Keef Hartley Band - Seventy Second Brave (1972)

V roku 1972 vyšla posledná štúdiová nahrávka kapele Keef Hartley Band nazvaná Seventy Second Brave. Ukončila tak éru skupiny okolo bubeníka Keefa Hartleyho, ktorá začala bluesovo, rozkvitla v brassrockovom sade a postupne ju uchytilo funky, ba až disco. To viedlo k odchodu Millera Andersona, nuž sa zostava zmenila. Gitaru a spev si vzal na plecia Junior Kerr, piano obsluhoval Pete Wingfield. Dychy ovládli Chris Mercer a Nick Newell. Jediný starý člen bol basák Gary Thain a na organ zahosťoval Mick Weaver. Čo spolu ponúkli?

Funky. Funky, funky a veľa funky. Keef Hartley sa v ňom topí, stráca, zaniká. Heartbreakin’ Woman sa ani len nesnaží predstierať, že má v sebe čosi iné. Dychy znejú ako československý kabaret po desiatej večer. Marin County je taký ten funky-blues, aký by Mayall zahral s ľahkosťou jarného vánku. V podaní Keef Hartley Bandu má na nohe priviazanú betónovú traverzu a v rýchlokurze potápania sa na dno exceluje. Následné funky vrtáky sa už iba noria do bahna a snažia sa preraziť dno. Nocturns to načne, Always Thinkin’ On You zavŕši. A aby toho nebolo málo, tak to zaklincuje záverečná estráda What It Is.

Od funky sa vybočí len v jedinej nudnej balade, lepák Hard Pill To Swallow má azda najvýstižnejší názov skladby, aký poznám.

Nič z albumu nevyčnieva, ešte aj skočná Don’t You Be Long sa v tom plačká ako ryba vo vypustenom rybníku. Azda len funky etalón Don’t Sign It má v sebe štipku šmrncu. No dobre, aby som len nefrflal, je tu jedna výnimka z pravidla. You Say You're Together Now od Garyho Thaina je zaujímavá dumka, ktorú si aj odspieval. Nečudujem sa, že zakotvil v Uriah Heep.

Hodnotiť túto nezáživnú nahrávku je ťažké. Inštrumentálne niet veľmi čo vytknúť, ale pocit je nulový. Jednu hviezdu prihodím za čiernobiely indiánsky obal.