Profil uživatele Brano
Recenze:
Flamborough Head / Looking For John Maddock
| 2017-06-03 | Keď dáte do jedného vreca Camel, Genesis, Focus a štipku Renaissance ,poriadne potrasiete, tak vám vypadne Flamborough Head. Ďaľšia z dlhého radu kvalitných progrockových skupín z krajiny tulipánov.
Kostru Flamborough Head tvoria starí osvedčení harcovníci zo skupín Leap Day a Trion. Ak máte radi čarovný progrock z rokov sedemdesiatych s prímesou nostalgie, sladkej melanchólie a s množstvom romantických priam rozprávkových zákutí, tak toto je hudba pre Vás! Je stráviteľná už na prvé počutie, ale zároveň aj umelecky hodnotná. A práve zosúladiť tieto dva atribúty je mimoriadne náročné. Nejedná sa totiž o prvoplánové popevky, aké nám servírujú komerčné rádiá, ktoré sa človeku priam obsedantne vryjú do hlavy a potom nie a nie ich vyhnať. Zároveň sa nejedná o nejakú zložitú prekombinovanú avantgardu určenú iba pre úzku skupinu vyvolených osvietených intelektuálov.
Štruktúra albumu Looking For John Maddock pozostáva zo striedania inštrumentálnych a spievaných skladieb. Album otvára krehká inštrumentálka The Garden Pond. Vplyv britských Camel je nepopierateľný a gitarista Eddy Mulder šperkuje hru podobne ako Andy Latimer. Flauta v podaní Maigriett Boomsma znie žensky jemne a podmanivo. V druhej skladbe Sleepless Night sa Maigrett predstaví aj ako sólová speváčka. Jej vokál je civilný a neafektovaný. Na poslucháča pôsobí ľahko a nenútene, akoby si pospevovala iba tak sama pre seba doma v kuchyni, pri varení. Netlačí sa nasilu do polôh, ktoré sú jej neprirodzené a nechce byť za každú cenu v popredí. A nasleduje ďalšia inštrumentálka Spring. Neviem si predstaviť krajšie opísanie jari. Prebúdzajúca sa príroda, zakvitnuté stromy, štebot vtákov... Predposledná skladba Don´t Forget Us patrí medzi najkrajšie inštrumentálky aké som kedy počul. A počul som už toho dosť, to mi verte! Hudba prežiarená nadpozemskou vznešenosťou! Na záver to najlepšie v podobe rozsiahlej titulnej epickej kompozície Looking For John Maddock. Takmer dvadsať minút čistej hudobnej krásy a silných emócií. Latimerovsko-Hackettovské gitarové sóla v podaní Eddyho Muldera, pevný klávesový podklad Eda Spanningu a priam Jethro Tull-ovská flauta našej Maigrett, ktorá exceluje aj ako speváčka a v dvojhlase jej pomáha Koen Roozen. Jednoducho klenot klenotov!
Ak hladáte niečo stabilné a trvácne, niečo čo sa len tak neopočúva a nezovšednie,tak ste na správnej adrese. Tento album je ten správny tip. Hudba, pri ktorej môžete snívať s otvorenými očami. *****
P.S. : Túto hudbu ocení aj ženské publikum. Mojimi spoluposlucháčmi bola moja manželka aj moja mama.
pozn.: napísané pre blog.sme 14.2. 2014
» ostatní recenze alba Flamborough Head - Looking For John Maddock
» popis a diskografie skupiny Flamborough Head
Cobham, Billy / A Funky Thide of Sings
| 2017-05-28 | Už ma nebaví písať recenzie.Pero mi vyschlo,atrament sa minul,slovná zásoba sa vyčerpala...a udrela kríza stredného veku.Zmenil sa mi aj vkus na ženy.Len toť nedávno sa mi páčili iba maturantky a dnes už preferujem len staršie a zrelé ženy tak 25 až 26 ročné.
Avšak tento album ma v dobrom nakopol.Pozerám,že na progboarde nie je žiadne hodnotenie,ani recenzia.A Funky Thide Of Sings je tu ako od macochy.Nuž uľútostilo sa mi tejto siroty a tento fakt ma primäl(hrozné slovo,však!) prekonať svoju lenivosť a napísať pár čisto subjektívnych dojmov.
Billy Cobham,rodák z Panamy sa preslávil najmä ako bubeník skupiny THE MAHAVISHNU ORCHESTRA,ktorá na začiatku sedemdesiatych rokov spôsobila doslova revolúciu v hudbe.Jeho pozoruhodná sólová tvorba však nie je len slávny debut Spectrum(1973),ale za vypočutie rozhodne stojí aj jeho štvrtý štúdiový album A Funky Thide of Sings.Funky?A prečo nie???Uvoľnená pohodová atmosféra,radosť zo života,relax,povznesená nálada a majstrovské muzicírovanie.To všetko tu nájdete!Prím má mohutná dychová sekcia,podporená presnou a dokonalou rytmikou.Takto má vyzerať zábava na horúci letný večer!Až v siedmej skladbe A Funky Kind Of Thing vlastne zistíme,že sa jedná o sólový album jedného z najlepších svetových hráčov na bicie nástroje.Bubenícka exhibícia najvyššej kategórie!Všetky tie veľké kotly,bubny a bubienky,činely a kopáky dostali poriadny výprask.V záverečnej skladbe Moody Modes si dychová sekcia zobrala oddychový čas a priestor dostal Milcho Leviev a jeho klavír a tiež Alex Blake a jeho sólo na basu.Veľmi silná inštrumentálna desaťminútovka.
Po zvukovej stránke hrá CD excelentne,DR má snáď až 12.Rozlíšiteľnosť jednotlivých nástrojov je ohromujúca,nič sa nezlieva,netvorí sa zvuková guľa...takto nejako má znieť kvalitná jazz-rocková nahrávka.
(Počúval som na zostave,ktorú mám určenú len na jazz,jazz-rock/fusion a ktorá v tejto oblasti maximálne
vyhovuje mojím ušiskám a spĺňa moje požiadavky/high-end to nie je,ale to mi nevadí/:
Sony scd-xe800,Yamaha AX-397-direct on,Tannoy Mercury Fusion 2)
» ostatní recenze alba Cobham, Billy - A Funky Thide of Sings
» popis a diskografie skupiny Cobham, Billy
Wobbler / Hinterland
Dovolím si iba pár osobných poznámok k tomuto hudobnému dielu,pretože všetko podstatné už bolo napísané.Ja som mal najväčší zážitok z tejto hudby v jeden večer,kedy STV vysielala film Ela Havettu-Slávnosť v botanickej záhrade(1969).Zvuk televízora som stiahol a k obrazu mi hralo CD Wobbler -Hinterland.Tento skvelý nórsky retroprog vyznel ako dokonalý soundtrack k tomuto trezorovému surrealistickému filmu a mal som z toho silný emocionálny audio-vizuálny zážitok.Stretli sa v ten večer u mňa tri dôležité skutočnosti a to: nostalgické duševné rozpoloženie,hudba ktorá znie ako z prvej polovice 70.rokov a to napriek tomu,že bola nahratá v roku 2005 a film,ktorý presne vystihuje atmosféru tej doby.Takto som sa preniesol v čase o 40 rokov do minulosti prostredníctvom tohoto náhodného audio-vizuálneho prepojenia.
» ostatní recenze alba Wobbler - Hinterland
» popis a diskografie skupiny Wobbler
Abraxas / 99
Skupina Abraxas patrí medzi popredné poľské progrockové súbory a to aj napriek tomu,že vydala iba tri štúdiové albumy...a to ešte v minulom storočí!Abraxas vznikli v roku 1987 a debutový album nahrali až v roku 1996.Ich hudba,to je akési prepojenie klasického britského neo-progu a slovanskej duše a muzikálnosti.
Album 99 je oproti predchodcovi s názvom Centurie značne pritvrdený,čo je jednoznačne ku prospechu.Niektoré až metalové pasáže zvyšujú dramatičnosť a nástojčivosť prebiehajúceho hudobného deja.Tématicky sa tu jedná o akýsi vnútorný prerod človeka od stagnácie cez bolestivú duševnú očistu,ktorú sprevádza utrpenie v podobe sebazničujúcich obsesií,až po definitívne oslobodenie.Človek sa zmieri s osudom a nájde si v živote miesto kam patrí.Úvod je emočne veľmi silný v očakávaní nového začiatku.Klávesové steny a do toho tvrdé gitarové riffy a sugestívny vokál Adama Lassa.Pôsobí to na mňa priam elektrizujúco!Príjemným prekvapením je veľmi kreatívna a konzekventná hra bubeníka Mikolaja Matyska.Jeho bicie neudávajú iba rytmus,ale v podobe množstva prechodov stále zasahujú do diania,víria hladinu,prinášajú ten pravý nepokoj a udržujú poslucháča v stálej bdelosti a v napätí.V skladbe Jezebel sa v prvej polovici zdanlivo nič nedeje,no vtom vytryskne ohromné srdcervúce gitarové sólo,najsilnejšie aké som kedy počul.Nechýba ani krátke hovorené slovo,akési strašidelné bolestivé povzdychy opisujúce momentálne prežívané pocity.Spoveď,pocit vyobcovania,obsesie a človek v zajatí množstva zmätočných informácií valiacich sa z médií a cítiaci sa stratený v nových moderných technológiách.Pinkfloydovská nostalgia a melanchólia,bolesť a bezútešnosť nakoniec vyvrcholí v burácajúcu očistu v podobe majestátneho zvuku chrámového organu.Zaplavujú ma povznášajúce pocity slobody a mám chuť vzlietnuť.
Album 99 je po hudobnej stránke napínavý a vzrušujúci ako kvalitný triler.Stále sa deje niečo prekvapivé a pri opakovaných posluchoch sa stále viac a viac teším na určité priam orgastické pasáže.Texty sú veľmi kvalitné,ale zároveň aj ťažké a pre niekoho možno kontroverzné.Kvalita nahrávky je nadštandardná,DR tipujem okolo 11.Poľština mi tu jednoznačne sedí,počul som aj anglickú verziu,tá však nebola pre mňa natoľko emočne silná.CD je kvalitne spracované,v booklete sú texty v poľštine aj v angličtine a samotný disk je zo spodnej strany zlatý,pozlátený pravým poľským 24 karátovým zlatom :-).U mňa päť hviezd bez debaty!!!
» ostatní recenze alba Abraxas - 99
» popis a diskografie skupiny Abraxas
Galahad / Empires Never Last
Empire Never Last je hudba dramatická,pompézna a plná energie.A to až tak,že by snáď prebrala aj človeka v kóme.Skupina Galahad vznikla v roku 1985 a svojou tvorbou sa postupne zaradila k prvej vlne britského neo-progu,ktorú charakterizujú skupiny ako Marillion s Fishom,IQ,Pendragon,Twelfth Night a Pallas.Veľká zmena štýlu aj celkového soundu nastala s príchodom nového producenta Karla Grooma(gitarista z Threshold).Pod jeho vplyvom má hudba Galahad síce neo-progový základ,ale na ňom sú vystavané moderné prvky ako sú techno a disco rytmy,sample a sequencery na jednej strane a ostré, tvrdé metalové gitarové riffy na strane druhej.Vznikla z toho veľmi homogénna hudobná zmes so silnou povzbudzujúcou emanáciou.
Na začiatku to na nejakú smršť ani nevyzerá.Tri hosťujúce vokalistky-Tina Booth,Sarah Quilter a Tina Groom spievajú celkom lahodne,hotová selanka.Tá je však narušená revom Dééé-Fi-Ance a spustí sa zbesilá jazda.Chrámový organ a do toho strojovo presná rytmika(Lee Abraham-Spencer Luckmann) a gitarové riffy.Paľba pokračuje v skladbe Termination.Prvá epická kompozícia I Could Be God má štrnásť minút je poriadne tvrdá , plná zmien a prekvapení.Stuart Nicholson spieva ako malý boh,všetko je do puntíku vymakané.Trošku uvolnenia príde v celkom milej skladbičke Memories From An African Twin.To pá-pá-pá-pá-pá...je fakt čarovné a celkom milé.Človek sa až pousmeje.A prichádza záverečný nápor v podobe titulnej Empire Never Last a záverečnej This Life Could Be My Last.Skutočne bombastické finále!Tu mi už slová dochádzajú,počúvam s nemým úžasom a s otvorenou hubou.Tú dokonalosť a nádheru treba jednoducho počuť,každý opis je v tomto prípade nedostatočný.Piesne sú melodicky veľmi silné a emócie trhajú žily.
Empire Never Last je výnimočný album a v čase vydania vyhral mnohé progrockové ankety,v ktorých bol označený ako album roka 2007.O tento úspech sa pričinili aj hviezdne mená hosťujúcich muzikantov a to sú Clive Nolan(Pendragon,Arena,Shadowland,Casino...) a gitarista Karl Groom a tiež aj vyššie spomenuté vokalistky.
Odporúčam počúvať na stereo zostave pri vyššej hlasitosti.Bravó GALAHAD!
» ostatní recenze alba Galahad - Empires Never Last
» popis a diskografie skupiny Galahad
Oldfield, Mike / The Songs of Distant Earth
| 2017-03-22 | Namaškrtený albumom Tubular Bells II. som si v roku 1995 kúpil originál audiokazetu The Songs Of Distant Earth, dá sa povedať, že naslepo. Internet vtedy nebol, nemal som kde otestovať, tak som to riskol. A risk nie je vždy zisk. Kazetu mám dodnes a aj po 22 rokoch hrá v trojhlavovom decku čisto ako kryštál.
Úvod je skvostný, typická Oldfieldova gitara spieva, tak to má byť. Od tretej skladby sa však nenápadne vkráda nepriateľka číslo jedna - nuda. Úvodný motív sa opakovane vracia v rôznych variáciách, obmenách a mutáciách, raz viac, inokedy menej nápadne. Stále je to o tom istom, vývoj stagnuje. Osvieženie príde až v Lament For Atlantis v podobe nádhernej klavírnej melódie. To sa majstrovi podarilo, avšak na celú A stranu kazety je to málo. B strana začína sci-fi zvukmi, ktoré prekvapivo prechádzajú do gregoriánskeho chorálu. Tiež dobrý nápad,ktorý treba oceniť. Zvyšok je už len bezcielne blúdenie vesmírom a tak zaprášený od kozmického prachu a polepený cukrovou vatou sa konečne dostávam do finále, ktoré stelesňuje znovu len opakovanie úvodného motívu.
Tento album zďaleka nedosahuje úroveň predošlého opusu Tubular Bells II. Chýba mu pestrosť, moment prekvapenia, sviežosť, časté zmeny tempa a melódie a hlavne radosť. Avšak v porovnaní trebárs s Earth Moving (1989) je The Songs Of Distant Earth priam veľdielo. Takže hodnotím slabými tromi hviezdičkami.
» ostatní recenze alba Oldfield, Mike - The Songs of Distant Earth
» popis a diskografie skupiny Oldfield, Mike
I And Thou / Speak
Jasonovi Hartovi sa podarilo na tomto albume vykúzliť pravú hackettovsko-genesisovskú zasnenú atmosféru druhej polovice sedemdesiatych rokov.Ideálna hudba pre romantické duše,ktoré dávajú prednosť rozjímaniu a meditácii pred hlukom dnešného sveta.Umenie sa dá sprostredkovať aj nenásilne a prirodzene bez nejakého vrieskania,hlasitých reklamných kampaní a prílišného tlačenia na pílu.Tento album je toho dôkazom.Kto chce hľadať,ten nájde.
Spev Jasona Harta má láskavý rozprávačský charakter,podporený stále sa rozvíjajúcou a vzmáhajúcou sa inštrumentálnou kresbou,ktorá postupne naberá na šírke ,priestorovosti a mohutnosti.Pred poslucháčom sa nenútene odhalí široká paleta podmanivých melódií a harmónií nežne hladiacich dušu.Keď sa v tretej,najdlhšej kompozícii pridá aj krehký ženský vokál Keren Ann celkový dojem posvätného pokoja je zavŕšený a dokonale umocnený.V záverečnej skladbe sa ako hosť predstaví Steve Hogarth,spevák z Marillion-u.Jeho vystúpenie je pomyselnou čerešničkou na torte a uzatvára tento jedinečný album.
Ďaľšie slová sú už zbytočné.Už len pripomeniem,že Jason Hart hral v skupine Renaissance,kde spievala i Anna Haslam,ktorá mu namaľovala i obal albumu Speak.Na bassgitaru hrá John Galgano z americkej progresívnej skupiny IZZ.
Ak si nájdete niekedy čas na túto čarovnú hudbu,tak prajem príjemné počúvanie.
» ostatní recenze alba I And Thou - Speak
» popis a diskografie skupiny I And Thou
Coverdale, David / Coverdale Page
Od začiatku roku 2000 bol v mojom CD prehrávači stálym hosťom kompaktný disk Metropolis part 2:Scenes from a memory, neskôr sa striedajúci práve s CD Coverdale Page,ktoré som si čírou náhodou obstaral niekedy cez leto toho roku.Bol som akurát na Štefánikovej v Nitre,horúčava jak sviňa,košeľa prilepená na chrbát a na pešej zóne šaškoval Jožo Pročko so svojou pokúšajúcou "šou".Plno ľudí okolo,trápnosť jak leninov prd,tak som sa rýchlo zdekoval do najbližšieho music shopu,kde ma hneď zaujal obal CD s dopravnou značkou na ktorej bola šípka smerujúca nahor.V tej dobe som ešte nemal doma internet,takže info bolo pomenej a o tejto platni som nevedel.Aj keď som nebol nikdy zepelínovec,ale Davida Coverdala som mal v úcte ešte z jeho pôsobenia v Deep Purple a Whitesnake.CD som si dal pustiť na slúchadlá,vypočul takmer celé ...a bolo rozhodnuté! Tá drsná hudba ma chytila ako muchu do pavúčej siete!Doma som potom šantil ako nadržaný puberťák vypustený z reťaze.Hormóny sa búrili,krv vrela rockovým varom,tlak bol nemerateľný a v jednu letnú noc,keď som bol zhodou okolností sám doma,tak som pozatváral okná a zatiahol rolety,aby som nerušil susedov,nakopol hifinu a nekompromisne otočil volume doprava a spustilo sa peklo.Metropolis,potom Coverdale Page,potom znovu Metropolis a Coverdale Page....až som skončil o pol štvrtej ráno.Turbo noc!Plný dojmov som sa šiel prejsť do záhrady aby som sa skľudnil.Už svitalo,všetko okolo ešte spalo,všade ticho a mne v hlave doznievalo Whisper a Prayer for the Dying.To bolo šialené ,ale zároveň krásne!
Neskôr som samozrejme začal pátrať po "dvojke".Nejako mi nešlo pochopiť ,že dvojka jednoducho NEEXISTUJE!Ako to,že niečo tak dobré nemá pokračovanie?...no možno práve preto!
Odvtedy prešli veky,vlasy vypadali,hormóny sa skľudnili,zmúdrieť som stále nezmúdrel...ale Coverdale Page ma baví stále rovnako.Husia koža o drsnosti šmirgľa naskakuje pri Shake my Tree,pri Over Now je drsnosť rašple,pri Don´t Leave Me This Way dostávam závraty a pri Whisper a Prayer for the Dying sa duša oddeľuje o tela.To sa nedá naučiť,to treba zažiť!
» ostatní recenze alba Coverdale, David - Coverdale Page
» popis a diskografie skupiny Coverdale, David
Clepsydra / More Grains of Sand
Album so smutným anjelom na obale je tak trochu nezaslúžene v tieni nasledujúcich majstrovských opusov Fears(1997) a Alone(2002).Švajčiarsky súbor Clepsydra patrí medzi elitu veľkej neo-progrockovej rodiny a má svoje čestné miesto hneď vedľa zoskupení ako sú Pendragon,IQ,Marillion,Pallas,Arena.... a to napriek tomu,že na svojom konte má len štyri štúdiové albumy.
More Grains Of Sand je vydarená nahrávka,ktorá spĺňa všetky kvalitatívne atribúty očakávané fanúšikmi žánru.Klávesová práca Phila Huberta v ničom nezaostáva za takými borcami ako je Mark Kelly zo skupiny Marillion,alebo Clive Nolan z Pendragonu a z Arény. Aluisio Maggini je špičkový spevák so silným prenikavým hlasom a na tomto albume spieva obzvlášť oduševnene(špeciálne si treba vypočuť skladby Eagles a Hold Me Tight).Silnú kostru tvoria najdlhšie skladby.Dvojdielna No Place To Flowers,krásne smutná The River in Your Eyes a najradšej mám The Prisoner´s Victory,v ktorej gitarista Lele Hofmann strúha jedno krajšie gitarové sólo ako druhé.V skladbe Moonshine Of Heights sa ako hosť predstaví aj Nick Barett,líder Pendragonu,ktorý prišiel podporiť kolegov v bohumilej činnosti.
Hudba Clepsydry je nevtieravá,podmanivá,počúva sa mimoriadne príjemne a má potenciál osloviť aj poslucháčov mimo žánru zvaného neo-prog.Môžu za to jej podmanivé melódie,celkové harmonické vyznenie,umne a inteligentne vystavané kompozície,decentné a vkusné aranžmány,inštrumentálna zručnosť muzikantov a neprehliadnutelné nadšenie a zápal pre vec.
» ostatní recenze alba Clepsydra - More Grains of Sand
» popis a diskografie skupiny Clepsydra
Saga / Generation 13
Päť rokov pred miléniom doba vonkoncom nepriala rozsiahlym veľkolepým progresívnym koncepčným dieľam.Sage to však mohlo byť fuk,riskli to a dobre urobili!Netreba predsa podliehať diktátom doby a móde.A je v tom aj kus odvahy.
Páni zo skupiny Saga sa inšpirovali knihou "13 Gen Abort Entry Ignore Fail" od Neila Howe-ho a Billa Straussa na ktorú voľne nadväzujú.Príbeh rebelujúceho teenagera Sama mi bol vždy blízky a vnútorne som sa s ním stotožňoval.A to je prvý predpoklad dobrého zžitia sa s koncepčným monotématickým veľkovýpravným hudobným dielom.Tiež patrím do tej generácie narodenej v rokoch 1960-1980,takže mi je to mentálne blízke.Technicky je album rozdelený na 25 na seba plynulo nadväzujúcich trackov a dramatičnosť a dynamiku deja veľmi pôsobivo dotvára symfonický orchester.Príbeh je prerozprávaný/prespievaný postavou Jeremyho v podaní hlavného vokalistu Michaela Sadlera.Samotného hlavného hrdinu stvárňuje Jim Gilmour,ktorého miestami alternuje Roger Sommers.Na albume je plno silných hudobných a emocionálnych momentov.Aby som ich všetky vymenoval,trvalo by mi to asi dovtedy,pokiaľ by národná rada SR ústavnou väčšinou zrušila Mečiarove amnestie.Vypichnem však aspoň tri.The Cross (Home 3) a hlavne mohutnú hymnickú pieseň We Hope You´re Feeling Better,ktorej motív sa v závere albumu ešte
zopakuje.Michael Sadler si sadá za chrámový organ,následne ma úplne ochromí orgazmický zborový refrén spievaný Sadlerom a hosťujúcou speváčkou Mary Newland,ktorá disponuje podobným hlasom ako slávna bluesová speváčka Beth Hart a všetku túto nádheru korunuje nadpozemské gitarové sólo Iana Crichtona,ktoré ma vynáša až do nebeských výšin.Na hlave mi stoja dupkom všetky vlasy,najviac však tie,ktoré mi už dávno vypadali.Lekársky sa tomu hovorí fantómová vlasová erekcia.Tretí silný moment je samotný záver,kde sa do sýtosti vybláznil symfonický orchester,ktorý vygradoval celý dej až k zblázneniu.
Ďaľšie reči sú už zbytočné!Generation 13 si skrátka treba vypočuť a precítiť.Mal som to šťastie,že som sa s touto čarovnou hudbou oboznámil už pár týždňov po jej vydaní,takže jeseň roku 1995 bola u mňa v znamení Sagy.Spomienky sú nezabudnuteľné a v mojej hlave zostanú navždy,ibaže by ich vymazal zákerný alzhajmer.Hrom do orecha!
» ostatní recenze alba Saga - Generation 13
» popis a diskografie skupiny Saga
Saga / The Security of Illusion
Saga mi vždy zaručene zdvihne náladu a tento prípad to len potvrdzuje.Kapela sa zišla v najlepšom možnom zložení: Sadler-I.Crichton-J.Crichton -Gilmour-Negus a šlape ako dobre namazaný stroj,ktorý chrlí jednu pecku za druhou.Vyčnieva však gitarista Ian Crichton,ktorý na tomto albume odviedol dokonalú prácu.Jeho gitara je takmer všade...hladí,znepokojuje,vrčí,udáva smer s dravým ťahom na bránu.
Po stránke kompozičnej a aranžérskej je to typická Saga.Prevažujú plnotučné šajby,za všetky spomeniem aspoň Mind Over Matter,Stand Up,No Man´s Land...na tie sa vždy teším.Je tu aj pár pomalších skladieb,ktoré sú veľmi pekné a príjemné.A to intenzívne "búchanie" v skladbe Without You ma vždy dostane.V roku 1993 Saga nahrala svieži album plný pozitívnej rockovej energie.
V zbierke mám pôvodné vydanie CD z roku 1993,teda žiadny nabúšený dnešný remaster.Kompresia bola vtedy ešte neznámy pojem a tak rozlíšiteľnosť jednotlivých nástrojov v celom hudobnom spektre je obdivuhodná a to aj pri vysokej hlasitosti.Priestorovosť tak isto,takže radosť počúvať.Škoda,že v dnešnej dobe sa stáva pomaly unikátom stretnúť sa s takouto zvukovo kvalitnou nahrávkou.
» ostatní recenze alba Saga - The Security of Illusion
» popis a diskografie skupiny Saga
Änglagård / Hybris
Hybris bol pre mňa vždy najvyššou métou progresívneho rocku.Ako keď horolezec zdolá Mount Everest a v tom momente si uvedomí,že vyššie sa už ísť jednoducho nedá.
Hybris tvoria štyri dlhé skladby.Tiché melancholické pasáže sa umne striedajú s hlasitými,ten kontrast je doslova dychberúci,jemná melodická linka ľúbeznej flauty zrazu prerastie v nespútané progrockové orgie burácajúcich hammondov,kvíliacich gitár a úderne energických bicích.Nežné klavírne intro razom pretne chrámový organ až z toho striasa a reže do živého ako ostrá žiletka.Rytmy a protirytmy, zdanlivý crimsonovský chaos ,pod povrchom ktorého sa skrýva precízny poriadok a usporiadanosť.Takmer všadeprítomný mellotron cielene podfarbuje temnú atmosféru a človeku ide od vzrušenia priam vyskočiť srdce z hrude.Občasné spievané pasáže v tajomnej švédštine a severské etnické melodické prvky len znásobujú mystický charakter tohto diela.
Ďaľšie slová sú zbytočné.Tam,kde božská nadpozemská múza splynie s krehkými smrteľníkmi vznikne HUDBA,ktorá nás odpútava od každodenných starostí, tlmí naše temné pudy a prebúdza v nás poznanie,že nie sme konzumné chamtivé zvieratá,ale ľudia!Hlboko sa klaniam!
» ostatní recenze alba Änglagård - Hybris
» popis a diskografie skupiny Änglagård
Flower Kings, The / Unfold The Future
Africké rytmy odštartujú úvodnú epickú 30-minútovku The Truth Will Set You Free.Hasse Froberg spieva s obrovským nadchnutím.Ten optimizmus je doslova infekčný!Rytmika Csorsz/Reingold dokazuje,že je jednou z najlepších na svete.Ako dobre namazaný stroj.Prichádzajú rôzne hravé inštrumentálne vsuvky a medzihry...a zaburáca pompézny refrén na ktorý sa vždy teším.Ten sa počas 30 minút niekoľko krát opakuje a vždy sa vynorí z hustého pralesa majstrovských inštrumentálnych plôch na ktorých sa poriadne vybláznili všetci hráči,najviac však asi klávesák Tomas Bodin.
Monkey Business a Black And White pokračujú v nastúpenej ceste vysokej kvality progresívneho rocku ďalej,avšak už s kratšou minutážou :-).Christianopel je 8 a pol minútový inštrumentálny jazzový masaker.Treba len zavrieť oči a vychutnávať si to.A vzápätí prichádza temná epická štvrťhodinovka Silent Inferno.Poriadne psycho,ktoré vám zaručene zmrazí úsmev na tvári.
Disc 2 začína rezko v podobe Genie In A Bottle a ešte rýchlejšej Fast Lane,kde sa zaskvel vokál hosťujúceho Daniela Gildenlowa zo skupiny Pain Of Salvation.Nostalgická skladba Grand Old World,ktorú si zaspieval kapelník Roine Stolt mi vždy pomastí brucho a ten Wallanderov saxofón...nič sa nevyrovná spomienkam na staré dobré časy.Soul Vortex a The Devils Danceschool sú jazzové masakre s poradovým číslom 2 a 3.Medzi nimi strašidelná Rolling The Dice s Danielovým kvílivým vokálom.Tu už ide sranda bokom a začínam sa vážne báť.
To najlepšie nakoniec v podobe Devils Playground.Strašidelné industriálne zvuky,chrámový organ,následne progrocková inštrumentálna smršť.Roine za mikrofónom ma sugestívne vťahuje do deja a z rozbehnutého vlaku sa už nedá vystúpiť.Zisťujem že svet je vlastne temné miesto a žijeme v galaxii nenávisti,kde pes požiera psa a kde vládne sám diabol.Bŕŕŕ!!!25 minút s dobrou muzikou však ubehne ako voda a sme na konci tunela,kde žiarivo svieti päť hviezdičiek.Majstrovské dielo progresívneho rocku!
» ostatní recenze alba Flower Kings, The - Unfold The Future
» popis a diskografie skupiny Flower Kings, The
Karmakanic / Wheel Of Life
Keď som na jeseň 2008 vykračoval z predajne rockextremum s čerstvým zabaleným výliskom Who´s The Boss In The Factory? v taške,tak som ani vo sne nepočítal s tým,aká hudobná nálož mi neskôr doma vybuchne.Po Send a Message From The Heart vytryskol priam gejzír radosti!S inštinktom lovca a s posadnutosťou hudobného maniaka som sa dal okamžite do zhánky po predošlom albume Wheel Of Life,čo sa neskôr aj podarilo.
Kozmický motív epickej pätnásťminútovky Masterplan,Part 1 a nastupuje elegantná,ľahká priam vzdušná,ale zároveň technicky presná hra na bicie Zoltana Czorsza-maďarského bubeníckeho zázraku.Tá je podporená hammondom Tomasa Bodina.Do toho bubľajúca basa Jonasa Reingolda a hneď mi je jasné,že kto je boss v továrni Karmakanic.Masterplan by mohla byť kludne súčasťou hociktorej platne Jonasovej a Zoltánovej domovskej skupiny The Flower Kings.Rytmika,melodický motív a hudobné cítenie sa jednoducho nezaprie.Alex in Paradise,je výborné odľahčenie po epickej ťažkotonážovke.Žartovná pieseň s trochu tanečným rytmom určite neuškodí.A to sa už blíži zlatý klinec programu Do U Tango?Mrazivý ženský hlas sa opýta "Do you tango?I wan´t to dance!" a spustí sa zvláštny hudobný guláš v ktorom sa prelína jazz s vášnivým gitarovým flamengom v štýle Al Di Meolu.Jonas Reingold prepletá na base tak intenzívne,že každú chvíľu čakám,kedy mu nástroj v rukách vzbĺkne.Veľmi zvláštna a unikátna skladba!Pri jej počúvaní si často predstavujem scény z hriešneho filmu Posledné tango v Paríži s Marlonom Brandom....A znovu ženský hlas z ktorého mrazí, "Do you Tango?I Wan´t to Dance!".
Na ploche 13 minút je tu ďalšia rozsiahla skladba Where The Earth Meets The Sky.Znovu sú tu prítomné všetky poznávacie znaky veľkej rodiny Kvetinových kráľov a severskú náturu je počuť v každej sekunde.Čerešničkou na torte je hosťujúca vokalistka Inger Ohlén.V titulnej skladbe albumu si zahrá krásne gitarové sólo aj Roine Stolt,kapelník The Flower Kings,a tak je vlastne celá kompánia opäť pokope. Masterplan,Part 2 nadväzuje na úvodný motív z Part 1 a postupne ho zľahka rozvíja.
Som presvedčený o tom,že album Wheel Of Life splní prísne kritériá náročného poslucháča.A to nielen po inštrumentálnej stránke a kompozičnej,ale aj po hudobno-estetickej.Úplný vrchol tvorby však dosiahli páni až na nasledujúcom albume Who´s The Boss In The Factory?
» ostatní recenze alba Karmakanic - Wheel Of Life
» popis a diskografie skupiny Karmakanic
Pulsar / Halloween
Poslucháčsky náročná hudba do ktorej sa nedá vniknúť na prvé počutie.Tak by sa dal jednou vetou charakterizovať tento album,ktorý mnohí experti označujú za francúzsky Dark Side Of The Moon.Temný symfonický prog s prvkami psychedelic/space rocku ako ho poznáme z konca 60-tych rokov najmä z tvorby Pink Floyd.
Album tvoria dve dlhé,takmer 20 minútové kompozície Halloween Part 1 a Part 2.Každá z nich je rozdelená do niekoľkých častí.Atmosféra tohto diela je ovplyvnená nielen známym sviatkom strašidiel,ale tiež aj Viscontiho filmom Smrť v Benátkach(1971) a v neposlednom rade aj hudbou a osudom Gustava Mahlera(1860-1911),ktorému v detstve zomrelo sedem súrodencov >> odkaz nevinný detský hlas (Sylvia Ekstrom)za doprovodu klavíra zaspieva úvodný Halloween Song,ktorý tvorí úvod Part 1.Cítiť v ňom určitú hororovú zlovestnosť,ktorá sa vzápätí vystupňuje v inštrumentálnej časti Tired Answers.Tiesnivý zvuk mellotronu v kombinácii s flautou,následne sa pridá akustická gitara , rytmika a to všetko pricukrované efektami z analógových syntetizátorov... a zimomriavky sú zaručené!Gilbert Gandil spieva v angličtine.Jeho hlas je akoby zastretý a má zvláštne kvílivý nádych.Celá kompozícia Part 1 je krásne vystavaná tak,že postupne graduje a v posledných troch minútach vrcholí.Cítim sa ako na konci 19. storočia,kedy bola dosť morbídna móda fotiť sa s mŕtvymi príbuznými,ktorých tváre pred fotením patrične upravil fotograf(či už maľovaním,líčením...),takže vyzerali ako živí,len ten pohľad bol už vyhasnutý >> odkaz >> odkaz
Part 2 začína zvukom perkusií.Atmosféra sa nemení a z pestrej palety nástrojov je okrem 12 strunovej akustickej gitary čoraz viac počuť aj violončelo.Gilbert Gandil si strihne ešte sólo na elektrickú gitaru a je tu ťaživý záver o ktorý sa postarajú organ a analógové syntetizátory.Posledná časť pod názvom Time je ťažko očistná katarzia,ktorá dopadá na poslucháča ako imaginárny náhrobný kameň.Neznamená však definitívny zánik,ale akési nové spojenie s vesmírom na celkom inej,dosiaľ nepoznanej úrovni.Autor námetu obalu albumu je bubeník Victor Bosch,ktorý sa neskôr s vyobrazenou dievčinou aj oženil. Iba toľko k jednému z najvýraznejších novodobých hudobných počinov z Francúzska,ktoré považujem za majstrovské dielo so špecifickou atmosférou. >> odkaz
*Treba počúvať poriadne nahlas na stereo hi-fi zostave.Z mp3 štupľov sa požadovaný zážitok nedostaví!!!
» ostatní recenze alba Pulsar - Halloween
» popis a diskografie skupiny Pulsar
Coryell, Larry / Steve Smith, Tom Coster, Larry Coryell: Cause and effect
Po skupine Niacin je tu ďalšie zaujímavé jazz-rockové trio-Coryell,Coster,Smith.Opäť slávne mená!Larry Coryell(1943) je obrovským pojmom v jazzovej hudbe.Na gitaru hrá tak,akoby sa s ňou už narodil.Úžasný technik,precízny majstrovský virtuóz akých je na svete málo.Tom Coster je ďalšia veličina zo sveta kláves,ktorú myslím netreba predstavovať a univerzálny bubeník Steve Smith,ktorý hral aj v slávnej AOR skupine Journey, detto.
Tejto hudbe kraľuje spontánnosť.Chlapi sú profíci a nikto z nich si nepotrebuje presadzovať svoje ego.Keď Coryell sóluje na gitare,tak sa Coster a Smith decentne utiahnu a robia doprovod.A naopak.Jeden druhého skrátka rešpektujú a to je z tejto hudby cítiť.Costerov hammond zamatovo hladí,ale v správnom čase dokáže vystúpiť do popredia a dokáže to poriadne priam emersonovsky rozburcovať.Steve Smith je pán bubeník udávajúci tempo s obrovským prehľadom.Tie dlhoročné hráčske skúsenosti skrátka počuť.Larry Coryell je nenápadný šedivý pán,vždy decentne oblečený a skromne pôsobiaci.Aby sme však pochopili veľkosť jeho génia,na to si treba vypočuť jeho hudbu!Všetci traja gentlemani si spoločné hranie užívajú,bavia sa a pozitívne emócie prenášajú aj na poslucháča.
Album ako celok hodnotím štyrmi silne žiariacimi hviezdami.Pre priaznivcov jazz-rock/fusion je rozhodne veľkým prínosom.
» ostatní recenze alba Coryell, Larry - Steve Smith, Tom Coster, Larry Coryell: Cause and effect
» popis a diskografie skupiny Coryell, Larry
Niacin / Organik
Niacin nie je len vitamín skupiny B (B-3),ale aj známa americká jazz-rock fusion skupina.Toto trio tvoria muzikanti zvučných mien-bassgitarista Billy Sheehan(Mr.Big,The Winery Dogs...),klávesista John Novello a nakoniec bubeník s neodmysliteľnou šiltovkou na hlave,Dennis Chambers(Santana,CAB...).
Trio produkuje už od roku 1996 dynamický inštrumentálny jazz-rock,v ktorom sa snúbi jazzová živelnosť a nespútanosť s dokonalou hráčskou virtuozitou.Kvílenie hammondu nás privíta už v úvodnej skladbe Barbarian@The Gate,zatiaľčo Sheehan neskutočne maká na base.Pevný basový základ má aj skladba Blisterine.Tóny hammondu,bublanie basy a paľba bicích sa lepia jeden na druhý v obrovskej rýchlosti až splývajú v jednotnú pevnú zmes,ktorá je našťastie stále ešte nástrojovo rozlíšiteľná.Citeľné zmiernenie tempa nastane až v skladbe King Kong,kde si Sheehan v pohode zasóluje na basu a Novello na piáno.V Super Grande sa naplno vyblázni Novellove piáno za podpory rytmiky Sheehan-Chambers.Hudba je plná energie,ale niekedy mi chýba taká jazzová ľahkosť a pohodovosť a hráči sa miestami nútia do samoúčelných ekvilibristických onánií,ktoré sú jednoznačne v neprospech celku.Až v skladbe 4´53 sa hrá jazz-rock,ktorý má myšlienku a je kompozične dotiahnutý do konca.To isté platí aj pre Club Soda a No Shame.Páni sa ku koncu albumu asi unavili a značne ubrali z individuálneho inštrumentálneho sebapresadzovania.Následne sa ešte v skladbe Clean House vyšantí Billy Sheehan a povymetá všetky pavučiny z rohov.
Organik je v postate dobrý fusion album,ale pre vyššie uvedené výhrady ho nemôžem považovať za majstrovské dielo žánru.Štyri hviezdičky si však zaslúži!
*Počúval som na zostave:
SACD player Sony SCD-XE 800
zosiľňovač Yamaha AX-397
repro Tannoy Fusion 2
» ostatní recenze alba Niacin - Organik
» popis a diskografie skupiny Niacin
King Crimson / In the Wake of Poseidon
Hudbu vnímame každý po svojom,ako nám uši a mozgové závity narástli.Čo je pre jedného desivé,tak to druhému môže spôsobovať radosť.Ten prah vnímavosti má asi každý človek rozdielny a inak nastavený.Ja patrím k tým málo exotom,ktorí sa vyslovene tešia na "postrach" tejto platne-The Devil´s Triangle.Niežeby som nemal strach,to teda mám,ale ide to tak vedľa mňa asi ako keď pozeráte v telke horor alebo vojnový film a s istotou viete,že tá guľka alebo granát nevyletia z obrazovky na vás.Tomu sa hovorí príjemný strach :-).
Vytvoriť takúto pochmúrnu atmosféru ako v The Devil´s Triangle,tomu sa hovorí umenie!Ostatné je na vašej fantázii,stačí len zatvoriť oči. Vytie mellotronu a zlovestnú rytmiku si vyslovene užívam a to vyvrcholenie utrpenia na záver,to je magické apokalyptické inferno!Nielen 21.century schizoid man,ale aj The Devil´s Triangle veľmi presne zobrazuje stav dnešného zvráteného sveta,kde násilie prekročilo všetky únosné hranice.A títo hudobní proroci tento šialený spoločenský vývoj predpovedali už pred takmer polstoročím!Geniálne!
Aj zvyšok platne je na zožratie!Pri miniaturkách Peace a pri titulnej skladbe,aj ja starý cynik slzu vyroním...a to nie len jednu!Lakeov precítený spev ma totiž neskutočne dojíma.Pripomína mi príjemné časy,ktoré sa už z nejakého dôvodu nikdy nevrátia. Cat Food je taká hravá bláznivosť na odľahčenie a Cadence and Cascade,ktorú spieva Gordon Haskell je tiež mňam.Všetko ostatné už bolo povedané,takže za moju osobu môžem smelo zavaliť päť silných ťažkotonážnych jagavých hviezd!Amen.
» ostatní recenze alba King Crimson - In the Wake of Poseidon
» popis a diskografie skupiny King Crimson
Dead Heroes Club / A Time Of Shadow
Toto nie je len tak "nejaký" neoprog.S tým klasickým britským ako sú Marillion(with Fish),IQ,Pallas atď. nemá veľa spoločné.Títo írski chlapci si idú svojou vlastnou cestou,majú svoj vlastný originálny skladateľský rukopis,sound a feeling.Spevák Liam Campbell sa neštylizuje do žiadnej role,ani do Gabriela ani Fisha,ani do nikoho iného.
Album A Time Of Shadow je venovaný pamiatke Tonyho Martina,ktorý bol ich kamarát.Prvá skladba Theatre of the Absurd reaguje na írsku politickú scénu,na korupciu,podvody a všetko to svinstvo.Jej posolstvo je univerzálne a týka sa plne aj nášho stredoeurópskeho regiónu.Druhá skladba má už nežnejší a meditatívnejší charakter a napriek gitarovým sólam vzdialene pripomínajúcim Pink Floyd si stále zachováva vysoký stupeň originality.The Centre Of Cannot Hold je čistokrvný a rázny hard-rock, priama a úderná pesničky,žiadne čipky ani ornamenty.Vyše 11 minútovka A Gathering Of Crows je moja srdcovka,milujem túto skladbu!Dokázal by som ju počúvať stále dookola.Považujem ju za najsilnejší moment albumu.A posledná titulná štvrťhodinovka sa nesie už v smutnom a trúchlivo meditatívnom duchu,jej atmosféra je jedinečná.Naprosto unikátne spracovanie emócií!
Som rád,že CD konečne "pristálo" v mojej zbierke a za priaznivú cenu.Čakal som naň až dva mesiace a opakovane mi bola predlžovaná dodacia lehota,takže som už ani nedúfal,že ho budem mať.Tento album hodnotím 4,5* a celkovo dám štyri*,pretože zatiaľ posledný album skupiny Dead Heroes Club -Everything Is Connected je predsa len o chĺpok lepší.
» ostatní recenze alba Dead Heroes Club - A Time Of Shadow
» popis a diskografie skupiny Dead Heroes Club
Filkins, Sean / War And Peace & Other Short Stories
Ak niekto tvrdí,že ľudská túžba po dokonalosti je neukojiteľná,tak sa hlboko mýli. Tá dokonalosť sa volá War and Piece and Other Short Stories. Hudobná dokonalosť!
V tejto hudbe je celá história ľudstva,všetky vzostupy i pády,zrodenie a smrť,archa Noemova,úsmev Mony Lízy,pohľad Dalajlámu,Kristus na kríži,Niagarské vodopády,prvý krok na Mesiaci,pery Angeliny Jolie,New York-ské mrakodrapy aj slamy v Nairobi. Magnum Opus Sanctum progresívneho rocku! Je zbytočné sa rozpisovať o jednotlivých skladbách,pretože v tomto prípade je lepšie raz počuť ako stokrát čítať.Moja slovná zásoba nedokáže vyjadriť nebeskú krásu tohto hudobného monolitu...a vlastne všetky slová sú aj tak nepodstatné.Keby tu o nič nešlo,tak by sa na tomto projekte určite nezúčastnili ľudia ako Lee Abraham(Galahad),Gary Chandler(Jadis),Dave Meros(Spock´s Beard) alebo John Mitchell(Arena,Frost*,It Bites)....a nad všetkým skladateľsky a aranžérsky vládne Sean Filkins,bývalý člen a spevák skupiny Big Big Train.
Je mi divné,že na Progboarde zostal tento skvost fakticky roky nepovšimnutý.Ľudia hľadajú na internete zakopané hudobné poklady a zvyčajne ten najväčší majú rovno pod nosom.Aj to je paradox tejto doby.Ak by som bol pápež,tak túto hudbu vyhlásim za svätú!!!
» ostatní recenze alba Filkins, Sean - War And Peace & Other Short Stories
» popis a diskografie skupiny Filkins, Sean