Doors, The / The Doors (1967)

Záplava päťhviezdičkových recenzii hovorí sama za seba a teda si možno niekto myslí, že pridávať ďalšiu je ako liať vodu do oceánu, rád sa však podelím o svoj názor. Myslím si, že tento album za to naozaj stojí. Pol roka pred zásadným Sgt. Peppers Lonely Hearts Club Band uzrie svetlo sveta tento klenot, debut, ktorý rozleje psychedéliu po hudobnom svete. Kalifornia v 60.-tých rokoch bola (a možno ešte aj dnes je) akousi Mekkou voľnomyšlienkárstva a osobnostných experimentov a skupina The Doors je toho krásnym stelesnením. Minimálne v postave fenomenálneho, pološialeného hedonistu za mikrofónom. V dvojročí 66/67 vyšlo v USA veľa zásadných platní – od Pet Sounds, cez VU & Nico, Surrealistic Pillow, až po tento album. Amerika sa „britskej invázie“ veru nezľakla.

Debut ako hrom otvára skladba ako hrom, BREAK ON THROUGH (TO THE OTHER SIDE) začína bicími akoby zo samby vytrhnutým a už sa pridáva legendárna basová linka. Skladbu naliehavo ženie dopredu aj Morrison a dynamiku iba zvýrazňuje gitarohra pána Kriegera. Skladba sa cez poslucháča prevalí ako veľká voda a už sme pri otváracích tónoch organu v SOUL KITCHEN. A tá gitara... no teda. Nenechajme sa ale oklamať „unaveným“ Morrisonovým spevom, celé to vygraduje v refréne. Krásnym bluesovým sólom sa mihne Krieger, za sprievodu hypnotických bicích, ktoré nesú celú skladbu. Psychedelickou rozprávkovou baladou je THE CRYSTAL SHIP, človek by si podľa spevu možno aj myslel, že Morrison mal aj trošku pokory. Strednej časti piesne dominuje precítené Manzarekovo piano a záver sa nesie v znamení optimistického očakávania. TWENTIETH CENTURY FOX je skladba, pri ktorej si môžete podupkávať nohou do rytmu, je to chytľavé, inštrumentálne na vysokej úrovni, osobne sa však teším na to čo príde na záver tejto strany platne. Prvý cover albumu je ALABAMA SONG (WHISKY BAR), taká hravá skladba, ku ktorej si vypijete v nedeľu kávu, je to ľahké, hravé počúvanie, pri ktorom trošku zvoľníte očakávania a preto ďalšia skladba trafí do čierneho. LIGHT MY FIRE je pieseň opradená legendami, gitarovo-organová inštrumentálna pasáž, za sprievodu vytrvalého Densmorovho bubnovania je niečo, čo by som vždy chcel počuť po prvýkrát. Čo dodať, pieseň, ktorá vytrela konzvervatívca Sullivana je kapitolou sama o sebe. Na tú dobu odvážne, dnes hymna.

Ďalší cover BACK DOOR MAN od pradedka blues Willieho Dixona už je podarenejší prebratý kus. Aj keď sa skladba nikam neponáhľa, Morrisonov prejav naznačuje akúsi podprahovú dynamiku a súhra organu a gitary je znamením perfektného súznenia členov kapely. Kriegorovo sólo nie je vôbec z komplikovaných, v jednoduchosti je krása. Gitarista narába s tónom priamočiaro, nenáhlene ale za to úderne. Následuje trojica krátkych skladieb, z ktorých prvá I LOOKED AT YOU je skôr taká oddychovka, mňa osobne príliš neočarila – možno snáď kratučká inštrumentálna pasáž. Album by som si vedel predstaviť aj bez nej, ale aj tak ju nepreskakujem. END OF THE NIGHT to je tá pravá psychedélia už od úvodných čarovných tónov, ku ktorým sa pridá zasnený Morrison. Melancholické vybrnkávanie pôsobí až hororovo a sólo je z inej dimenzie. TAKE IT AS IT COMES začína podobne anaforicky ako I Looked At You a v podstate sú si skladby veľmi podobné, akurát v tejto sa Densmore naozaj našiel. No a na záver, pre mňa osobne magnum opus kapely, hriešne kontroverzná, mystická, orientálna, básnická zhudobnená droga – THE END priatelia. Pokojnejší úvod pôsobí miestami dokonca optimisticky, obzvlášť sa mi páči Morrisonovo frázovanie, takýto jednoduchší spev môžem. Inštrumentálny kolobeh robí zo skladby extratriedu – žiadne prekombinované slohy, takto to má byť. Tu sa frontman kapely prejaví aj ako básnik, jeho výkon je na hranici spevu a hovoreného slova, predostiera nám filozofické obrazy vrcholiace v Oidipovskej pasáži. Kill the father, fuck the mother – myšlienka navonok kontroverzne jednoduchá, podobne ako celá pieseň však skrýva iný, zložitejší význam. Odporúčam pasáž o tejto pesničke v autobiografii Johna Densmora. Ťažko si viem predstaviť viac omračujúci záver platne ako toto. Klobúk dole.

Čo dodať, ide nepochybne o jeden z najsilnejších debutov v histórii hudby. Ďalšie albumy od The Doors ma nechávajú pomerne chladným, ale k tomuto sa vždy rád vrátim. Možno to nie je pre každého tá pravá šálka kávy, ja osobne by som však chcel v 60.-tých rokoch počuť túto platňu po prvýkrát a pozerať sa na seba z pohľadu tretej osoby. Ten výraz tváre by asi hovoril za všetko, aký to musel byť šok? Nuž ale osud Morrisona čoskoro dostihol. Bola to zmučená existencia, alebo iba nepochopený génius? Možno aj-aj. Hudba tejto kapely rozhodne nie je vhodná pre moralistov, ktorí zjedli všetku múdrosť sveta. Nech ti je zem ľahká, Jašteričí kráľ.

» ostatní recenze alba Doors, The - The Doors
» popis a diskografie skupiny Doors, The