Stray - Suicide (1971)

Londýnska hardrocková skupina Stray sa vymyká spomedzi zabudnutých kapiel tej doby, ktoré často vydali jeden album a zmizli do zabudnutia. Poďme sa spolu pozrieť na ich druhý album Suicide, ktorý vyšiel 18. marca 1971.

Kým sa k nemu dostaneme, dovoľte mi predstaviť osud skupiny, je nad očakávanie pozitívny. Vzhľadom na to, že bola v Londýne a okolí nesmierne populárna (lebo koncertovala, čo je pre takúto priazeň prakticky hlavná podmienka, napokon, keby to ľudí neťahalo do spoločnosti, kde by sme boli?), vydala v rokoch 1970 až 1976 osem štúdiových albumov a jednu kompiláciu obsahujúcu nevydané skladby. A to napriek tomu, že komerčne prepadli. V roku 1977 sa skupina rozpadla, neskôr sa však pravidelne reunionovala, v novom miléniu predskakovala Iron Maiden, sem-tam vydala nový album a po roku 2010 sa sústredí výlučne na koncertovanie, keďže nič tak nenapĺňa muzikanta ako interakcia s publikom. Posledný album Live In Japan 2013 z roka 2014 dokazuje, že jej to šliape neskutočne a keby sa kapela dostavila niekam do blízkosti, jej vystúpenie by som si nenechal ujsť.  

No a ako je na tom album Suicide? Zostava gitara-basa-bicie-spev, pričom gitarista Del Bronham ovláda aj rôznorodé klávesové nástroje, patrí v tvrdej rockovej muzike k tým klasickým. A preto sa osem skladieb nesie v duchu príjemného gitarového hard rocku. Šliapajúceho, nabudeného, priamočiareho. Pritom sa nejedná o nejakú sterilnú produkciu do rádií, ako ju poznáme od druhej polovice 70.rokov až dodnes. Ó nie! Sme v roku 1971, táto muzika zažívala svoj vrchol, nuž i kapely druhého sledu hrali o dušu. Borci zo Stray sa upísali značke Transatlantic, ktorá ich prakticky nepromovala a predaj albumov realizovala cez koncerty, nuž nečudo, že muzikanti hrali v jednom kuse. Vedľajší efekt tejto stratégie je, že čím viac ste na pódiu a zoči-vočí publiku, tým viac skúseností a sebavedomia vám ako muzikantovi pribudne. Viete, čo funguje, čo nie, nemáte problém skúšať nové veci s okamžitou spätnou väzbou, reagujete na spoluhráčov, skrátka, rastiete. A potom viete aj v štúdiu zahrať prirodzene, presvedčivo. Ako kapela. Album kapela nahrala v decembri 1970 v Olympic Studios a dovolím si povedať, že obsahuje všetko menované.  

Osem skladieb je gitarovo zaonačených, tvrdých, okorenených štipkou psychedélie alebo, ak chcete, progresie. Podstatné je, že všetky sú zároveň melodické, čo mi veľmi vyhovuje. Hudba, ktorá nezabúda na poslucháča, je mi blízka. V booklete som sa dočítal, že kapela, čoby prirodzený rival Black Sabbath, Free alebo Deep Purple, utrpela tým, že Transatlantic nevydal z albumu ani jeden singel. Aby som citoval autora textu Davida Wellsa: „... ak boli hitmi Paranoid alebo Alright Now, isto nebolo dôvod, prečo by aj Nature’s Way alebo editovaná verzia Jericho nemohli byť tiež, všakže?“  

Samozrejme, do všadeprítomného burácania občas vnikne nejaká tá pomalá balada, ale zabudnite na klasické slaďáky! Taká Where Do Our Childdren Belong má v sebe čosi nepokojné, čosi, čo ma ako poslucháča vyvádza z bezpečnej zóny kamsi na nehostinné pláne nad ktorými krúži orol túžiaci po mojom mäsku. No a metalická bomba Jericho ma vždy odrovná spôsobom, že keby som si mal vykopať hrob, túto skladbu by som si popiskoval. Určite mi prepáčite, že spomeniem ešte záverečný temný dvojzáprah Do You Miss Me? a Suicide. Nielen, že ide o dve najdlhšie skladby albumu, ale zároveň si tu prídu na svoje milovníci temného metalového swingu (v prvej menovanej) a nemenej temného hard rocku v titulnej Suicide. To je vec, ktorú by som okamžite nominoval na vrchol akejkoľvek hardrockovej hitparády. Na záver si dovolím historické okienko – bonusová pársekundová Encore sa na pôvodný album nedostala. Je to úryvok z jam session na (veľmi voľné) motívy skladby Keep On Chooglin’ od Creedence Clearwater Revival.  

Ako tak pozerám na tieto stránky, kapelu som sem pridal a recenzie napísal iba ja. Škoda, rád by som si prečítal, ako ju vnímajú iní poslucháči. Ja ju mám zvláštnym spôsobom rád. Suicide je vynikajúci album, nuž si ho prípadne skúste vypočuť a dajte vedieť, čo si o ňom myslíte. Ďakujem.
reagovat

Judith @ 03.07.2023 14:35:18
Album jsem si s chutí poslechla - velmi příjemný bigbít s mimořádně zručným bubeníkem (no aby ne, koukám na jména). Začátek je víc hardrockový, překrásná pomalá Dearest Eloise mi připomněla The Beatles a následující Do You Miss Me? zase trochu The Doors. Hezký objev, díky! 

Gerry @ 03.07.2023 14:53:49
Saaakra, to je paráda!
Jakto, že jsem o Stray doposud neslyšel? Tohle je hudba, která se mi líbí hodně moc.
Hejkale, díky za další bigbeatovou krásku, ktrerou jsi mi dohodil! ;-)

hejkal @ 03.07.2023 20:45:59
Som rád, že vás Stray zaujali. Azda sa vydáte aj do hlbších vôd ich muziky.

zdenek2512 @ 04.07.2023 07:55:03
Skupinu jsem neznal, ale o to více překvapila. Debut je v mých očích trochu lepší. Kdyby mi bylo o deset let méně, tak bych si koupil CD.

hejkal @ 04.07.2023 08:52:46
Nikdy nie je neskoro. :)