Dream Theater / Metropolis Pt. 2: Scenes from a Memory

Najprv pár scén z MOJEJ pamäti:

Sú Vianoce 1999 s ja dostávam pod stromček kazetu (!) Dream Theater-Scenes From a Memory. Moja sestra iba matne tušila, že niečo také počúvam a pýta sa, či môže byť... Po prvom vypočutí hovorím, že áno.

Je leto 2000 a ja sa veziem vlakom do Zlína na koncert DT. Zlanáril som aj moju manželku (terajšiu-vtedy sme spolu chodili necelý rok), ktorá síce nie je žiadna metalistka, ale Scenes dostali aj ju. Stojíme rovno pod pódiom, pri Myungových nohách, ale Petrucci, ako keby vedel, že jeho sólo z Home neskutočne žeriem, mi ho prichádza zahrať "do uška". Moja drahá polovička mi následne utiera sliny a zatvára bezmocne ovisnutú sánku.

Toľko z palubného denníka. Tiež patrím k tým, ktorí si menovaný album púšťali do omrzenia. Stále si ho občas pustím a vždy sa mi zdá, že zachycujem niečo, čo som tam ešte nikdy nepočul. DT roku Pána 1999 vytvorili konceptuálny album par excellence. Nebudem ho porovnávať s obdobnými opusmi iných prog a artrockových velikánov, pretože práve v tomto albume našli DT konečne svoju vlastnú cestu, aj keď podľa mňa na nej dlho nevydržali a jediný porovnateľný výkon u nich vidím, resp. počujem iba na nasledujúcom Six Degrees...
Viac sa ani písať neoplatí, všetko tu už zaznelo: dokonalý inštrumentálny výkon, skvelé vokály, mrazenie vo všetkých končatinách.
PS: na mojom pohrebe musia hrať The Spirit Carries On!

» ostatní recenze alba Dream Theater - Metropolis Pt. 2: Scenes from a Memory
» popis a diskografie skupiny Dream Theater

---

Rush / 2112

Nemám v úmysle písať komplexnú recenziu, keďže tu už toho o 2112 bolo napísaného viac ako dosť. Chcem touto formou skôr reagovať na viacero myšlienok z predchádzajúcich príspevkov.

Rush-2112 je nepochybne jeden z prelomových albumov rockovej histórie. V 70. rokoch sme zaznamenali viacero pokusov o prienik art- a hard-rocku, viď prvé albumy Zeppelinov, Purpleovský Concerto for Group and Orchestra... Rush zachytili tento trend bezchybne. Dvadsaťminútové kompozície, limitované dĺžkou strany LP platne produkovali v tom čase hlavne artrockoví klasici (Yes-Tales from..., Relayer, Jethro Tull-Thick as a Brick, A Passion Play), ale Rush tomu pridali svojskú mystikou zaváňajúcu formu a hlavne tvrdší zvuk. Preto myslím, že vôbec nepreháňajú tí, ktorí tu spomínali v súvislosti s týmto albumom aj Iron Maiden. Mimochodom, niekde som čítal rozhovor so Stevom Harrisom, kde sa priznáva, že jedným z jeho basáckych vzorov bol práve Geddy Lee ...

Spev frontmana trhá uši mnohým. Ktosi ho tu na Progboarde v diskusii okolo Yes dehonestujúco porovnával s Jonom Andersonom. Som toho názoru, že obaja páni majú vo svojom hlase dar od Boha, hoci jeho výška asi niekomu evokuje istý chirurgický zákrok:-) Ale tieto Hlasy (naschvál s veľkým H) sú prirodzené na rozdiel napr. od umelých beatlesáckych falzetov a vibračného pišťania Bee Gees a iných. Geddy Lee (spolu s Plantom) svojím prejavom nesporne inšpiroval celú nasledujúcu generáciu hardrockových a metalových spevákov. Čiže ďale je to len o tom, kto má pre uvedený druh hudby pochopenie a kto nie.

Jedna vec tu ale nezaznela, a tou je spolitizovanie "odkazu" albumu 2112. Áno, aj to sa dá a dialo sa to už v 70. rokoch. kameňom úrazu sa stali práve tí "Priests of Syrinx" a logo s červeným pentagramom. V tom čase západní politici ľavicového razenia hľadali cestu k zmierneniu studenej vojny tým, že ustupovali Brežnevovi a prehliadali ľudskoprávne excesy v sovietskom bloku. Tak sa stalo, že Rush boli obvinení, že kňazi chrámu Syrinx symbolizujú komunistov a ľavicu všeobecne. Dokonca začali Rush označovať za fašistov!!!!!

Hodnotenie bude z mojej strany stručné: 2112 je absolútna klasika klasík. Rush vždy hrali pompéznu hudbu a tu zaznieva najpompéznejšie. Five stars!

» ostatní recenze alba Rush - 2112
» popis a diskografie skupiny Rush

---

VARIOUS ARTISTS / Leonardo - The Absolute Man

Tento album by mal byť normálne medzi počinmi Magellanu. Podobne ako napr. v prípade Yes vs Anderson-Bruford-Wakeman-Howe na prelome 80. a 90. rokov išlo iba o to, pod akou hlavičkou album uviesť. Značný počet hudobníkov a spevákov, ktorý sa na nahrávaní podieľal, sa objavuje totiž aj na iných opusoch Magellanu, napr. Hundred Year Flood...
Nebyť toho, že v čase, keď Leonardo vyšiel, som mal plné uši Dream Theatru, Liquid Tension a podobných spriatelených projektov, asi by som sa k nemu ani nedostal. Vtedy mi stačilo, že tam spieval James La Brie. A tak som sa spakruky dostal aj k tvorbe bratov Gardnerovcov, čo som mimochodom nikdy neoľutoval.
Leonardo-The Absolute Man možno niekomu na prvé počutie evokuje tzv. rockové opery prelomu 60. a 70. rokov, ale zdanie klame! Ide jednoznačne o špičkový konceptuálny album progrockových/progmetalových harcovníkov, venovaný osobnosti svetoznámeho renesančného všeumelca. Jeho život inšpiroval kdekoho, ale toto je naozaj vec, ktorú by iste ocenil aj sám majster:-). Oceniť treba aj to, že Trent Gardner neskĺzol do módnej optiky nazerania na slávne osobnosti typu "všetko bolo inak". Jediné, čo by sa mu dalo z faktografického hľadiska vytknúť, je pohrávanie sa s možným, ale nepreukázaným vzťahom medzi Leonardom a Monou Lisou del Giocondo. Ale aj v tomto prípade aj tí najväčší perfekcionisti (čo sa tohto týka, radím sem aj seba) musia privrieť oko a akceptovať nutnú dávku umeleckej licencie.
Hoci je zvuk Magellanu všadeprítomný, v hudbe albumu sa objavujú výrazné momenty vážnej hudby, niektoré pasáže sú dokonca podľa môjho amatérskeho odhadu komponované na spôsob operných árií (Mona Lisa, Heart of France). To len podčiarkuje výnimočné skladateľské schopnosti Trenta Gardnera. Miestami sa však nevyhol podľa mňa trochu nepatričným úletom do nasládlej romantiky a soulu (Aria for Italy, This Time This Way). Z niektorých melódií vyslovene cítiť slnkom prežiarený toskánsky deň, z iných pompu Mediciovského alebo francúzskeho kráľovského dvora, čo zas považujem za vyslovene impresionistické trafenie klinca po hlavičke.
Vrcholmi albumu sú nesporne prepracované a nadupané kompozície, kde sa kombinuje tvrdý progmetalový sound s postupmi vážnej hudby. Taká Reins of Tuscan dostane každého, komu nie sú cudzie artrockové končiny... Milovníkov vokálnych harmónií potešia Apprentice, Heart of France a záverečná Sacrament.
Z personálneho hľadiska albumu tiež ťažko niečo vytknúť, hoci sa tam objavuje viacero mien, ktoré v našich zemepisných šírkach málokomu niečo hovoria. Jednoznačne ale dominuje spomínaný James La Brie v "hlavnej úlohe". Chvíľami síce akoby nezvládal čiernou muzikou zaváňajúce "ujúkanie", napr. v chytľavom duete This Time, This way, ale každopádne po viacročných problémoch s hlasivkami, ktoré mu napr. neumožnili viac rozvinúť svoje party na skvelom dreamtheatrovskom albume Scenes from a Memory, už na Leonardovi spieva opäť v starej forme a vyťahuje neuveriteľné výšky (Inventions, Shaping the Invisible). Výborný je aj Josh Pincus ako Lorenzo de Medici. Nestratí sa ani Trent Gardner či už v partoch Verocchia alebo pri sólach na svojom obľúbenom trombóne. Príjemné spestrenie predstavujú aj ženské vokály, o ktorých som bol pôvodne stopercentne presvedčený, že patria čiernym speváčkam, ale mýlil som sa...
V čase, keď album vyšiel, mal som ho v nekritickej obľube a každého, kto tvrdil niečo iné, som bol schopný fyzicky napadnúť. Po rokoch tam vidím drobné...ako to nazvať...nie chyby, skôr pasáže, ktoré mi nesadnú do Magellanovskej schémy, takže dávam štyri hviezdy, lebo pät na Progboarde patrí iba úplne dokonalým dielam.

» ostatní recenze alba VARIOUS ARTISTS - Leonardo - The Absolute Man
» popis a diskografie skupiny VARIOUS ARTISTS

---

Liquid Tension Experiment / Liquid Tension Experiment

Keď som si prvýkrát pustil tento skvost, zhrozil som sa, že mám pokzený prehrávač. Vypnem, vyberiem CD, pustím pre kontrolu iné, pustím znova LTE a zas: Ako na starých gramofónoch, keď ste pustili platňu vyššou rýchlosťou. Po ďalších pokusoch a kropajach studeného potu na čele som zistil, že ide o parádny nástup prvej skladby (Paradigm Shift) a nasadené tempo a štýl sú typické pre celý album...
K LTE som sa dostal "prirodzeným výberom" ako oddaný stúpenec progmetalu, vtedy najmä Dream Theater a teda odklon k LTE bol pre mňa logický. Genézu projektu a jednotlivých skladieb dostatočne komentoval Mike Portnoy v priloženom booklete, takže moje kecy by boli iba príslovečným nosením sov do Atén. Leitmotív albumu sa mi javí byť vyjadrený v jeho názve a v názve niektorých skladieb, kde preráža inšpirácia fyzikou, pokusmi a podobnými záležitosťami. Nemôžem ale súhlasiť s nižšie uvedeným názorom, že by išlo o DT v inej zostave. Hudba DT je oproti LTE takmer progmetalový popík (bez urážky). LTE predstavujú čistú radosť z muzicírovania a výdatnú masáž pre uši poslucháča. Celý album najlepšie charakterizuje poznámky k záverečnému jamu Three minute warning, kde autori vyzývajú poslucháčov, ktorí nemajú zvýšený prah tolerancie k bezuzdnému predvádzaniu sa, aby radšej vypli prehrávač:-)...ozaj trefné!
Kto by nemal žalúdok na celý album, odporúčam aspoň monumentálne Kindred spirits a jedinečnú Universal Mind.
Inak ako five stars nemôžem...

» ostatní recenze alba Liquid Tension Experiment - Liquid Tension Experiment
» popis a diskografie skupiny Liquid Tension Experiment

---

Yes / Relayer

Pôvodne som chcel napísať keď už nie plne kvalifikovanú recenziu (na čo mám príliš povrchné hudobné vzdelanie), tak aspoň vlastný vzťah k tomuto albumu. Potom som si uvedomil, že celý Relayer je pre mňa Gates of delirium. Nieže by Sound chaser a to be over boli menej kvalitné, to určite nie, ale Gates pre mňa stelesňujú celý album. Keby som raz stretol mimozemšťana a ten by sa ma opýta, čo je to artrock, nepovedal by som nič, len by som mu pustil Gates of delirium. Tam je to všetko...
O inšpiráciách k textu Gates sa už popísalo kadečo. Je tam Tolstého Vojna a mier, je tam nádych sci-fi (pre 70. roky priznačné!), je tam Andersonovská nedefinovateľná poetika (kedysi som skúšal prekladať kadečo, dnes si myslím, že je to skôr zabíjanie poézie), ale to, čo ma vždy dostane, je hudba. Také niečo nemohlo vzniknúť v inej dekáde. Celá skladba je vystavaná (znalci, opravte ma, ak sa mýlim) spôsobom, typickým pre vážnu hudbu. Je tam ouvertúra, postupne to graduje, každý muzikant predvedie to najlepšie, vrcholí to famóznym zvukovým výbuchom (čas 12:47), ktorý pre moje uši predstavuje sopečnú erupciu a musím ho počúvať stále dookola až to všetko opadne do brilantnej záverečnej pasáže Soon...
Keby kedysi tvorcov neobmedzovala dĺžka strany LPčiek, Yes by určite natiahli Gates aj na viac.
Viem že všetko, čo tu píšeme, je silne subjektívne, preto sa nerozpakujem vyhlásiť, že Relayerom Yes dosiahli svoj vrchol minimálne v 70. rokoch.
Five stars!

» ostatní recenze alba Yes - Relayer
» popis a diskografie skupiny Yes

---