Every Which Way / Every Which Way (1970)

Po ukončení činnosti Nice sa Brian Davison určite nechystal na hudobný dôchodok. Rozhodol sa založiť skupinu a hľadal budúcich spoluhráčov. Bol som zvedavý, či to bude hudba v duchu jeho predchádzajúcej kapely alebo niečo iné.

Názov prvej, takmer desať minútovej, piesne znie Bed ain´t what it used to be a je to parádny džezík, šmrcnutý psychedéliou a progresívnymi rockovými prvkami. Predovšetkým tu však ide o tú atmosféru(!), ktorú dosiahli ich prepojením a skombinovaním. Úžasné je sólo na saxofón a tiež to gitarové. Spev je veľmi presvedčivý. Skvelý úvod!

Castle sand je hotová atmosférická bomba. Plynie pomaly, až ospalo, ale moje uši sú v strehu od začiatku do konca. Do celkovej džezovo-psychedelickej atmosféry sa veľmi hodí Bellov smutno-naliehavý vokál a veľa tu robí tiež flauta. Môže pripomínať Warm Dust z druhého albumu.

Z úplne iného súdka, ako úvodné dve skladby, je Go placidly, ktorú zdobí rozprávkové vybrnkávanie, vznešená flauta a jemný, miestami až krehký spev. Očarujúca melodická kráska!

Druhou najdlhšou je, takmer deväťminútová, All in time, plná silných melódií. Priam lahôdkovo sa tu mieša skvelý melodický rock s džezom a rockom progresívnym. Peach má na svedomí ďalšie vynikajúce saxofónové sólo a Hedley zasa to gitarové. Zruční to muzikanti!

Nasleduje najkratšia a najtvrdšia pieseň na albume – What you like. Hviezdny bubeník „nahodí“ napínavý rytmus, ktorý je úvodom k dramatickej hudbe, ktorá sa tu potom odohráva, za výraznej podpory nepokojnej basgitary. Davison je úžasný – nastolil pocit, akoby pochodovala nejaká armáda, idúc do veľkého boja. Všetko trvá necelú minútu a razom sa to zvrtne do ťažkého džezrockovania, ktoré tiež netrvá dlho a tieto dve polohy sa ešte vystriedajú... jedna úchvatná pasáž vymení tú druhú – niečo perfektné! Potom príde na rad moje obľúbené sólovanie, počas ktorého je Davison proste super.

Posledná sa volá The light a ide o ďalšiu, džezom dýchajúcu pieseň so skvelou atmosférou. Bellov precítený spev jednoducho žeriem a korunu všetkému nasadzuje, emócie hlboko zasahujúce gitarové sólo.

Davison si na výbere spoluhráčov naozaj dal záležať a na výsledku to je aj počuť. Možno by sa zdalo, že on je len niekde v pozadí, ale všetko drží pohromade a všetko to aj klape. Tento počin ma oslovil hneď na prvý pokus, ale každým počúvaním to bolo stále lepšie. Album, ktorý sa v čase vydania vôbec nepresadil a ktorý je na míle vzdialený od popularity, mi dokáže dať neporovnateľne viac, ako oveľa známejšie alebo iné, odbornou kritikou chválené (a tým vonkoncom nemám na mysli mainstream).




P. S. Dám ruku do ohňa za to, že ak by tu nehral Brian Davison, tak o existencii tohto albumu by snáď vedela len nejaká tretia odmocnina z tej hŕstky, čo ho poznajú teraz.

» ostatní recenze alba Every Which Way - Every Which Way
» popis a diskografie skupiny Every Which Way