Cream - Live Cream (1970)

Keby som mal vybrať jedinú kapelu zo 60. rokov, ktorá by dôstojne reprezentovala ako melodickú popinu (Wrapping paper), tak psychedéliu (Sunshine of your love), nadšenie z blues (Crossroads), zakladanie nových štýlov (White room) i brilantné posúvanie hraníc inštrumentálnej zdatnosti, menoval by som Cream. Trojica hráčov je pre rockovú hudbu asi najesenciálnejší počet. Že takýto počet hráčov môže (a musí!) na koncertoch bezbreho vyhrávať, naznačil už dvojalbum Wheels of fire z roku 1968. Ak ma niečo mrzí, tak to, že tento dejinný okamih som prepásol a nemohol som ho sledovať naživo. Aspoň si to pripomínam na koncertoch svojej kapely, ale o inom som chcel. Vo svojej dobe, pár rokov po rozpade formácie, musela platňa Live Cream (tiež obsahuje živé veci zo šesťdesiateho ôsmeho) splniť túžby všetkých, čo vedeli, že na pódiách bola kapela nedostižná a zo štúdiovej premyslenosti nenechala nitku suchú. Vodopád sól, improvizácií, kedy sa všetky tri nástroje (basa, bicie, gitara) prebíjajú navzájom, naraz a bez prestávky, to je jednoducho to, čo od rockovej hudby naživo očakávam a považujem za najdôležitejší prínos pódiových povodní.

Cream to dokazujú hneď v dvojici skladieb, N.S.U. a Sweet wine. Jack Bruce hrá na basu tak, že sa to opísať nedá, vďaka nemu tento nástroj milujem, ale to neznamená, že sa Clapton a Baker dajako krotia. Clapton fičí neskutočne, veľká škoda, že sa tomuto štýlu hrania, ktorý mu naozaj šiel, prestal tak rýchlo venovať a presídlil k podstatne mravnejšej (a nezaujímavejšej) muzike. A Baker? To je jednoducho priekopník, tvorca hardrockovej hry na bicie, a tak to aj znie, božsky. Bluesové majstrovstvo prinášajú dve kratšie (ledva sedemminútové) veci, pomalé blues Sleepy time time (okrem iného dokazuje, že Jack Bruce mal bezkonkurenčne jeden z najúžasnejších hlasov, aké rockové dejiny poznajú) a rýchly štandard Rollin' and tumblin' (správne neforemná harmonika je dôkazom, že aj ako hudobník bol Jack Bruce o sto rokov pred všetkými naokolo, spoluhráči a Hendrix odpustia). Aby sa vypchala platňa, bachli sem vydavatelia ešte jeden štúdiový kraťas z roku 1967, a síce Lawdy mama. Nájsť desať rozdielov medzi ňou a skladbou Strange brew je nad sily bežného poslucháča, ako bodka za albumom však môže byť.

Dokonalá kompilácia koncertných nahrávok prvej majstrovskej pódiovej kapely rockových dejín pre mňa predstavuje sviatok pri každom počúvaní (a to aj keď ju mám rozbitú cez dva disky knižnej kompilácie Those were the days z roku 1997).
reagovat

zdenek2512 @ 02.02.2014 17:59:43
hejkal: zdravim taky mam to knizni ctyrcede,Cream byla super kapela, kterou uz zadna kapela plne nenahradila. Obe desky zicych sestrihu jsou bomba a Clapton uz tak na svych solo deskach nikdy nezahral. Mam i prvni Bluesbreakers a tam hraje tvuj jmenovec snad nejlepe. Diky za recenze na obe desky. Docela jsi mne inspiroval asi si to vezmu zitra do auta. :)

hejkal @ 02.02.2014 18:44:47
Odvážiš sa dať originály do autoprehrávača?

zdenek2512 @ 02.02.2014 18:50:04
Ne ne spise jsem mel nwpsa, ze si nahraju na SD mp3. Original bych tam nedal. :-). Jedu zitra do Znojma to je hodina tam hodina zpet, takze tri desky zvladnu.

hejkal @ 02.02.2014 18:59:34
Už som sa zľakol. :)

PaloM @ 02.02.2014 19:21:48
Tvoje recenzie na obidva albumy Live Cream ma potešili. Nielen pre rockovú hudbu je hranie v triu požehnanie. Nikto sa nemôže ulievať. Aj pre moderný jazz je to ideálny počet. Najlepšie nahrávky, čo som počul za posledné roky z jazzu, boli v zostavách bicie-basa-klavír alebo namiesto klavíra gitara.

OK, takže čo ku koncertnému prevedeniu skladieb Cream? Rozhodne je to o niečom inom ako v štúdiu, na pódiu má veľký priestor improvizácia. No a celá trojica Cream sú skvelí ištrumentalisti, myslím, že na ich koncertoch vznikali začiatky koncertných improvizácii, ktoré naplno vytryskly v prvej polocici 70.-tych rokov. Sú to vlastne akýsi otcovia zakladatelia:-)
reagovat