Aristocrats, The / Tres Caballeros (2015)

Keď som tu zbadal profil tejto kapely tak som trochu zbystril pozornosť, ale až recenzia na tento album ma poriadne nakopla a povedal som si, že Aristokratom sa musím pozrieť na zúbok. Ťažko už k albumu napísať niečo, čo tu ešte nie je, keď alienshore ho dôkladne zrecenzoval, ale pokúsim sa o pár slov, pretože nahrávka ma skutočne zaujala.

Takže v prvom rade zaujmú inštrumentálne prednosti, schopnosti a zručnosti týchto hudobníkov a hovoriť o virtuóznom ovládaní svojich nástrojov je preto viac, ako na mieste. Tu však treba podotknúť, že v tomto prípade sa virtuozita nerovná akademickej nude a suchopárnosti – to ani náhodou, hriech niečo také pomyslieť! Každý jednotlivec vrazil svoje inštrumentálne zdatnosti (a kompozičné nápady) v prospech celku a nikto tu nehrá len na vlastné tričko. Vieme (či už z prostredia športu alebo aj hudby, ale aj zo života), že keď je jednotlivec natoľko opantaný svojou výnimočnosťou (či „výnimočnosťou“?), že nevidí nikoho len seba, vtedy prinesie svojmu okoliu/tímu atď skôr zlyhanie, neúspech alebo skazu. Také niečo sa ale na Tres caballeros nekoná, všetci ťahajú za jeden povraz a keď k tomu pripočítame vyššie spomenuté (vysoké) hudobné kvality – inštrumentálne i skladateľské, tak tu máme naozaj neobyčajný počin. A netreba zabúdať na humor, ktorý tu je prítomný a ktorý dodáva tomuto dielo ešte viac na výnimočnosti.

Páni hudobníci sa evidentne bavia a spolu im to veľmi klape, ladí a aj napriek tomu, že náhravka je čisto inštrumentálna a má takmer hodinu, počúva sa jedna radosť, zbehne rýchlo. Títo traja muzikanti s ľahkosťou a bravúrou zvládajú beh žánrami, ako progresívny rock, džezrock, či fusion a ich vzájomné prelínanie. Nahrávke okrem toho všetkého bráni v jednotvárnosti aj striedanie rýchlejších a pomalších častí, tvrdých a pokojnejších pasáží/skladieb (aby som ich aspoň trochu opísal, keď už nie menovite). Tvrdosť tu však neznie samoúčelne a sem-tam sa dotknú aj teritória hardrocku a čo je ešte viac nezvyčajné, cítiť tu aj určité spriaznenie s južanským rockom a ľahké dotyky vánku tohto štýlu. A samozrejme aj obálka je super.

Na Aristokratoch oceňujem, že aj napriek svojim virtuóznym schopnostiam ostávajú pri zemi, majú zmysel pre humor a ich hra sa nezvrtla na ego masírujúce inštrumentálne predvádzanie sa. A ďalej sa pýtam: ktorá kapela si toto všetko dovolí? Ktorá kapela aj napriek určitej „serióznosti“ inštrumentálnej hudby, či istej „vážnosti“ (žánrov) progresívneho rocku alebo fusion si dovolí koketovať so southern rockom (aj keď iba jemne, či ľahučkými dotykmi alebo len v náznakoch)? Jedinečné a originálne zároveň! A tiež by som nečakal, že by sa v progu/fusion mohla ocitnúť zmienka o ZZ Top, čo ma veľmi milo prekvapilo (aj keď je samozrejme, že ich možno do southern rocku zaradiť iba z hľadiska toho, že sú situovaní na americkom Juhu (Texas) – veď, kto počul ich hudbu /a najmä prvé štyri vynikajúce albumy/ vie, že sa jedná o perfektný bluesrock).


Album som počul už viackrát a zakaždým ma dostal. Super trio!

P. S. Pôvodne som zmýšľal napísať reakciu na recenziu, ale nakoniec to dopadlo takto.

» ostatní recenze alba Aristocrats, The - Tres Caballeros
» popis a diskografie skupiny Aristocrats, The