VARIOUS ARTISTS - Leonardo - The Absolute Man (2001)

Tento album by mal byť normálne medzi počinmi Magellanu. Podobne ako napr. v prípade Yes vs Anderson-Bruford-Wakeman-Howe na prelome 80. a 90. rokov išlo iba o to, pod akou hlavičkou album uviesť. Značný počet hudobníkov a spevákov, ktorý sa na nahrávaní podieľal, sa objavuje totiž aj na iných opusoch Magellanu, napr. Hundred Year Flood...
Nebyť toho, že v čase, keď Leonardo vyšiel, som mal plné uši Dream Theatru, Liquid Tension a podobných spriatelených projektov, asi by som sa k nemu ani nedostal. Vtedy mi stačilo, že tam spieval James La Brie. A tak som sa spakruky dostal aj k tvorbe bratov Gardnerovcov, čo som mimochodom nikdy neoľutoval.
Leonardo-The Absolute Man možno niekomu na prvé počutie evokuje tzv. rockové opery prelomu 60. a 70. rokov, ale zdanie klame! Ide jednoznačne o špičkový konceptuálny album progrockových/progmetalových harcovníkov, venovaný osobnosti svetoznámeho renesančného všeumelca. Jeho život inšpiroval kdekoho, ale toto je naozaj vec, ktorú by iste ocenil aj sám majster:-). Oceniť treba aj to, že Trent Gardner neskĺzol do módnej optiky nazerania na slávne osobnosti typu "všetko bolo inak". Jediné, čo by sa mu dalo z faktografického hľadiska vytknúť, je pohrávanie sa s možným, ale nepreukázaným vzťahom medzi Leonardom a Monou Lisou del Giocondo. Ale aj v tomto prípade aj tí najväčší perfekcionisti (čo sa tohto týka, radím sem aj seba) musia privrieť oko a akceptovať nutnú dávku umeleckej licencie.
Hoci je zvuk Magellanu všadeprítomný, v hudbe albumu sa objavujú výrazné momenty vážnej hudby, niektoré pasáže sú dokonca podľa môjho amatérskeho odhadu komponované na spôsob operných árií (Mona Lisa, Heart of France). To len podčiarkuje výnimočné skladateľské schopnosti Trenta Gardnera. Miestami sa však nevyhol podľa mňa trochu nepatričným úletom do nasládlej romantiky a soulu (Aria for Italy, This Time This Way). Z niektorých melódií vyslovene cítiť slnkom prežiarený toskánsky deň, z iných pompu Mediciovského alebo francúzskeho kráľovského dvora, čo zas považujem za vyslovene impresionistické trafenie klinca po hlavičke.
Vrcholmi albumu sú nesporne prepracované a nadupané kompozície, kde sa kombinuje tvrdý progmetalový sound s postupmi vážnej hudby. Taká Reins of Tuscan dostane každého, komu nie sú cudzie artrockové končiny... Milovníkov vokálnych harmónií potešia Apprentice, Heart of France a záverečná Sacrament.
Z personálneho hľadiska albumu tiež ťažko niečo vytknúť, hoci sa tam objavuje viacero mien, ktoré v našich zemepisných šírkach málokomu niečo hovoria. Jednoznačne ale dominuje spomínaný James La Brie v "hlavnej úlohe". Chvíľami síce akoby nezvládal čiernou muzikou zaváňajúce "ujúkanie", napr. v chytľavom duete This Time, This way, ale každopádne po viacročných problémoch s hlasivkami, ktoré mu napr. neumožnili viac rozvinúť svoje party na skvelom dreamtheatrovskom albume Scenes from a Memory, už na Leonardovi spieva opäť v starej forme a vyťahuje neuveriteľné výšky (Inventions, Shaping the Invisible). Výborný je aj Josh Pincus ako Lorenzo de Medici. Nestratí sa ani Trent Gardner či už v partoch Verocchia alebo pri sólach na svojom obľúbenom trombóne. Príjemné spestrenie predstavujú aj ženské vokály, o ktorých som bol pôvodne stopercentne presvedčený, že patria čiernym speváčkam, ale mýlil som sa...
V čase, keď album vyšiel, mal som ho v nekritickej obľube a každého, kto tvrdil niečo iné, som bol schopný fyzicky napadnúť. Po rokoch tam vidím drobné...ako to nazvať...nie chyby, skôr pasáže, ktoré mi nesadnú do Magellanovskej schémy, takže dávam štyri hviezdy, lebo pät na Progboarde patrí iba úplne dokonalým dielam.
reagovat

PaloM @ 11.03.2014 10:43:10
Vďaka za recenziu, dobre sa čítala. CD som si kúpil na základe odporúčania jedného nadšeného fanúšika. Možno je text diela geniálny, to neviem posúdiť, no hudbu som zhodnotil ako lepší priemer. Zatiaľ ma to extra nenadchlo a pri hodnotení by som momentálne dal 3 body. Ako sa už veľakrát stalo, v budúcnosti môžem zmeniť názor k lepšiemu. Je to proste hudba a neviem, či a kedy na toto dielo príde "môj čas".

Snake @ 11.03.2014 20:03:44
Tuhle desku nemám dlouho a pár poslechů trvalo, než jsem ji vstřebal. Ono těch pompézních klasicizujících klávesových vsuvek je tam na mě trochu moc - viz. nekonečně dlouhá overtura - a opravdu strhujících okamžiků zase podezřele málo. Pokud bych měl vybrat nejlepší skladbu, byla by to progmetálová pumelice Inventions. Album bych ohodnotil jako lehký nadprůměr, ovšem vyzdvihnout musím špičkový zvuk a pěkně zpracovaný booklet. Každopádně díky za pěknou a čtivou recenzi !

EasyRocker @ 12.03.2014 11:54:48
Tak přiznám se pro mě prakticky nenapadnutelná záležitost, instrumentálně i famózním zpracováním námětu, navíc Trent Gardner patří u mě mezi přední aktéry novodobé progresívní hudby. Pravda je, že kdo vyloženě není na tyhle monumentální koncepty, tak mu to nemusí úplně sednout. Pro mě ovšem pětihvězdičková záležitost a spolu s dvěma deskami Flower Kings (Space Revolver, The Rainmaker), V od Spock´s Beard, albem Transtlantic, Remedy Lane od Pain of Salvation, dvojicí alb Ark a Scenes... od DT jedno ze zásadních alb progu přelomu milénia...

Moonchild @ 13.03.2014 06:19:41
Suhlasim s Easyrockerom. Je to o tom, kto je na com odchovany, aky vysoky prah "tolerancie" ma na urcity typ hudby. Okrem toho je to asi aj generacna zalezitost, myslim tym, ze my, co sme vyrastali v 80. rokoch a neskor inklinujeme k tvrdsim veciam, co ale samozrejme nevylucuje vyninmky, ktore potvrdzuju pravidlo...