Status Quo - Live (1977)

Album Live! od Status Quo slávi tento rok štyridsaťpäť rokov od vydania.

Moja záľuba v koncertných albumoch ma uplynulý rok priviedla aj k tomuto dielu, za čo jej ďakujem. Rovnako ako niekdajšiemu prispievateľovi Piťovi, ktorý Statusákov propaguje asi najviac zo všetkých ich tuzemských i netuzemských fanúšikov. Ja som nikdy nepatril medzi zanietených obdivovateľov, hoci mi ani neprekážali. Napokon, viacero ich skladieb som so svojimi kapelami hrával, In My Chair, Caroline alebo hoci Roll Over Lay Down.

Doma som mal akurát dvojdiskovú výberovku hitov, darovaný Aquostic, no a dva albumy, ktoré nahrali v prechodovej fáze na počiatku 70. rokov (Ma Kelly’s Greasy Spoon a Dog Of Two Heads). V detstve sa mi páčila skladba Rockin’ All Over The World, ale inak mi tvorba kapely bola prakticky ľahostajná. Až teraz, keď si systematicky dopĺňam zbierku o všetky výrazné koncertné albumy z druhej polovice 70. rokov, ktoré som dosiaľ prehliadal, došlo aj na Live!. Je to moje osvedčené a príjemné novoročné predsavzatie – zbieraj živáky, aby si bol živý!

Čo to tu teda máme? Tri vystúpenia v Glasgowe (Apollo Theatre, 27., 28., 29. októbra 1976) boli nahraté na mobilné štúdio Rolling Stones a boli zvolené s vedomím, že tamojšie publikum prijímalo kapelu najvrúcnejšie z celého sveta. Idea nahrať koncertný album padla seriózne potom, čo v roku 1975 zabodovalo trojskladbové EP Quo Live. Radenie skladieb na CD zodpovedá setlistu z koncertov, a teda je mierne upravené oproti pôvodnému vydaniu, kde sa skladby posúvali tak, aby sadli do stopáže jednotlivých strán platní. Keďže platňu som nikdy nepočul, neprekáža mi to, viem si však predstaviť, že pre pamätníkov to môže byť nekomfortné.

Prezentovaná skvadra skladieb ponúka prierez piatimi albumami od Piledriver (1972) po Blue For You (1976). Výnimkou je sigel In My Chair a úvodná bluesovka Junior’s Wailing z Ma Kelly's Greasy Spoon (oboje z roka 1970). Vďaka za to. Zvuk je hutný, nástroje zreteľné, hoci istá dávka hluku obostiera celkový sound. V správnom pomere, dodávam. Koncert bez gúľ je niečo ako Michael Jackson čoby beloch. Iste, možné to je, ale ten výsledok... Našťastie, Status Quo necíti potrebu hrať sa na niečo, čo z podstaty veci nie je možné, tobôž prirodzené, a tak praží o sto šesť. Je to rokenrol, boogie, blues i hard melodický rock, jedna skladba ako druhá, skrátka, klasika. Ide z toho nesmierne veľká dávka pozitívnej energie a chytľavých emócií. V miestach, kde to režú ozlomkrky, napr. v Is There A Better Way, som v siedmom nebi. V rámci vyše štvrťhodinového kúska Forty Five Hundred Times sa kapela prehryzie viacerými skladbami a nechá aj publikum, aby si zanôtilo. V závere albumu nechýba obľúbený cover Roadhouse Blues, ktorý tiež hrávam, a tak viem pochopiť, prečo sa k nemu hlásia.

Prekvapilo ma, že Rossi tento album sfúkol ako najhorší, aký kedy kapela vydala, pričom si myslel, že má na viac. Ako, jasné, spokojný hudobník, to je niečo ako Yetti (marketingové tváre nerátam, to sú produkty, nie umelci), ale aj tak. Napokon, aj on priznal, že Apollo Theatre je najatmosférickejšie miesto, kde hral a publikum je tam najlepšie. Ja z nahrávky žiadnu traumu nemám, je to výborný živák.
reagovat

První živák statusáků je z roku 1977. Od začátku do konce se na nás valí jedna pecka za druhou v o něco dravějším (často delším) podání, než je známe ze studiových alb. Prostě boogie rock jak se patří. Atmosféru koncertu dotváří výborná divácká kulisa. Jen to sólo na bicí by nemuselo být tak dlouhé.
reagovat

martin69 @ 15.03.2010 15:19:07
Sólo na bicí přeskakuji . Zbytek je perfektní .

pito63 @ 15.03.2010 20:56:36
Výborný živák Status Quo. Tvrdý, surový a čo je najpodstatnejšie, autentický.
Coghlanovo sólo mi neprekáža, práve naopak.