Aquila - Aquila (1970)

Priznávam bez mučenia, že o Aquile, waleskej skupine z prelomu 60. a 70. rokov minulého storočia, som donedávna netušil nič. Na jej jediný album som narazil v predajni cédečiek a po nesmelom okukovaní som sa rozhodol, že uverím zadnej strane obalu, kde sa píše nielen rok vydania 1970, ale aj čosi o stratenej progresívnej klasike a jedným dychom sa spomínajú zaujímavé perlorodky zo stajne protežovanej dobovej muziky ako Audience, Family, Gravy Train, či dokonca Raw Material. V „starinách“ som na vlastnej koži zistil, že reklama obvykle neklame, i keď to samozrejme neplatí vždy, v prípade albumu Aquila ma našťastie inštinkt nesklamal.

Zmysel pre melodické polohy radí Aquilu do sfér skôr romantických románov, než niekam do najprízemnejších vrstiev červenej knižnice. Úvodná hitovka Change your ways dopĺňa podstatnú informáciu, že hlavné slovo bude mať klávesák a viac ako zdatne mu konkuruje dychár. Inými slovami, očakávajte príjemnú zmes nadžezlého rocku podfarbeného psychedéliou, ktorý si však nerobí nárok na učebnicu všetkých sólových techník a postupov, ktoré boli dovtedy vymyslené, nieto ešte, že by ich mali tvoriť. Napriek uvedenému ide o sviežu muziku, niečo na štýl Audience. Po slnečnej veselici prichádza štipku zamračená How many more times? (nezamieňať s jedným bluesovým štandardom hraným napr. Led Zeppelin), kde sa vyšantí ako flauta, tak organ. Prvá naozaj „ťažká“ skladba na albume sa volá While you were sleeping, džezové ošatenie do hypnotického rytmu, z ktorého by mal každý hašišák pocit, že Nirvána je nie že na dosah, ale všade okolo neho, jej pristane. Spev sa tiahne ako čarovná fazuľa ku krajine obrov. Dychy i klávesy sa snažia presvedčiť labilnejšie nátury, že ich prítomnosť automaticky zaručuje akúsi pomyslenú „vyššiu“ kvalitu umenia. Ostatní majú jasno, hudbe tohto typu svedčia. Spevná náladička je späť, We can make it if we try má až „trafficovskú“ atmosféru, sólový saxofón to celé na chvíľku posunie do džezových Celostranová suita The Aquila Suite začína flautou, ale veľmi rýchlo sa rozkokoší ako internetový troll, ktorému v rámci výstavby informačnej diaľnice zrúcali všetky mosty. Celé dielo je rozdelené na tri časti (movements) a tie ďalej korodujú do viacerých podnázvov, pokiaľ nie ste knihovník, je to vcelku zbytočná záležitosť. Poteší to hádam iba tých fanúšikov, ktorí milujú rôzne umelé delenia názvov skladieb, aby to budilo zdanie akéhosi vyššieho zámeru. Inak je tu priestor na rôzne improvizácie, dokonca aj bubeník si struhne klasické dobové sólo. Ťažko sa niečo vyzdvihuje, všetko je to také psychedelicky džezovo folkrockové, najviac sa mi páči pomerne hutná hardrocková nálada v Second movement nazvaná The hunter (a opäť, neočakávajte bluesovú klasiku á la Free). Možno je to preto, že gitara vzácne dopĺňa slohy nejakými tými vyhrávkami a má aj vlastný priestor pre sólo. Konečne! A to ani nehovorím o brutálnom ukončení v podobe organového šialenstva, akoby si hlavný kostolník pomýlil svätú omšu s rituálom na privolanie Satana a zdesené výrazy kostolného osadenstva mu iba vlievali silu do extatického amoku. V poslednej časti suity sa vráti snivá poloha, uspávanka je podčiarknutá saxofónovým barovým sólom. Naliehavosť, z ktorej by nejeden brakový autor vytrieskal televízne spracovanie, znie priam závisle. Záverečná gradácia nezaprie rozpätie filmovej scénickej hudby, úžasné!

Keď mám náladu na neinvazívne džezrockové vyžitie, takáto hudba ma napĺňa vrchovato. Aquila je vzácna jednohubka, ale o to je chutnejšia.
reagovat

Jardo @ 07.04.2015 11:19:53
Aquila je fajn, no predovšetkým tá suita.

kali @ 07.04.2015 12:42:30
Mnoho povyku pro nic. Mnohem lepší než tato waleská skupina je řecká kapela Peloma Bokiou a jejich album z roku 1972. To je nářez!