkov vlasov až po päty necítim nič iné ako husiu kožu...som v tripe do stredu galaxie.
Oči mi otvorí bítová Lucifer Sam. Veľa ľudí hovorí že heavy sound (zámerne nehovorím rock/metal) priniesli kapely ako Sir Lord Baltimore alebo Black Sabbath. Ale takto posadený beat by som bez váhania označil ako priekopnícku vec heavymetalu. Rôzne šumy a škvrčania na gitaru, power-riff, staccato Masona a nakoniec frenetické Watersovo sólo to len potvrdzujú.
Matilda Mother má v sebe kus temnosti, vytvára šialenú atmosféru - snáď to len robí akordický vzostup a stupnice cez refrén? Vzápätí to však nemôžem povedať o Flaming. Tu sa cítim ako v hurikáne, ktorý náhle preruší bezstarostný Barrett. Nechávam sa unášať na vlnách a znovu cítim tú atmosféru roku 1967.
Prichádza ďalší trip - Pow R Toc H. Atmosféra sa obratom mení - hlavnú rolu tu pravdepodobne zohralo LSD, bondovská basa a ležérne piano pravidelne striedajú molové a frenetické povyky typu "dui-dui" a ja sa cítim fajn. Ako zaujímavo dokáže nahrávka preniesť atmosféru aj k ušiam poslucháčov...
Watersova prvotina na albume (ostatné sú všetko Barrettovky) Take Up Thy Stetoscope and Walk akoby hľadala čo si všetko môže dovoliť a kombinuje klasický beat s free jazzom (!?! - ťažký odfuk - !?!). Túto môžem! :)
Interstellar Overdrive - čo k nej len napísať. Strhujúci - áno, priam hardrockový riff - preruší blúznenie a chlapci sa začínajú hrať. Ukazujú fanúšikom o čo tu beží a ja len nechápavo otváram pusinku a snažím sa pochopiť. Ďalší veľký trip a otváranie mysle cez drážky vinylovej platne.
Posledné štyri piesne sú pre mňa krásne príklady hitových singlov . The Gnome je jednoduchý a zábavný popevok, ktorý by razom nahradil celú partiu fetišistov na čele s Arnoldom Laynom a jeho prapodivnou priateľkou, hrajúcou sa Emily. Dve veľmi atmosferické Chapter 24 a Scarecrow sú príklady ďalšieho skĺbenia viacerých štýlov dohromady - aj keď po odmyslení všetkých nástrojov počúvame klasickú popovú vec, Wright so svojimi analógovými klávesami dotvára priam exotickú (ázijskú?) chuť piesní. A mne naozaj chutia. Záver patrí Bike, v ktorej si aj tak vždy najviac vychutnám zaujímavé efekty na konci.
Platňu veľmi odporúčam v mono-verzií, má odlišný mix a vzniká úplne iný zážitok. A aby sme sa rozumeli, slovami trip a podobnými slovnými hračkami sa len obrazne pokúšam vysvetliť stavy, ktoré mi hudba vytvárala počas listeningu.
Suma sumárum je to fantastická prvotina, ktorá je veľmi zásadovou platňou v celkovom pôsobení nie len Pink Floyd, ale aj rockovej muziky doteraz.
» ostatní recenze alba Pink Floyd - The Piper at the Gates of Dawn
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd