Tea Club, The - Grappling (2015)

Táto recenzia bude tak trocha od veci a vlastne nejakým tým pocitom, ktorý vo mne posledne vyvolali prestrelkové recenzie pánov Alienshora a Antonyho - kde hlavných obsahom je veľakrát - to je ploché, to je popové, nemáto šťavu, to tu už milionkrát bolo - zase tu niekto vykráda samého seba atd atd - čiže v sumáre - je to len ďalší plebs. A práve preto som si vybral tento album skupiny, cez muziku ktorej sa musí človek postupne prekúsávať a prekusávať a znova sa prekúsavať, až na cca. 10-12 pokus človek zistí, že je to skvost po všetkých stránkach. Mám veľmi rád Barock Project aj Big Big Train a nedám na ne dopustiť. Ale ak sa teda niekomu zdajú tieto legendy bezduché - tak ponúkam jeden pokus - vypočujte si tento album - je v nej nádherná sofistikovaná krása a ak si ju raz zamilujete, už sa jej nevzdáte. A ak by som mal uviesť nejakú indíciu - tak ma napadá MARS HOLLOW. A keď sa Vám bude tento album zdať plochý, málo nápaditý, tvorený pre prachy a hladkanie si vlastného ega - tak potom je to už jasné - MODERN TALKING vraj chystajú najlepší album v celej rokovej histórii, stačí si len počkať...... PS : omluva, že sa jedná skorej o nas....osť z mojej strany - ale niekedy si človek musí ulaviť. Vopred ďakujem za pochopenie
reagovat

PaloM @ 05.05.2017 06:52:14
Napísal si to veľmi trefne a kultúrne za mnohých tu prítomných fanúšikov neo progu. Veľmi dobre ti rozumiem. A nemáš dôvod sa ospravedlňovať.

Čiastočne som prešiel takou vývojovou etapou, že som nemal rád klony Petra Gabriela. Vždy to však preverí čas, a stále platí, že hudba je pocitová a to sa dá iba individuálne alebo subjektívne hodnotiť.
Preto silné slová na margo hudby nemajú zmysel. Sme však ľudia a ono je to lákavé občas sa na muzike "odbaviť". Urobiť si však z toho systémovú, programovú záležitosť, je možno v kategórii úchylka.

Sajgon3 @ 05.05.2017 09:35:12
Diki, myslel som že ma väčšina ludí pošle vieš kam.... len mi proste vadí, ak človek dehonestuje niečo, čo máme radi. Tak som to proste nevydržal... Ešteže teraz počúvam nový ANUBIS - a zase sa my tlačia slzy do očí - a tak to má správny progger cítiť - pretože toto nás napĺňa.....

Dlhodobejšie mám vnútorný pocit, že hudobná produkcia, vývin a smerovanie amerických rockových skupín, pohybujúcich sa v teritóriu, ktorému sa stále dá hovoriť „tradičný progresívny rock“ sú variabilnejšie a invenčnejšie, ako to, čo sa napríklad deje na scéne britskej, kde prog rockové kapely (rozumej predovšetkým tie, ktoré sú označované ako neo progové) viac-menej cirkulujú v akomsi začarovanom kruhu už viac, ako dve dekády.


The TEA CLUB sú mojím videním (a počutím) práve jednou z tých najzásadnejších, ktoré obohacujú v aktuálnej dobe bežné prog rockové klišé, šablóny a postupy predsa len o prvky, ktoré zbehlejší a istým spôsobom aj presýtený konzument hudby z tohoto subžánru jednoznačne privíta a obohatia ho o širšie a novšie dimenzie.


„Grappling“ je veľmi interesantným krokom tejto skupiny po pomerne ambicióznom a art rockovo orientovanom predošlom albume „Quickly Quickly Quickly“, starom tri roky.
Základom aj tohto albumu je časovo striedma (klasicky vinylová) minutáž, ale zato s nahusteným hudobným materiálom, vyznačujúcim sa kompozičnou rôznorodosťou, bohatými epickými textami a relatívne komplikovanejšími štruktúrami jednotlivých songov... Myslím, že v tomto prípade „nehrozí“, že aj po niekoľkých jeho vypočutiach si, vám bude nejaký jednoduchý vlezlý hudobný motív otravovať hlavu ...



Album otvára rýchla, dynamická a pomerne v optimistickom duchu stavaná „The Magnet“. Najvýraznejšími nástrojmi sú špecificky sa prepletajúce gitary oboch bratov McGowanovcov. Už od prvej skladby však ten, kto má napočúvanú predošlú diskografiu The TEA CLUB zisťuje, že pôvodne rovnocenne rozložené vokálne party oboch bratov sa stávajú stále viac dominantnou záležitosťou Dana (má vyššie položený, výraznejší a naliehavejší hlas) a zložitejšie gitarové pasáže sú stále viac doménou Patricka (tento poznatok je evidentne overiteľný z novších koncertných fragmentov skupiny, predovšetkým na youtube).


„Remember Where You Were“ je tradičnejší epický prog rockový kúsok a aj keď The TEA CLUB vlastne nemožno priamo a jednoznačne prirovnávať k žiadnej art rockovej veličine 70. rokov, kompozične v tomto momente najviac pripomínajú výstavbou, štruktúrou a dramatizáciou tracku Genesis z doby „Foxtrot“.


„Dr. Abraham“ je atmosférou, textom a celkovým feelingom najtemnejšou skladbou na albume. V tomto prípade je evidentné, že kapela bola v spoločnosti švédskych Beardfish počas ich amerického turné v roku 2012. Štylizácia tejto skladby, ale aj vokálne frázovanie Dana v závere tejto kompozície je, akoby vypadli z pera a hrdla ich bossa, Rikarda Sjöbloma a pre mňa je veľmi potešujúce, že sa McGowanovci inšpirovali týmito spriatelenými retro-progermi.


„The Fox in the Hole“ je relatívne najkratšia, najvtipnejšia, najvzdušnejšia a najbezstarostnejšia skladbička s jemným sláčikovým introm (aj outrom) Jamie Wolffa a je istým náladovým protipólom ku predošlému tracku.


„Wasp in a Wig“ zase vnímam, ako istú poctu už skúsenejším krajanom Echolyn. Dan McGowan sa tu spevácky skutočne štylizuje, ako Ray Weston (aj viacnásobné vokály na konci skladby sú proste echolynovské) a inštrumentálne vyznenie celkovo pôsobí, akoby autor hudby bol v tomto prípade sám Brett Kull.


Záverečná desať minútová „The White Book“ je vlastne na tomto albume najklasickejšie stavaný epický song s pevným podkladom z Hammondov a vyšperkovaný jemnými fragmentami gitár, decentnou rytmikou a dramatickou gradáciou spevu Dana.


The TEA CLUB je predovšetkým hudobnou ambíciou bratov Dana a Patricka McGowana. Pri nahrávaní albumu „Grappling“ im však skutočne dôstojne sekundovali aktuálni spoluhráči. Reinhardt McGeddon uprednostňuje zvuky a farby klasických klávesových nástrojov a jeho hra pôsobí účelne, nevtieravo a myslím, že vyjadruje McGowanovské cítenie progresivity v hudbe dokonale. Basák, huslista a violončelista Jamie Wolff je nepochybne skvelou voľbou kapely v tomto období jej existencie a spolu v USA už s rešpektovaným bubeníkom Tony Davisom vytvára rytmickú sekciu, akú by si prialo iste hodne iných kapiel, kde je značná miera dominancie v rukách gitaristov a spevákov (v tomto prípade navyše aj bratov).


Americká kapela The TEA CLUB na albume „Grappling“ žiadnu Ameriku neobjavuje, samozrejme sa to nedá. Keď som však čítal jedno z prvých bežných hodnotení tohto albumu na hudobných serveroch, bola tam aj drobná zmienka, že „Grappling“ nie je placka predovšetkým o inštrumentálnej kvalite, zvuku, či inej muzikantskej odbornosti ... je to proste album o vízii ...
Vlastne to tiež tak cítim ...

reagovat