Colosseum / XI (2025)

Trojica Farlowe, Clempson a Clarke si spolu s novými hráčmi Nishikawara, Steed a Mortimore vyskúšala úspešnú spoluprácu na albume Restoration (2022), nuž ma vlastne ani neprekvapuje, že tu v roku 2025 máme nový album XI.

Hovoriť o hudbe Colossea je ako opisovať podstatu lásky. Ľudia sa o to pokúšajú od praveku a aj tak sa k definitívnemu výkladu ešte nedopracovali. Ale nikto nepochybuje, že je mu to jasné. Aj ja mám jasno. Colosseum vytvorili v 70. rokoch niekoľko dokonalých albumov, tú hudbu milujem. Reunion v 90. rokoch priniesol skvelé koncertné zážitky, mal som vtedy možnosť vidieť ich naživo v Bratislave a nie je veľa spomienok, ktoré by som si cenil viac. Albumy z prelomu milénia nepriniesli revolučnú a ani vyzývavú muziku, ale mali stále svoju kvalitu. Time On Our Side, rozlúčka s Jonom Hisemanom, bola po všetkých stránkach skvelá, nuž ma, priznám sa, prekvapilo, že kapela bez svojho zakladateľa naštartuje ďalšiu etapu svojej existencie. A ešte to aj bude dobré!

Hiseman je bubenícka legenda, nikdy nezabudnem na to, ako Ian Paice z Deep Purple vydieral usporiadateľov koncertu, aby zakázali Hisemanovi bubenícke sólo pri spoločnom vystúpení. A to je Paice tiež jedným z najlepších! Malcolm Mortimore mal preto nevďačnú úlohu, keď v roku 2020 prijal jeho post. Iste, je to borec, hral s mnohými rešpektovanými umelcami a priaznivci progresívneho rocku ho určite zachytili na albume Three Friends od Gentle Giant, kde pôsobil v rokoch 1971-1972. Ešte aj dnes hrá energicky a s chuťou.

Deväť skladieb je tradične  zručne odohraných, jazz je prítomný vo svojej usadenej, jednoduchšej podobe (Hunters), nechýba bluesový opar (Ain’t Gonna Moan No More, Won’t Be Satisfied, No More Second Chances) i štipka funky (Not Getting Through). Kapela sa nevyhla ani typickým barovým baladám (Nowhere To Be Find), ktoré v novodobých dejinách súka ako Baťa cvičky a osobne ich veľmi nemusím. Samozrejme, prítomné sú koketérie s klasickou muzikou. Inštrumentálka English Garden Suite sa asi nestane takou legendárnou ako Valentyne Suite, ale tých deväť minút kompozičného a muzikantského majstrovstva je skrátka geniálnych! Keby takýto album nahrala nejaká slovenská kapela, patril by k legendárnym. Na pomery Colossea je to skôr predvídateľný pohodový album, ktorý neurazí a miestami dokonca nadchne (Gypsy, English Garden Suite). Jediný cover je od, ako inak, Jacka Brucea, resp. od skupiny West, Bruce & Laing. Out Into The Fields je zadumaná náladovka, fajn, že Farlowe stále myslí na ďalšieho zosnulého velikána.

XI považujem za výborný album, muzika ma baví a som rád, že jedna z mojich srdcových skupín stále hrá skvelú muziku. Patrí k tým veličinám, od ktorých vlastním prakticky celú diskografiu a to sa veru nepodarí hocikomu!

» ostatní recenze alba Colosseum - XI
» popis a diskografie skupiny Colosseum