Gallagher, Rory - Blues (2019)

Na tomto svete v tejto realite nežil lepší bluesový gitarista ako Rory Gallagher. Srdcom bluesman, dušou rocker, nekompromisný hudobník, ktorý bol doma na pódiu obkolesený šťastnými poslucháčmi. Sú horšie spôsoby, ako stráviť život. V roku 2019 vyšla úžasná kolekcia troch diskov venovaných Roryho zápalu pre bluesovú muziku s priliehavým názvom Blues.

Na prvý pohľad sa tvárila ako kompilácia, ale fanúšik Roryho tvorby okamžite spozornel. Drvivá väčšina skladieb predtým nikdy nikde nevyšla, sú tu rôzne nepoužité štúdiové verzie z nahrávaní albumov, množstvo koncertných kúskov, viaceré covery bluesových štandardov, ktoré Rory na albumy nedával, spolupráce s legendami ako Muddy Waters, Albert King, Jack Bruce a inými... Skrátka, ide o plnohodnotný „nový“ materiál, relevantný trojalbum.

Nahrávky mapujú prakticky celú jeho kariéru od začiatku 70. rokov po rané 90. roky. Gallagher zomrel 14. júna 1995, uplynulo teda tridsať rokov, odkedy sme odkázaní iba na archív spravovaný jeho bratom. Odvádza úžasnú robotu.

Skladby nie sú zoradené chronologicky, ale vôbec to neprekáža. Rory si ako jeden z mála hudobníkov udržal tvar, zachoval tvár a neuhol zo svojho hudobného cítenia ani o milimeter. Kvalita prebíja kvantitu, prvý disk má cca 65, druhý  47 a tretí 75 minút.

Každý z nich sa orientuje na inú podobu blues, prvý je elektrický, druhý akustický a tretí koncertný. Všetky majú atmosféru, ktorá je neopakovateľná, a preto si ju vždy rád zopakujem. V booklete citujú Roryho vyjadrenie, že nechcel len kopírovať černochov, ale chcel tvoriť vlastné skladby a ostať svoj. Myslím si, že sa mu to podarilo tak ako málokomu. Jeho ostrý hlas skvelo dopĺňa brilantnú bluesovú gitarovú techniku, myslím si, že neexistoval všestrannejší bluesový gitarista, ktorý by dokázal presvedčivo a od srdca zahrať na akustike, elektrike (saxofón ani nepočítam), s slideom, prstami atď. tak ako Rory. Vždy ho rozoznám od prvého tónu, v tom istom momente sa usmievam a vychutnávam si muziku, ktorá by bez neho znela inak.

Za absolútne vrcholy považujem parádnu verziu pomalého blues I Could’ve Had Religion z roka 1972 (nepoužitá nahrávka z rádia WNCR Cleveland), neskutočnú, rozšírenú verziu A Million Miles Away z BBC Radio 1 Session z roka 1973. Zaujímavé sú aj tradičnejšie podoby blues z hosťovaní na albumoch bluesmanov (Drop Down Baby /Lonnie Donegan/, I’m Ready /Muddy Waters/). Samozrejme, celý tretí koncertný disk je super. Tam som v siedmom nebi, cítim sa ako potrafený politik v zlatej vani predtým, než to medializovali. Keby som mohol aspoň raz vidieť Roryho naživo...

Toto je absolútna perla bluesovej muziky, odporúčam ju úplne každému priaznivcovi pentatoniky a pridružených tónov.