Dream Theater / A Dramatic Turn of Events (2011)

Vzhľadom k tomu, že od vydania tohto alba uplynulo už veľa času a mám ho dostatočne napočúvaný, nastal čas napísať recenziu a nielen dvojvetný názor. Predpokladám, že narazím na názorový odpor alebo aspoň na nezáujem. To prvé je lepšie, ako to druhé.
Je pravdou, že Mike Portnoy znamenal pre DT veľa a navždy znamenať bude. Ale jeho dobrovoľný odchod, nemohol zastaviť príval nápadov zostávajúcich členov, hlavne Johna Petrucciho.
Album nemá žiadne slabé miesto, a je ukázkou absolútnej vyzrelosti kapely, ktorá nemá vo svojom obore konkurenciu.
Už od prvých tónov je zrejmé, že ide o mimoriadny album, pripravený s dokonalosťou tomuto zoskupeniu príznačnou.
Zvuk jednotlivých nástrojov sa ustálil na absolútnej špičke a zachoval si ráz z predchádzajúceho alba, Black Clouds & Silver Linings. Rozdiel medzi hrou Portnoya a Manginiho je len minimálny, obaja sú absolútni profesionáli. Ako bolo už v niektorej z predchádzajúcich recenzií spomenuté, James LaBrie nemusí svoj krásny, zamatový hlas ťahať do neskutočných výšok a tým trocha znehodnocovať svoje kvalty. Proste je sám sebou a to je na tom to najlepšie. Z jeho výkonu je cítiť pohodu.
Tak ako zvyčajne, nie je mojím zvykom rozoberať jednotlivé skladby. Ale lepší záver tohto OPUSU ako Beneath The Surface, si ani neviem predstaviť. Už dlho ma žiadna skladba tohto charakteru, tak nechytila za srdce. A o samotnom albe, platí to samé. Takže len pre úplnosť - 5 hviezd bez mihnutia oka.

» ostatní recenze alba Dream Theater - A Dramatic Turn of Events
» popis a diskografie skupiny Dream Theater