Blues Creation / Demon & Eleven Children (1971)

Keby nebolo progboardu, moje zoznámenie s japonskou bluesrockovou kapelou Blues Creation by neprebehlo alebo prebehlo ktovie kedy. Náhodným zakúpením albumu Demon & eleven children som aspoň okrajovo pričuchol k tej oblasti japonskej kultúry, ktorú som donedávna veľmi nepoznal, a síce k rockovej hudbe. Nie, že by som ju teraz dajako ovládal. Pamätajúc si miestnu gunslingerovu recenziu som bol veľmi zvedavý, aké hrubočizné čudo na mňa vybafne. Už len z obalu má človek dojem, že to bude čosi démonické...

Album má presne osem skladieb, čo je na platňovú éru priam optimálny počet. Po nejakých tých výbuchoch nastúpi ťažkotonážny gitarový rif a je jasné, že nielen skladba Atomic bombs away bude záležitosťou pre vyznávačov drsných polôh, ktorým nejaké tie obete pri Hirošime nespôsobujú nieto zlé sny, ale čo i len mierne pozdvihnutie obočia popri čítaní novín pri obede. Gitarista Takeda jasne kraľuje, kým rytmika sa viac-menej potáca v jednoduchosti (kde je krása, asi toto príslovie majú aj v krajine vychádzajúceho slnka) a spevák má vskutku originálny anglický prízvuk (ehm, nech žije diplomacia). Harmonikové intro odznie a vystrieda ho rýchla bluesovka Mississippi mountain blues. Sóla sa chopí nielen akustika, ale i elektrika a bokom neostáva ani harmonika, nuž si fanúšik neprekonaných sól príde na svoje. Určite poteší aj jedna medzihra, ktorá sa ozve na úvod a na záver celého predstavenia, kým sa v outre zasa chvíľku lenivo zaharmonikuje. Och, ale čo to! Divoký nástup Just I was born si počína ako neriadená strela na afganskom pohraničí, konzumné masy spoľahlivo hubí a účinok pesticídov na otravných škodcov si udržuje aj posadená sloha, ktorá je prekladaná besnými sólami. Japončíci asi počuli tvorbu Love Sculpture, pretože sa tu zjaví aj kúsok z Farandole. Tempo neuviazaného tátoša, ktorému práve vypálili do slabín majetnícku značku, nasadí úvodná gitarová vyhrávka blues rockového baladického kúsku Sorrow. Takéto skladby sa už dnes nerobia a je to škoda. Že to celé miestami znie ako Neil Young & Crazy Horse (Down by the river) vôbec neprekáža. Krátke pospávanie vo One summer day vystrieda krátky gitarovo prebujačený kúsok Brane Baster. Takeda odniekiaľ vylovil kvákadlo a veselo si zakvílil. Zároveň pridal aj za priehrštie hustých rifov, celá skladba tak pôsobí ako sekaná a aj tak chutí. To už nie je ani blues rock, to je hardrockový mlynček na mäso s tupými čepeľami, ktoré trhajú a drvia, než aby milosrdne mleli. Podobne je na tom najlepšia skladba na albume, smrtiaca a jedovatá pecka Sooner or later. Spevák doviedol k dokonalosti svoj prízvuk a celá kapela pôsobí ako Led Zeppelin krížený s Mansonom. Titulný song Demon & eleven child si vyárendoval posledné miesto v pelotóne, ale neznamená to, že by sa majster sveta v konzumácii hamburgerov omylom prihlásil na newyorský maratón. Naopak, je to brutálna jazda frankenštajnovsky polátaných pasáží, z ktorých srší nespútaná muzika, ktorej by nálepku „pop“ nedodalo ani spojené úsilie niekoľkých súčasných boybandov. Ich protagonisti by najskôr zamdleli a následne v ťažkých bolestiach pošli tam, kam určite nepríde pravoverný rockový fanúšik, a to ani keby priveľmi hrešil.

Takže, aby som to zhrnul, priškvarený bluesrock bez zbytočných vznešených umeleckých prejavov s kyselinou namiesto ozvučenia gitary môžem vždy a všade. Len na ten prízvuk si stále ešte zvykám.

» ostatní recenze alba Blues Creation - Demon & Eleven Children
» popis a diskografie skupiny Blues Creation