Cactus - Tightrope (2021)

Cactus v roku 2021 – Tightrope

Zo starých hardrockových klasikov už mnohí hodili flintu do žita. Tvrdohlavosť Uriah Heep je potešiteľná, Deep Purple nedôstojne živoria (nevydarený album Whoosh! je toho dôkazom, o Turning To Crime ani nehovorím), no a ešte je tu americká trvalka Carminea Appiceho – Cactus. V minulom roku si pre nás pripravila album Tightrope, nuž som nelenil a dielo si kúpil.

Pretože, čo si budeme navrávať, Cactus je moja obľúbená formácia a umelcov treba podporovať aj inak ako planými rečami na nete s pirátskymi servermi v zálohe. Oproti zmrzačeným nastupujúcim rockovým generáciám ponúkajú starí borci nefalšovanú rockovú nádielku. Bez príkras, bez pseudomoderných poliev sterilnej štúdiovej produkcie maskujúcej sa za „moderný zvuk“. Je až desivé, ako veľmi sa líši prejav starcov oproti mládeži. Prví idú na doraz, druhí sa hrajú na efekt, sú rockoví „akože“. Rock, to bola vždy predovšetkým hlasná energia, štipka revolty (ale dnes, keď je revolucionárom každý kriklúň na sociálnych sieťach, už toto slovo nemá taký cveng) a túžba obstáť. Inými slovami, nešlo len o bohapustý produkt, vždy v tom bolo niečo osobné. Nie, že by súčasná muzika bola neosobná, napokon, pokým ju hrajú ľudia, nemožno ich od hudby extrahovať. Ale miera toho, ako so sebou nechávajú zametať vo vidine zisku, je dnes obludná. Kedysi si hudobníci tvorivú slobodu v šoubiznise cenili podstatne viac ako dnes. Jasné, mimo neho fičí vo veľkom, akurát už nemá silu formovať hudobný vkus más. Je to škoda? Asi áno, ale taká je realita a každý si môže zvoliť svoju cestu.

Ako Cactus. Carmine Appice vie, že je velikán, nemusí nikomu nič dokazovať a ešte si aj môže robiť, čo chce. A tak tvrdí blues. Hurá! Pravda, titulná skladba je typickou ukážkou úsečného hard rocku a nič na tom nezmení ani fúkacia harmonika. Paradoxne, vrcholy albumu sa nachádzajú inde. Hustá bluesrocková nádielka Papa Was A Rolling Stone, pochodová vsuvka v Third Time Gone, až metalový šprint Preaching Woman Man Blues a rozvláčna suita Everlong, All The Madmen, to sú úžasné momentky. Celý album však odsýpa ako presýpacie hodiny made in Sekáč a smeruje k nevyhnutnému koncu. Napriek tomu mu to trvá prekvapivo dlho, tá hodina muziky je einsteinovsky relatívna.

Carmine Appice sa vyžíva v usadených tempách, v ktorých rozbíja pravidelný bum-čvach rytmus neustálymi odbočkami od prvej a tretej doby. Je to pán bubeník, úžasné, ako mu to znie v sedemdesiatich štyroch rokoch! Na pomedzí blues a hard rocku si vyslovenie hovie a tento pocit sa prenáša aj na mňa. Cactus znie občas ako Nazareth (All Shook Up), inokedy ako Colosseum (Poison In Paradise), ale vždy svojsky a autenticky. Pre priaznivcov kapely je na konci zaradená dvojica skladieb s Jimom McCartym a jedna s Pete Bremym, pre potechu fanúšikov. Myslím si, že máloktorá kapela by dnes priznala, že aj keď sa zostava zmení, neznamená to automaticky, že vyškrtneme všetko, čo bolo predtým. To je veľmi sympatický prístup.

Výborný album, pre mňa číslo jedna roka 2021.
reagovat

b.wolf @ 31.12.2023 13:38:55
     Parádní album; mě tedy zaujal hned na první pohled obal. Tightrope (provazochodec) kráčí po laně od Pink Floyd ke Cactusu :) (Nemýlím-li se, tak ty dva komíny patří k obalu floydovského alba "Animals"...)

hejkal @ 31.12.2023 14:03:08
To je veľmi zábavná interpretácia obalu. :)

Judith @ 31.12.2023 14:12:03
Jak mi tahle recenze mohla utéct? Album si píšu za uši! A taky vidím továrnu z Animals, akorát v pruhovaném tričku.